na Blog.cz

Potiahla som si z cigarety. Posledný krát som poriadne ochutnala dym. Vedela som, že nemá rada cigarety. Nebude nadšená, keď zacíti cigaretový pach, tiahnuci sa z mojich úst a teoreticky, z celého môjho šatstva. I tak som cigaretu hodila na zem, topánkou som cigaretu uhasila, až kým popol úplne nebol šedý a nerozpadol sa až po filter po zemi. Na tabuli sa objavilo oznámenie - vlak stojí na nástupišti 5 vľavo. Trate sa rozbzučali, vlak pomaly ale iste prichádzal. Vyšiel zo zákruty, pomaly prešiel pod strechu nádražia a brzdil. Vlasy mi nepríjemne poletovali okolo tváre. Až keď vlak zastal, usadili sa mi na pleciach ako predtým, hore však ostali stáť. Zdivene som pozerala do odrazu na vlakových oknách a v duchu nadávala na neschopnosť laku. Najdrahší a najviac na hovno.

Dvere sa otvorili, hrnulo sa z nich množstvo ľudí. Nejaký muž niesol dole obrovský kufor, následne za ním išla Nea. Vlasy mala dlhšie ako naposledy, ofinu na krivo zostrihnutú a blonďavú, ulepenú z potu na čele, ťahala so sebou kufor. Pomaly som prešla k nej, muž predo mňa postavil obrovský kufor, Nea na neho japonsky prehovorila, poďakovala sa. Muž sa jej uklonil a rýchlym krokom odišiel, len aby ho Nea nepoprosila o niečo ďalšie. Zišla po dvoch schodkoch, položila dlhý obdĺžnikový kufor na zem vedľa druhého kufra, šatku na krku mala modrú, vôbec neladila s červenou károvanou košeľou a červenými nohavicami. Na nohách mala topánky KMM, 20 dierkové, jeden z tých drahších typov, s vybaveniami, ako napríklad ocelová špica a možnosť odopnutia na tri vrstvy. Siahali jej po kolená, bola o trochu vyššia, videla mi do očí, chvalabohu ma ešte stále neprerástla. Oči mala výraznejšie, pohrávali sa v nich kopy iskričiek, mihalnice mala prekvapivo obtiahnuté špirálou - to nikdy predtým nerobila - nakreslené tenké linky a mihalnice sa každú chvíľu zlepili dokopy, hanblivo žmurkala. Pramienky vlasov jej padali do očí, prstami si letmo odťahovala otravné vlasy. Na nose mala červeno-čierne okuliare s hrubším rámom, na rukách prstene, množstvo prsteňov. Jeden krížik, ostatné všetko len jednoduché alebo s nápismi. I nechty mala. Naposledy, keď sme sa videli, mala nechty okúsané, vyzerali, že už ani nerastú. Až keď som sa poriadne prizrela, zbadala som že sú obalené gélom - najlepší spôsob ako sa zbaviť otravného zvyku okusovania. Usmievala sa tak spokojne, dokonca aj črty sa jej zmenili. Tvár už nemala takú oblú, stále oblú, no nie tak veľmi ako predtým. Boky mala ešte oblejšie, trocha schudla a ruky jej konečne dospeli.

Obhliadanie jej osoby bol pre mňa ako moment v spomalenom efekte. Všetko trvalo hodnú chvíľu, až napokon pristúpila bližšie a objala ma. Uchopila svoje kufre a ja som sa rukou nervózne pohrávala s reťazami na šedých rifliach. Všetky moje spomienky sa vynárali, jej vôňa, jej hlas, jej jemné teplé objatie. Nervózne som sa usmievala, v lícach ma chytali jemné kŕče. Rýchlo som siahla po jej kufri.

"Vezmem ti ho.." chytila som rúčku, jemne som jej vytrhla ťažký kufor na kolieskach a ťahala ho k vchodu do centra železnice. Niesla si svoj batôžtek na chrbte a druhý kufor ťahala ona. Vôbec sme nehovorili, len sme sem tam na seba pozreli a usmiali sa. Prebehovali medzi nami iskry, no cítili sme sa obe zmetene. Po tak dlhej dobe mi príde cudzia. Mätie ma jej zmena výzoru, zmenila i svoje vnútro. Predpokladám.

Nasmerovala si to k tabuli s vlakmi.

"Mám auto.." mykla som plecom. Pozrela na mňa a zamyslene si obzerala moju tvár. Napokon neisto prikývla a nasledovala ma von k autu. Nerada som jazdila, ale stále to bolo lepšie ako sa tlačiť s ľuďmi vo vlaku. Pred vchodom na parkovisku som našla moju striebornú Hyundai Genesis a naložila veci do auta. Nea si sadla a potichu si obzerala vyleštenú palubovku. Vlastne som to auto až tak veľmi nevyužívala, bolo nové a ja som mala stále trocha problém zvyknúť si na auto. Ruky sa mi triasli, keď som si pás zapínala, tak veľmi, že som sa skoro netrafila. Naštartovala som, auto mi raz 'skapalo'. Nervózne som naštartovala znova a zaraďovala. Nea videla, ako sa mi ruky trasú a keď sme vycúvali z miesta a pomaly sa odoberali k východu na cestu, autom trhlo. V duchu som si nadávala ako ešte nikdy, priala som si zmiznúť, vpiť sa do koženej sedačky. Nea mi jemne položila svoju ruku na moju a bruškami prstov pri tom prebehla po mojich hánkach. Nebadane som sa začervenala a s jej rukou na mojej som zaradila znova a podarilo sa mi v poriadku vyjsť na hlavnú cestu. Jej ruka ma príjemne upokojovala, držala som ju celú cestu, i keď som musela preradiť. Musím toto viac trénovať.

"Takže... na ubytovňu?" odkašlala som si. Nea pokrútila hlavou.

"Vlastne, asi hotel..." prikývla. Pozrela som na ňu a potichu jej hľadela do očí.

"Hotel? Myslela som, že si tu zo školy.." povedala som, snažila som sa aby to neznelo zvedavo a vtieračsky. Ľahko sa povie, ťažko spracuje. Znelo to ako od detektíva alebo stopárskeho psa.

"Vlastne... Som tu zo školy, a z praxe... na inú prax..." rozhodila voľnou rukou, "..je to ťažké vysvetliť, prepáč..."

"Môžeš bývať u mňa..." povedala som nenútene. Doslova som po tom bažila, až mi hlas poskakoval v hrdle, tak to bolo počuť. Nea na mňa krátko pozrela, takmer až neveriacky. Dobre som vedela aký scenár má v hlave - taký, že by ma len zbytočne otravovala. Akoby som jej len mohla vysvetliť. že by to pre mňa bolo skôr sakramentským požehnaním ako kliatbou? Nijako. Nea bola vždy nadmieru tvrdohlavá.

"Haha... dobrý žart..." poznamenala. Nežne si prehrabla svoje vlasy, neposlušne jej ostali stáť kde-tam.

"Vyzerám tak?" nadvihla som obočie a voľnou rukou pootočila volantom. Zelená naskočila a auto zabočilo do ulice s mojou bytovkou. Pohotovo som našla svoje parkovacie miesto a našťastie, na prvý krát som trafila rovno. Vystúpili sme a odobrali sa k vchodu. Vo výťahu sme pozerali každá inam. Vo chvíľach, keď naše telá boli tak blízko, som si uvedomila ako veľmi nás obe čas zmenil a ako veľmi sme sa odcudzili jedna druhej. Pre obe to bol nepríjemný pocit. Pocity boli zhanené pri cinknutí výťahu, ako z nejakého filmu. Dvere sa otvorili a my sme vystúpili. Chodbička bola dlhšia, so štyrmi dvermi, teda štyrmi bytmi. Na dverách bolo napísané Shizuku. Byt kedysi vlastne patril môjmu strýkovi, ten ale zomrel a byt odkázal mne - ja jediná som bola schopná platiť tak vysoké nájmy ako on.

Vnútri si Nea vyzula vysoké topánky, nasledovala ma do malej priestrannej obývačky, dlážka bola vydrhnutá. Pri balkónových dverách sedel kocúr, lenivo zdvihol hlavu a keď nás zbadal, rozbehol sa k nám. Svoje chlpaté telíčko si začal obtierať o Neine nohy. Rýchlo som ho odohnala a pozrela na Neu. Odložila si veci do kresla a zložila si bundu. Obzerala si to tam, akoby tam ešte nikdy nebola. I keď... bola pravda že od posledného razu, čo ma navštívila (pred rokom) som to poriadne premenila. Na poschodí dokonca už nebola len jedna, ale rovno dve izby. Jedna v ktorej som spávala a druhá, ktorá slúžila, keď na návštevu prišli rodičia. Teraz ale mohla byť pokojne určená Nei.

Izbu som jej ukázala, bola maličká, presne tak pre jednu posteľ, pracovný stolík, dva nočné stolíky a malú skriňu. Vyložila si čierny notebook na pracovný stôl, odostrela žalúzie a zažmurkala na ulicu medzi panelákmi. Pootvorila som okno, bol tam dosť vydýchaný vzduch.

"Môže byť?" spýtala som sa nervózne. "Pokojne si môžeme izby vymeniť, ak chceš tú väčšiu... Neprekáža mi to.."

"Nie.. neblázni.. som len príživník.." zasmiala sa, "vystačím si bohate s týmto... a čo nájomné?" pozrela na mňa. Prekvapene som na ňu pozrela. Nájomné?

"Nájomné?"

"Nebudem tu bývať ako príživník..." zopakovala to škaredé slovíčko na p. Nebolo mi sympatické.

"Nie si príživník..."

"A čo teda som?" vychrlila otázku, hlava sa jej nahla nabok, neviem či naschvál alebo to bola prirodzená reakcia jej tela. Jej krásneho oblého a ženstva prekypujúceho tela.

"Dávna... kamarátka..." zamumlala som. Nevedela som, aký vzťah medzi nami vlastne je. Nevedela to ona, ani ja. Kocúr vošiel do izby, rozhodnutý prerušiť našu konverzáciu. Vyskočil si na periny a usalašil sa v nich. Nea si sadla na posteľ a letmo hladila kocúra po hlave. Privieral slastne oči a priadol. Chvost mu poletoval tu a tam, šibal ním a sem tam nadvihol hlavu aby pozrel do Neinej tváre.

"Pripravím večeru.." povedala som pri pohľade na hodiny. Nea prikývla a tak som ju zanechala v izbe samú.

Pri večeri padla znova tá trápna otázka nájomného. Nervózne sme sa obe ošívali. Nakoniec sme sa dohodli na síce nespravodlivom, ale stále dobrom, pre obe strany, nápade. Ja platím nájomné, ona potraviny a podobne. Nebolo to ani zďaleka vyrovnané ale neprekážalo mi to. Platila mi nájom už len svojou prítomnosťou. Spať s vedomím, že nás delí jedna stena, je stále lepšie ako spať s vedomím, že nás delia tisícky kilometrov a že už to možno ani nikdy inak nebude. Presne s tým pocitom som totiž zaspávala celý rok. Celý rok, až kým mi Nea pred dvoma týždňami nezavolala.

"Nechala si si to.." zazrela na stenu. Pootočila som hlavu tam kam ona. Na stene viselo krvavé slnko na hnedom plátne, vyblednutom od slnka. Krvavé slnko púšťalo krv, stekala dole po plátne na zeleno-žltú trávu. V strede bolo množstvo znakov, krútiacich sa v špirále vetra, v špirále bez konca. Obe sme pozorovali obraz a prežúvali.

"Doniesla mi ho Rion..." ozvala som sa po dlhej odmlke. Nea sa napila z pohára a zahľadela sa na mňa. Opätovala som jej pohľad, len občas som žmurkla alebo šibla pohľadom do druhej strany.

"Ste ešte kamarátky?" spýtala sa zaujato.

"Videli sme sa naposledy... pred pol rokom... Našla si prácu v jednom detskom domove... Učí tam a tak.." vysvetlila som, "..ale už nemá čas..preto.. Takže... sme dáko pretrhli kontakty... Písali ste si?" spýtala som sa, možno až prehnaným žiarlivým tónom. Neinými kútikmi úst trhlo. Napokon povolila črty tváre a usmiala sa. Pokrútila hlavou.

"Možno by som sa jej ale mohla ozvať.. vyjsť si von ako staré priateľky..." navrhla. Bolo to pozvanie i pre mňa a tak som len slabo prikývla.

"Prečo tu vlastne si?" neviem či už som sa pýtala, ale marí sa mi že nie... Alebo snáď áno?

"Prax... a práca..." usmiala sa slabo. Nič viac k tomu nepovedala. Buď jednoducho nechcela alebo nemohla... Možno to je nejaká veľmi tajná misia...

"Hm..." nervózne som na ňu hľadela a prežúvala. Potom som odložila príbor a vstala. Pomohla mi odložiť riad a obe sme ostali stáť pri kuchynskej linke. Držali sme sa okraju, opierali sa bokmi a potichu si obzerali jedna druhú. Nea napokon sklopila tvár, chcela som jej ju zdvihnúť, ale nemala som na to odvahu. Otočila som sa k umývadlu a začala riad umývať. Chvíľku pri mne stála, pozorovala ma a potom sa zvrtla a odišla do kúpeľne. Na okamih som vypla vodu a načúvala tomu, ako sa v kúpeľni spustila sprcha. Umyla som riad a sadla si pred televízor. Kým vyšla Nea zo sprchy, stihla som si pozrieť dva sitkomi. Nechápala som, čo tam tak dlho robila, ale keď vyšla, po obývačke sa rozľahla prekrásna vôňa karamelu. Pozrela som na jej odhalené boky a výstrih a uvedomovala som si, že mnou lomcuje príťažlivosť.

"Idem už spať..." usmiala sa na mňa. Vlasy mala mokré a zamokrili aj tričko na pleciach.

"Ráno ideš na prax?" vyzvedala som a snažila sa jej pozerať priamo do očí. Prikývla. "Môžem ťa odviezť.." ponúkla som. Nea sa na chvíľu zamyslela.

"To by bolo skvelé.. ďakujem..." vstala som, vypla televízor a išla s ňou hore. Na úzkej chodbičke, medzi našimi dverami do izieb, sme zastali a otočili sa k sebe.

"Tak.. dobrú noc.." prikývla som.

"Dobrú..." prikývla a zabodla pohľad do zeme. Ťažko som a nadýchla, nahla som sa k nej a letmo ju pobozkala na líce. V momente ma pohladila po pleciach a krku a na chrbte mi nabehli zimomriavky. Chcela som ňou tresnúť o stenu, vyzliecť ju a ochutnávať ju po tom roku, či chutná stále rovnako. Ona sa ale už odtiahla a zašla do izby. Počula som zastonať posteľ, chvíľu som stála a načúvala. Keď všetko utíchlo, vzala som kocúra zo zeme a vošla do svojej izby. Otvorila som okno, lebo som vedela , že ona má otvorené tiež.