na Blog.cz

Ráno ma hlava bolela, žalúdok som mala hore nohami a hlava sa mi sem tam ešte zakrútila, keď som kráčala dole schodmi aby som horenohatý žalúdok aspoň trochu zaplnila. V ústach som mala sucho, nie nadarmo sa tomu hovorí že po opici nastávajú suchoty. Pomaly sa mi v hlave vytvárali spomienky na predchádzajúcu noc a po chrbte mi behali zimomriavky od nervozity. Nevedela som, či ma v krku bolí a tlačí od nervozity, alebo od toho množstva studeného pitia z toho flákania sa s dievčatami. Neu som nepočula a tak som prebehla do kuchyne. Hneď ako som však vošla, Nea sedela za stolíkom. Zdvihla pohľad, začervenala sa a potom hlavu znova sklonila. Tiež som sa červenala a cítila ten dotieravý pocit, že si potrebujem kýchnuť. Zobrala som papierovú vreckovku zo škatuľky, ktoré boli vždy položené na kuchynskej linke.

"dobré ráno..." povedala som, keď som sa vysmrkala. Vlasy saj ej jemne krútili, čo znamenalo, že buď niekde už bola alebo niekam dnes ešte len ide.

"Dobré ráno.." pousmiala sa a klikala myškou po obrazovke. Vybrala som si z chladničky suroviny, ale Nea vstala. "Ja... ti to pripravím..." ponúkla sa. Znova sa jej tvárička začervenala a moja tiež. Obe sme spomínali v kútiku mysle na ten bozk. Na to aká som bola opitá, som si ho pamätala až príliš dobre. A pamätala som si aj ten príjemný teplý pocit a chvenie v žalúdku, keď som znova ochutnávala jej jemné, no popraskané pery. Jazykom som ich zvlhčila a zacelila jej tak rany po okusovaní pier.

"Čo dnes plánuješ?" nadýchla sa nervózne. Pozrela som na dátum na kalendári. Premýšľala som. Mala by som sa ozvať Reiko, no vôbec sa mi do toho nechcelo. Po včerajšku som sa jej neozvala a ani ona mne. Keď som však pozrela ráno do telefónnu, bolo tam, že som jej volala len chvíľu pred mojim príchodom domov. To som si však nepamätala a podľa toho čo som si v telefónne prečítala tak mi nezdvíhala. Buď bola urazená, spala alebo jednoducho mala iné starosti. Ja som bola jej veľkým problémom už od začiatku. Niekedy bola prehnane milá, niekedy sa však ku mne správala ako k záťaži.

"Budem s Reiko..." povedala som a v mobile naťukala jej číslo. Napísala som jej milú smsku, samozrejme s ospravedlnením a pozvaním na maličké rande u mňa doma. "A ty?" čakala som, že na mňa vychrlí nejaké mega plány s Reitom. Miesto toho však len sklamane zohla hlavu, čo ma prekvapilo. Kde sa odrazu podela všetka jej nedotknuteľnosť, všetko jej opovrhnutie?

"Ja... Idem von s Rion.." vzdychla. "Chceme skočiť pozrieť do kina, potom do galérie a tak..ako za starých čias.. Poznáš to..." zamumlala. "Kam chcete ísť s Reiko?" spýtala sa zvedavo.

"Asi ju pozvem sem, spravím pre nás niečo dobré a potom si asi pozrieme film... Také menšie rande... Čo ty na to? Znie to okay?" spýtala som sa a očakávala jej reakciu. Nea len vzdychla znova.

"Si do nej zamilovaná?" spýtala sa odrazu. Zarazene som odložila šálku jej čaju, z ktorého som po troškách upíjala.

"A ty si do Reitu zamilovaná?" Nea na mňa udivene pozrela.

"Reitu? Prosím?" nechápala som jej prekvapený pohľad a odrazu si spomenula na čo som sa bavila s Naoto a Luthien. Luthien tvrdila že Nea s ním nič nemá. Ja som ale videla ich bozk na vlastné oči. "Ja s ním nič nemám..." povedala na obranu, no ja som si povrchne odvrkla.

"Nea.. Videla som ten váš bozk.. ten večer keď tu spal.." pokrútila som hlavou. Nea sa na mňa otočila.

"Koľko z toho si videla? Videla si aj to ako som ho odstrčila? Alebo to ako som mu povedala že chcem byť kamarátka? Videla?" hovorila tichšie no výrazne. Prekvapene som na ňu pozrela.

"Nie nevidela.." uhla som jej pohľadom a ona sa otočila späť ku kuchynskej linke. Cítila som sa hlúpo. Práve som vyzerala ako absolútny idiot. Položila predo mňa raňajky, zaželala mi dobrú chuť a radšej sa vytratila, spraviť na sebe posledné úpravy. Jedlo som do seba rýchlo nahádzala a o chvíľu na to, už mi Reiko volala a potvrdila naše stretnutie. Vyprevadila som tichým hlesnutím Neu a išla sa upraviť. V krku ma nehorázne bolelo a tak som sa v maličkej zásuvke v kuchynskej linke pokúsila pátrať po niečom čo by mi uľavilo ako na hrdlo, tak aj na upchatý nos a svrbiace uši. Pravdepodobne som mala zapálené mandle. Za toto ma dievčatá zabijú. Málokedy bývala niektorá z nás chorá a i keď, snažili sme sa na skúšky chodiť akoby nič - s rúškami na ústach.

Tabletky nezaberali a v hrdle mi zavládol totálny oheň. Sem tam som si musela odkašlať ako starý fajčiar. Keď Reiko prišla, jej tvár vyzerala normálne, no sršala z nej dávka nervozity. Nevedela som prečo a ako, jednoducho to ale znervózňovalo aj mňa. Sedeli sme v obývačke, jedli činu, ktorú som spravila. Čínu sme obe milovali, Nea ju rada nemala - pre ňu tam bolo príliš veľa zeleniny a ona zeleninu nemohla cítiť ani na míle ďaleko. Odrazu sa vytratil všetok smiech a humor, niečo sa zmenilo a mňa oziabalo všade kde sa dalo. Reiko sa však ešte aj vyzliekla a mne došlo, že niečo so mnou nie je v poriadku. Teraz však nebol čas riešiť to.

"Mali by sme si pohovoriť.." prehovorila prvá. Vsrkla som poslednú dlhú nudlu a odložila jedlo. Prikývla som, položila si trpezlivo ruky na kolená a čakala. Keď spustila, jej hlas chodil okolo horúcej kaše, vyberala slová a tak som to už nevydržala.

"Prosím.. buď priama Reiko, neznášam keď niekto hovorí omáčky okolo jednej veci. Pointu, prosím..." utrúsila som kyslo. Reiko vzdychla.

"Chcem sa rozísť..." povedala, pozerala do zeme. Udivene som pozerala na jej sklonenú hlavu a nevedela nájsť v mysli, žiadne normálne vysvetlenie. Navyše som sa ale bála aj spýtať, čo som spravila zle. Nerada som od iných počúvala o mojich chybách. Nakoniec však Reiko zdvihla hlavu, niekto zazvonil a obe sme pozreli ku dverám.

"Neber to zle.,. si úžasná.. a ja som do teba naozaj zamilovaná ale... ja.. potrebujem..." jej vysvetlenie znova prerušilo nepríjemne zvonenie. Obe sme vstali a ja som na ňu pozrela. "To je pre mňa.. musím už ísť... Máme plány ísť k nemu.." Už len to "ísť k nemu" mnou trhalo. Našla si chlapa? Jasné.. zase ma raz muži porazili. Preši sme k dverám, skôr ako sme k nim došli ešte zvonček zazvonil tak zo 5 krát. Asi sa ten dotyčný bál, že mu ju tu znásilňujem. Reiko sa šikovne obliekla aj obula a ja som otvorila dvere. Pohľad na Reitu stojace za dverami ma šokoval. Dych sa mi zastavil a ja som sa nezmohla ani na slovko. Nepríjemne si ma premeriaval, ja som mu ani nemohla od šoku oplatiť nepríjemný pohľad. Pozrela som na Reiko pohľadom ktorý hovoril - Toto snáď nemyslíš vážne!. No ona ho spokojne objala a Reita ju pobozkal do vlasov.

"Navyše..." otočila sa ešte ku mne. Aj Reita na mňa pozrel a jeho pohľad hovoril niečo ako Oh, chúďa..Celý čas sa snažíš zbaliť ženu a ja ti ju vždy preberiem -haha. "Nie som slepá...Nie sme slepí, aby sme si nevšimli, to napätie vládnuce medzi tebou a Neou... A ja nechcem byť s niekým, kto sa každú chvíľu môže pošmyknúť a podviesť ma so svojou spolubývajúcou..." Odrazu som mala chuť jej jednu vlepiť. Hovorila to arogantne, povrchne. Ešte dobre, že tá čínska drahá váza bola veľmi ďaleko, inak by som jej ju rozbila o hlavu.

"Naozaj?" nedala som si, "A si si istá, že Reita skôr nechodí od ženy k žene? Nedivila by som sa.. Nea ho odkopla ako špinavú spodnú bielizeň... Tak si hľadá obeť na utíšenie pichľavej bolesti a podnet na uzdravenie zhodeného ega." utrúsila som chrapľavým hlasom a premáhala chuť sa rozkašľať. Okrem tejto chuti som mala aj iné chute. Napríklad, im obom napľuť do ksichtov. Zavrela som dvere, nenechala som ich ani spamätať sa z šoku a odišla hore do postele. Dvere som zavrela a odolávala túžbe zavolať Nei aby mi doniesla poriadnu polievku s morskými plodmi. Len by som to zhoršovala. Navyše by ma určite vyhrešila keby zistila, že vďaka litru alkoholu, studeného chľastu, som teraz chorá, boh vie s akou chorobou. Musím sa jej vyhýbať aspoň kým mi lekárka nepredpíše nejaké dobré lieky.

"Vy ste tu neboli už dlho.." smiala sa lekárka a ja som na ňu zakašlala. Lekárka mi nazrela do hrdla a stále niečo kecala. Po troch dňoch zvracania, nehoráznej bolesti v krku a horúčiek som konečne vypadla k lekárke. Vyhýbať sa Nie nebolo tak ťažké, keďže posledné tri strávila mimo bytu. Neviem kde bola, iba mi občas zavolala a spýtala sa, či je všetko v poriadku. Niekedy ma kontrolovala ako mama, nie ako spolubývajúca.

"Vyzerá to na chrípku..." vzdychla a pozrela na papiere. Sadla som si a natiahla si tričko.

"Chrípku v lete?" zachraptila som. Lekárka s na mňa usmiala.

"Jeden z mála prípadov, Omi ale áno..." zasmiala sa. "Ale to je len slabučká chrípka, niečo vám predpíšem a prejde to.. Hlavne ale viete čo?"

"Žiadne skúšky.." prižmúrila som oči a čítala čo je na papieriku ktorý mi podala. Nemohla som uveriť tomu, že mám chrípku. V lete. To sa môže stať len mne. V práci mi to pravdepodobne ani neuveria.

"Presne tak... A veľa ležať, dopĺňať tekutiny.. Dám vám niečo na hrdlo, na nádchu, na horúčky a na prípadné bolesti kĺbov.. Avšak máte len slabú chrípku, takže nepredpokladám, že po tie bolesti kĺbov sa dostanete ak hneď teraz začnete s liečbou.. Najmä však, veľa spánku a nevystavovať sa chladu... Horúčky vždy vypotiť, dobré sú i horúce kúpele a kloktanie slanou vodou.." Prikyvovala som ako somár a potom si pobrala kopu propagačných letáčikov. Keď som prišla domov, Nea už bola doma a tak som rýchlo prebehla, s krátkym pozdravom, hore po schodoch a do izby. Mala som izbu upratanú a vyvetranú. Nea mala vždy v oku to, aby bolo upratané. Ja som varila, ona upratovala - tak nám to vyhovovalo. Celý večer som preležala zavretá v izbe a čítala knihy, ktoré som mala kúpené možno už aj viac ako dva roky. Len proste nebol čas si ich prečítať. Nakoniec som však skončila pri notebooku, obklopená kopou servítok, čajom, ktorý som si sem tma zbehla nenápadne dole spraviť a tabletkami na nočnom stolíku. Nea ma neprišla ani raz pozrieť, za čo som bola bohu vďačná. Bola by naštvaná dvojnásobne, že som jej to nepovedala. Vedela som, že musím niečo zjesť, no nemala som chuť na nič. Žalúdok som mala úplne prevrátený z vracania v posledných dňoch. Teraz odmietal vziať čokoľvek dovnútra. Keď však Nea objednala pizzu, neodolala som a zobrala si. Jedli sme spolu a ona si ma stále obzerala. Niečo už tušila ale nič nepovedala. Pizza bola veľmi slaná, čo spôsoboval syr na vrchu. Sem tam ma naplo ale nedokázala som odolať. Navyše som musela niečo zjesť, inak by som vracala len kyselinu žalúdočnú a bylinkové čaje. Nakoniec by som si meno vyvracala už len svoj vlastný žalúdok.

V noci som sa zobudila na to, že ma bolí hlava. Horúčku som mala nehorázne veľkú a v hrdle vyschnuté. Obzerala som sa zúfalo po tme, miestnosť sa so mnou točila a strácala sa. Po chvíli, keď som proste už nedokázala zaspať, som radšej vstala a rozhodla sa ísť si spraviť čaj. A však, len čo som sa postavila, môj žalúdok spanikáril a naplo ma. Z dverí som vyletela ako stíhačka a otvorila dvere na toaletu. Len som do nich buchla, privreli sa a ja som si ubolene kľakla k toalete. Držala som sa záchodovej misy a do očí mi pomaly vbiehali slzy. Hlava ma bolela, pálila, cítila som sa ako keby mi ju rozožierali vrelé uhlíky. Všetka pizza zo mňa vypadla, dokonca aj zo dve tabletky, ktoré ešte nestihli zapôsobiť a úplne sa rozpustiť.

"Omi..." matne som počula Nein hlas. Vystrašene mi stále za chrbtom, držala mi zničené a spotené vlasy a snažila sa na mňa hovoriť. V jej hlase boli cítiť obavy a hnev, pretože len čakala, kedy za ňou prídem a priznám sa že sa necítim dobre. Teraz však hnev odkladala stranou. Dovracala som, pustila moje vlasy a ja som sa zvalila na zadok a keby nebolo jej, pravdepodobne by som hlavou praštila priamo o dlaždičky v kúpeľni. Čupla si a držala ma.

"Si v poriadku? Budeš ešte vracať?" pýtala sa a toaletným papierom mi utierala ústa. Potom zobrala uterák a utrela mi spotený krk a čelo. Pokrútila som hlavou a ona mi pomohla vstať. Odviedla ma do izby, usadla ma na posteľ a odbehla pre pohár vody. Vypáchla som si ústa a ledva sa držala vzpriamená. Nea položila vedľa postele misu, predpokladala, že i keď som v kúpeľni sľúbila, že vracanie skončilo, môže to na mňa ešte prísť.

"Mám chrípku.." hlesla som. Nea vzdychla a na čelo mi pritisla obklad.

"Ja viem, drahá.." povedala. "Tvoje lekárka po obede volala, že ti zabudla povedať termín kontroly.. Nie si ku mne moc milá, že mi takéto veci tajíš.." pokrútila hlavou, no skôr s ľútosťou ako s hnevom. V očiach sa mi zaleskli slzy, nevedela som či od bolesti hlavy, od horúčky alebo od čoho. Nea mi ich utrela.

"Úplne horíš..." šepla a pobozkala ma na čelo. Natiahla som za ňou ruky ako dieťa a ona ma jemne objala. "Ľahni si, idem ti spraviť čaj.." povedala, keď som sa zvalila ubolene do postele. Vystrašene som sa posadila.

"Neopúšťaj ma!" zachripela som. Nea na mňa najprv prekvapene pozrela, potom sa zasmiala a vrátila sa. Sadla si a ja som si spokojne ľahla. Keď mi tabletky začali zaberať, upadala som do spánku veľmi pomaly, no aspoň už bez bolesti. Nea sedela pri mne a stále mi kontrolovala čelo. Začínalo mi byť studeno, po tele mi stekali kvapky potu.

Ráno som sa zobudila s tým, že ma bolia kríže a všetko možné. Cez boky som mala prehodenú Neinu rúčku a držali sme sa za ruky. Cez plece som pozrela na ňu, no ona ešte spala. Odfukovala a po dlhej dobe vyzerala znova tak uvoľnene a bezstarostne...