na Blog.cz

Dva týždne ubehli rýchlo. Dni sa míňali, jeden za druhým. O Neinom odchode stále nepadlo ani slovo. Až posledný deň pred odchodom, sme išli na ubytovňu. Pri zvuku zo starého rádia sme skladali jej oblečenie a ukladali ho do kufra. Túžobne som si obzerala károvaný sveter. Jemne som prstami hladila rozťahané vlákna. Nea ku mne prešla, pohladila ma nežne po líci a vzala mi sveter. Natiahla mi ho cez hlavu a vytiahla mi spoza neho golier z košele. Sveter mal výstrih do tvaru hlbokého V, s košeľou pod ním, to vyzeralo naozaj pekne. Nea mi sveter poriadne upravila a pobozkala ma na ruku.

"Svedčí ti viac ako mne.. Nechaj si ho..", usmiala sa a láskyplne ma pohladila znova po líci. Rýchlo som na ňu skočila pohľadom.

"Nie to nemôžem... je to tvoj sveter...", nenápadne som si privoňala k svetru. Voňal rovnako krásne ako Nea.

"Omi... No tak... Keď ti niekto niečo daruje, neodmietaj to...", zasmiala sa a nechala mi sveter ako darček na tele. Pobalili sme veci a odniesli kufre ku mne. Nea sa rozlúčila s kamarátmi z ubytovne, odhlásila sa u vrátnika, dokonca i ten starý vrátnik, zabúdajúci stále jej "pseudonym", ju srdečne objal a povedal, aby sa nezabudla niekedy vrátiť. Presne to som jej chcela povedať aj ja, ale nenašlo sa vo mne odvahy povedať to. Vedela som, že by mi to zbytočne ešte viac ublížilo.

Uložili sme kufre na chodbu a Nea odišla do kúpeľne. Usadila som sa do kresla a prepínala programy v televízore. Pohľadom som zachytila pootvorené dvere do kúpeľne. Videla som, ako sa Nea vyzlieka. Vlasy si vypla štetcom a potom v spodnej bielizni prešla k vani. Vstala som, vypla som televízor a prešla ku kúpeľňovým dverám. Nazrela som dnu, práve sa usadila do vane. V kúpeľni bolo teplo, dusno a zrkadlá boli od horúcej vody zahmlené.

"Môžem ísť k tebe?", spýtala som sa. Vošla som a aj keď ešte neodpovedala, začala som sa vyzliekať. Vliezla som si do vane, Nea odtiahla od seba nohy a za plecia si ma pritiahla chrbtom na hruď. Objala ma zozadu okolo pása a hladkala ma po rukách a stehnách. Potichu som v teple driemkala a rozmýšľala. Naposledy cítim jej teplo... Jej hebkosť.

"Som z malého mesta pri hraniciach Čiech... Západné Slovensko... Poslali ma sem zo školy... študujem Japanológiu.. Znaky mi nikdy nešli, preto bol krúžok Shodo vhodným riešením, ako spraviť skúšky z kanji, hiragany a katakany... Aj keď.. už si nie som taká istá, či tie skúšky spravím.. Vaše znaky sú pre mňa ozajstnou španielskou dedinou..", rozhovorila sa odrazu. Prekvapene som zmĺkla. Čušala som a len ju počúvala. "Mám rada len kuracie mäso... A hlavne ázijskú ryžu... Nenávidím zeleninu.. a ryby.. hríby.. Ale najviac zeleninu. Nemôžem rajčiny a mrkvu ani cítiť...", nežne ma hladila mokrou rukou po boku tváre, "...Naozaj rada fotografujem... Kreslenie mi nejde, ale práca s počítačom je super... Študovala som totiž business academy... Mačky milujem, rovnako ako psov... A všetky zvieratá milujem... Ale keby som s tebou žila, na Vianoce by som ti raz kúpila krásne rozkošné a chlpatučké mačiatko... Pravdepodobne nórsku lesnú, ruskú modrú alebo sibírsku mačku...", srdce sa mi nadšene rozbúchalo, "...Rodičia sú spolu, ale nezobratí, žijú ako druh a družka.. rozkošné však? Raz chcem povedať 'Áno, žijem so svojou družkou..Je to gitaristka, naozaj skvelá žena v hudbe'...", oddane ma pohladila po hánkach, priložila si moju ruku k ústam a pobozkala ma do dlane, "...Mám sestru... Ale nemáme moc dobrý vzťah.. Snažím sa jej vyhýbať... Mám však najlepšiu kamarátku Saii... Ver mi, tá mi vynahrádza sestru... Tiež je v Japonsku... Študujeme spolu školu, jej znaky idú, už sa zdokonaľuje skôr v prízvuku...", vzdychla a pobozkala ma tento krát na uško, "...a ešte jedna vec...", voda vo vani nervózne obmývala okraje, takmer cez ne pretekala, "...Milujem ťa...", dala mi nežne vlasy za ucho.

"Aj ja teba..", odvetila som so spokojným úsmevom a pritúlila si spánok a vlasy k jej lícu.

Vyliezli sme váhavo z vane, poutierali sme jedna druhú a potom som požičala Nei niečo na spanie, aby si nemusela vyťahovať z kufru. V posteli sme sa k sebe privinuli a celú noc sme nespali. Ani jedna sme nezažmúrili ani na chvíľu oka. Zadriemali sme len na chvíľu, aj to nám o pol hodinu zazvonil budík.

Obliekli sme sa. Neodolala som a natiahla som si Nein pletený sveter. Ruka v ruke sme docestovali až na železničnú stanicu. Nervózne sme postávali pri skupinke.

"Omi, Toto je Saii... Spomínala som ti ju...", Nea mi predstavila nízke oranžovovlasé dievča. Saii bola milá, povedala toho síce málo, ale prekvapene som pozorovala povedomú tvár, ktorá pri nej prestupovala z nohy na nohu. Nervózne si posunul okuliare vyššie na nose, ale i tak som cítila, že cez ne na mňa pozerá. Bola som mu rovnako povedomá, ako on mne.

Prišiel vlak, stanica bola odrazu omnoho rušnejšia. Všetko bolo tak zmetené. Moje i jej pocity.

Potichu som pozorovala ako do vlaku naložili jej batožinu. Nea ich pozorovala tiež. Letmo som ju chytila za ruku, tvár mi ostávala nemá. Dokázali by slová vôbec vyjadriť ako sa teraz cítim?

Tak zlomená, roztrieštená na mnoho kúskov, osamotená, i keď je vlaková stanica plná ľudí a ja držím za ruku Neu. Vedela som, že ako náhle sa jej telo stratí z dohľadu, to moje ochabne, stratí význam, svaly s nepohnú a duša odíde. Vôňa po nej ešte okamih ostane, doplní na malý okamžik moje spomienky. Pootočila som hlavu, hľadela na mňa, jej oči prezrádzali bolesť. Skrývala ju za úsmev, skrivený túžbou plakať. Po chvíli i hraný úsmev jej zmizol z tváre, obklopilo nás ticho. Nežne ma objala, rukami posledný krát prešla po lopatkách a krížoch. Pobozkala mi ucho, bok brady a potom pery. Len nežný, letmý bozk. Pevne som držala jej ruky, stisk povoľoval, až sa stratil a ruky mi ostali visieť pozdĺž tela.

Zvrtla sa, nastúpila do vlaku, ocitla sa pri okne a opatrne pritisla dlaň na okno. Podišla som tesne ku vlaku, stúpla si na špičky a letmo priložila dlaň na zvonku špinavé okno. Cítila som špinu pod rukou. Pritisla som na okno i druhú, rovnako ona ju pritisla na moju. Želala som si, ešte raz zacítiť ten príjemný dotyk. Vlak sa rozpišťal, rýchlo som odstúpila a vlak sa rozbehol. Pohľad mi visel na okne, až kým sa okno aj s Neiným obrazom nestratilo a okolo mňa nefrčali okná a v nich tváre, mne tak cudzie a neznáme..

Ruky som si strčila do vreciek na bunde, hľadela za vlakom a pomaly som odišla. Prešla som cez vlakovú halu, zastavila som sa pred tabuľou, oznamujúcou odchody. Po tom bolestivom tichu sa rozhostil hluk, znova môj rozum, sluch padli do reality. Vo vrecku mi zazvonil telefón. Vytiahla som ho a pozrela na číslo. Pousmiala som sa. Vraciam sa do starého života.

"Kde k čertu trčíš? Čakáme ťa už dobrú pol hodinu! Haló! Už je po prázdninách! Práca volá!"

*Poznámka autora*
Ako už som raz niekde spomínala ;D. Názov príbehu pochádza z pesničky, ktorú zložila Omina obľúbená kapela. Tak enjoy ^^