~Ginger Batman~ - Články

❽ Unknow ❽ ~ 8. part

Thu, 17 May 2012 23:04:36 +0200

......Po príchode domov už tam boli Neiny rodičia. Prekvapene nás privítali a očividne poznali našich sprievodcov. Strhol sa medzi nimi priateľský rozhovor a ocitol som sa s nimi v obývačke. Spolu so mnou obdivovali moju basu a dievča, Kaii mi na nej dokonca zahralo. Omi ju rovnako prekvapene ako ja pozorovala, no ona dokázala to prekvapenie lepšie skryť. Tak ako som to ja nedokázal. Kaii nám poslúžila ako taký prekladač v komunikácii s Neinou mamou. Dostali sme šálky teplého čaju a potom sa Omi ospravedlnila s tým, že by dnes rada spravila večeru. Neinu mamu to samozrejme prekvapilo...

......Omi sa v kuchyni pasovala s jedlom a potravinami a ja som zatiaľ mal čas zistiť, odkiaľ sa vlastne tento mladý impozantný pár pozná s mojou mamou. Kaii s ňou vraj chodila ešte na základnú školu, sedeli v jednej lavici, no to už bolo dávno a po pár rokoch sa ich kontakt vytratil a nastalo ticho v ich priateľstve. Poznala aj jeho, pretože s ním Kaii bola už od doby, čo začali obe chodiť na strednú školu a ešte po tom sa niekoľko krát stretli. Ona, on, Nea a nejaká jej priateľka. Kaii mi ich spomenula za tú chvíľu tri. Z jej rozprávania vyplynulo, že pozná aj tetu Saii. Nad faktom, že Saii žije s Uruhom sa začudovala a znova prehodila zopár slov s Neinou mamou, akoby jej to všetko prekladala. Neina mama sa zasmiala a prikývla, rukou a pusou plnou slov pohodila smerom k Omi v kuchyni. Z kuchyne bolo medzitým počuť buchot hrncov, ja som postrehol i zopár jemných japonských nadávok. Bránil som sa smiechu pri predstave, čo tam asi Omi stvára.

......Následne ma však Kaii vyzvala hovoriť o mojom živote s Omi a Neou. Prestal som vnímať Omi v kuchyni a mierne sa začervenal. Vlastne som dlho váhal, kým som vyklopil pravdu o tom, ako sa ku mne Nea s Omi dopracovali. Kaii sa na niektorých miestach môjho príbehu poriadne nasmiala a ja som sa vždy začervenal. Nechal som sa uniesť a ona s pohľadom záujmu počúvala, ako jej hovorím Nein a Omin príbeh. Iba prikyvovala a všetko zakončila súhlasnou vetou.

......"That's whole Nea..."

......Fanfiction by Nea Amano

......Nea prišla asi o hodinu. Kaii s Jáchymom mlčali až kým nevošla do obývačky. Priložila si ruku na ústa a takmer so slzami hľadela na svoju dávno stratenú kamarátku. Kaii vstala a Nea si obzrela jej výšku pohľadom, ktorý hovoril: Stále si taká krpatá. Rýchlo ju objala a obe spustili spŕšku slovenských slovíčok. Jáchym vstal, aby ju objal, ale nijak významne s ňou nehovoril. No bolo mi už jasné, že nie preto, že by ju nemal rád. Jednoducho ten chalan nemal rád rozprávanie s nikým iným, iba s jeho drahou. Týmto bol podobný Omi. Nedokázala viesť s ľuďmi príliš rozsiahle konverzácie. A keď už, celá sa pri tom červenala a horela rumencom na tvári...

......Ich objímanie sa ukončilo a Omi vstúpila do obývačky. Nea ju spokojne objala, chcela ich predstaviť, no Kaii len s úsmevom prehodila, že už sa poznajú. Znova prehodili zopár cudzojazyčných viet a Nea pobozkala Omi na líce.

......"Čo robíš?" zaujímala sa, keď si uvedomila, že pri príchode tam Omi nebola. Omi znova zalial rumenec a obrátila hlavu ku kuchyni.

......"Varím...." povedala váhavo. Nea sa zasmiala a pozrela na basu v Jáchymových rukách. Iba sa na neho letmo usmiala a znova sa otočila ku svojej drahej Omi. Nežným kývnutím povzbudila Omi "...sushi... Pre celú rodinu... Čo ty na to?" spýtala sa Omi a pozrela na Neinu mamu, ktorá však od nich uhýbala zrakom a radšej komunikovala s Kaii.

......"Jasné! Vždy chceli ochutnať sushi... ale podľa môjho názoru nebude také dobré, aké by si ho spravila v Japonsku... Tak potom hlavne nebuď sklamaná..." usmiala sa Nea a ja som ich pozoroval. Omi mykla plecami a obe odišli do kuchyne. Znova sa ozvali zvuky tých búchajúcich hrncov. Pri tom zvuku ma pochytil pocit - už som celkom aj hladný. Nevedel som sa dočkať Ominho sushi. Nevedel som sa dočkať Ominho sushi napriek tomu, že ju Nea upozornila na nedostatky, ktoré sa môžu vyskytnúť. Budem to brať s rezervou. Veril som však pevne, Omi je predsa úžasná kuchárka, ona zvládne aj debilné slovenské sushi!

......Kaii s Jáchymom ostali aj na večeru, Nea pripravila vtipný stolík z krabíc. Najprv som jej pomohol odniesť ten veľký z obývačky a potom tam rozprestrela tú svoju provizórnosť. Naaranžovala sushi na podlhovasté taniere, skutočne krásne prestrela stolík. Nein otec mal prv problém so sedením na zemi, keď sa mu ale podarilo s tým pivným bruškom usadiť, spokojne sme sa všetci vrhli na jedlo. Všetci okrem mamy, ktorá sushi nemohla ani cítiť. Nea z diaľky zazerala na japonskú pochúťku. Omi oblizla svoje paličky a potom odokryla ďalší zakrytý tanierik a pokynula k nej hlavou.

......"Pomôžeš mi s prekladom, dear love? Povedz im, že toto je tých čo neradi sushi a ryby!" ukázala paličkami na tanier s pseudosushi. Vyzeralo rovnako ako naše, až na to, ako tam okrem rýb bolo uložené kuracie mäso nakrájané a vyklepané poriadne na tenko. Nevedel som si predstaviť tú chuť, predsa len, veď to už snáď ani nie je sushi! Čo by však pre Neu Omi neurobila...

......Nea sa začervenala, podišla k nám a usadila sa. Niečo im povedala a Neina mama sa zasmiala a pozrela na Omi. Tú zalial rumenec a chytila Neu za ruku. Voľnou rukou šermovala paličkami po tanieri - naháňala surovú rybu. Nea si naložila a tiež sa pustila do jedla. Po sushi nám Omi doniesla nejaký japonský dezert, ktorý som ani ja nepoznal. Nein otec otvoril fľašu saké, ktoré mu Omi doniesla ako dar. Ponúkol štedro všetkých a všetci sme si pripili. Pri Kaiinom a Jáchymovom odchode ich Omi pozvala na prázdniny k nám do Japonska. Vraj im prispeje aj na letenky.

......Fanfiction by Nea Amano

......Dni na Slovensku sa rýchlo krátili, ubiehali tak rýchlo, ako rýchlo stúpala pokrývka snehu a pri našom odchode sme za sebou zanechali malú kajinu, ponorenú do snehového mora. Leteli sme nad Tatrami, ako povedala Nea, symbolom a pýchou Slovenska. Cesta mi prišla opäť strašidelne dlhá, a tak som sa ju snažil prespať. Nea mi dobrosrdečne darovala svoj iPod, pričom ona a Omi sa rozprávali. Po takmer troch mesiacoch si toho mali veľa čo povedať. Ako dobre... Nea už ide s nami domov. To bolo posledné, čo mi preletelo hlavou a potom som tvrdo zasmial. Po prestupe som už nemohol spať, čítal som si teda knihu. Naopak Nea s Omi si poriadne pospali, pevne zvierajúc svoje ruky dokopy. Spomenul som si na Kannu a darček, ktorý bol schovaný v mojej zásuvke v stole. Nemohol som sa dočkať, až ho Kanna otvorí. Dal som si záležať, kým som jej vybral náhrdelník, presne ladiaci k jej obľúbenej spone do vlasov. Neviem, či má ona pre mňa darček. Až tak mi na tom nezáleží.

......Po príchode domov som jej napísal , i keď u bola dávno hlboká noc. Odpísala mi veselo a hneď sme si dohodli stretnutie. Najprv kino, potom pôjdeme ku mne domov. Oznámil som to ráno pri stole a Nea s Omi si neodpustili zopár žartov na môj účet.

......"Pripravím koláč!" povedala napokon Nea nadšene a vyskočila na nohy. Nakukla do chladničky a obzerala si suroviny.

......"Ja večeru!" povedala Omi ešte s väčším nadšením ako Nea. Mykol som plecami, akože mi to je jedno a predstavil si všetky možné scenáre, ako katastrofálne môže dopadnúť ich zoznámenie s Kannou. Čo ak sa Kanna zľakne a utečie? Sú predsa lesbičky....

......Rýchlo som to vyhnal z hlavy a radšej sa odobral hore. Natiahol som si tričko, najnovšie tričko the Gazette, ktoré mi ujo Uruha daroval na Vianoce. Okrem toho som dostal aj ich cédečko s podpismi. Má to výhody, žiť v rockovej rodine. Už som si neraz predstavil, ako by sme si s chalanmi išli zaskákať na ich koncert. Uruha by bol ochotný a schopný mi vybaviť lístky.

......Stretli sme sa s Kannou pri zastávke autobusu. Dnes sme príliš chuť na metro nemali. Bola sobota a obom nám bolo jasné, že metro bude o takejto dobe preplnené ešte viac ako cez pracovné dni. I keď, čo sú vlastne pracovné dni tu v Japonsku? Japonsko je plné workoholikov.

......Usadli sme v kine do sedačiek a chytili sa za ruky. O Kanninej rodine už dlho nepadla zmienka a nebol dôvod tú zmienku vyhľadávať. Tento krát sme preto sedeli v inom kine ako v tom, v ktorom pracuje práve Kannin otec. Možno by bol schopný ma ihneď vyhodiť, ak by ma zbadal s Kannou na ďalšom rande A že tých rande býva často a veľa. S Kannou sa náš vzťah totiž akosi upokojil a bol ako vzťah každých iných pubertiakov. Nie, ešte sme spolu nespali a vlastne som na to akosi nemal odvahu.

......Večer sme sa odobrali ku nám. Celú cestu som ju prehováral, či si to náhodou ešte nechce rozmyslieť. Tíšila ma letmými bozkami a obzerala si cestu, akoby si ju chcela vryť do pamäti. Keď sme vošli do bytu, obzrela si malú chodbičku. Vyzul som sa a potom som pomohol vyzuť sa jej. Ako Omi sľúbila, až ku dverám voňala nejaká chutná večera. Aj koláč som cítil. Nadýchol som sa a Kanna sa pousmiala.

......"Bože tu to voní tak krásne..." začervenala sa. Po tvári mi prebehol rovnaký rumenec ako jej a prikývol som. Chytil som ju za ruku a znova sa spýtal.

......"Skutočne ich chceš spoznať? Moji rodičia sú... iní...." šepkal som do tmy. Prikývla a oči jej zvedavosťou a nedočkavosťou svietili. Za ruku som ju ťahal do obývačky a keď sa dvere otvorili, televízor bol dosť nahlas. To bolo dôvodom, prečo Nea s Omi vyzerali tak prekvapene. Na náš príchod ale boli pripravené. Omi si nechala rifle a mala tielko. Vlasy mala upravené a mala trochu make-upu na tvári a očiach. Nea mala rozkošnú modrú károvanú košeľu a rifle roztrhané na kolenách. Práve sa pobozkali. Kanna ostala v šoku, presne tak ako som očakával. Nea s Omi ihneď vstali, trochu sa začervenali, ale Nea k nám okamžite priskočila.

......"Ahojte. Omi práve dorába jedlo, aspoň sa s nami najete!" povedala veselo. Kanna pozrela na Omi a v očiach mala milión pocitov. Omi pristúpila a stála po Neinom boku. Všetko stíchlo a všetci traja sme očakávali Kanninu reakciu. Nikto nechcel konať prvý.

......"Takže, ty si Kanna... Ako dobre, že ťa spoznávame!" vysúkala zo seba odrazu Omi. Snažila sa zachrániť biedne vyzerajúcu situáciu. "Konečne ťa spoznávame!" zopakovala znova a prehrabla si rozpačito vlasy. Nea si pritisla bok k jej boku a ja som na ich blízkosť zazrel. Odrazu som to nevedel vystáť.

......"Ren o tebe stále hovorí... Veru, konečne ťa spoznávame... Ja som Nea..." podala Kanne ruku. Určite chcela povedať Renova mama. no následne jej došlo, že už tak vyzerá zvláštne tento okamih šialene. Možno, ak by som sa príliš snažil, mohli sme vydávať Omi za muža... Možno... Možno, by nám Kanna uverila. Veď Omi v košeli a kravate! Ak by veľa nehovorila a tak...

......Teraz sa za svoje myšlienky hanbím, no vtedy mi to nebolo ani za mak ľúto. Hneval som sa znova na to, kto som a kde žijem. Akoby môj hnev mohol niečo zmeniť. Z myšlienok ma vytrhla Kanna. Uchopila Neinu ruku, uklonila sa a Nea to zopakovala. Nasledovala Omi a natiahla k nej ruku.

......"Omi." Kanna uchopila jej ruku. Omi sa uklonila, no Kanna držala jej ruku a zarazene na ňu hľadela. Čo sa to deje? Omi na ňu pozerala dosť nervózne. "Owh... ty máš ale stisk..." zasmiala sa Omi nasilu. Kanna stiahla ruku, zabodla pohľad do zeme a začervenala sa. Nea na ňu pozrela zvláštne, neurčito. Potom sa ale Omi zvrtla a išla pripraviť jedlo. Napätie povolilo.

......"Ona... je hudobníčka... Omi, z exist trace... Prečo si to nepovedal?" povedala Kanna, keď i Nea zmizla. Pozrel som na ňu. Popravde, nikdy mi nenapadlo, že by ju Kanna mohla poznať. Veď tu bolo toľko všemožných j-rockerov. Koho by napadlo, že Kanna bude mať rada práve exist trace? Na jej otázku, tak ako na moje vlastné v mysli, som len bezducho mykol plecami.

......"Už len to, že mám dve mamy je čudné, nie to, ti ešte otvorene povedať, že jedna z nich je j-rockerka... Navyše... Myslel som, že o existencii ich kapely nemáš ani tušenia a ja som to nechcel zbytočne rozoberať... Tešili sa na teba už hodnú chvíľu a tak som im ráno povedal, že ťa privediem... Dúfam, že ti nebude vadiť, ak sa s nimi najeme... Potom ti ukážem izbu..." hovoril som tichšie ako obvykle a ani raz som na ňu nepozrel. Naopak, pozoroval som náhrdelník na jej krku. Krásny lesknúci sa motýľ. Vrhajúci do mojich očí čary, ktoré mi aspoň na chvíľu pomohli zabudnúť na ten trapas z pred pár minút.

......Kanna chcela niečo povedať, no Nea sa vyklonila z kuchyne a zavolala nás ku stolu. Pri jedení sme boli ticho a Nea s Omi sa ako obvykle držali za ruky. Pre ne to bolo jednoduché. Omi bola totiž ľaváčka a Nea praváčka, čiže ak sedeli správne, mohli sa držať za ruky i celú večeru. Všetci sme sa pousmiali, keď Kanna pochválila Omine jedlo a Omi jej šťastne poďakovala. Videl som, ako ich Kanna celý večer pozoruje, s akýmsi šialeným obdivom v očiach. Po večeri som ju odviedol hore. Omi došla do izby práve, keď som jej ukazoval basu.

......"Ideme s mamou von, okay?" utiahla si kravatu a Kanna si ju prezerala. Omi si upravila bielu košeľu a ja som prikývol. Nea nakukla, zaklopala na dvere a vošla. Opatrne objala Omi zozadu a ponad plece nám zakývala. Kanna sa začervenala.

......"Pravdepodobne sa už dnes neuvidíme... rady sme ťa spoznali, Kanna..." povedala Nea. Kanna prikývla a poďakovala sa ešte raz za večer. Keď odišli, ospravedlnil som sa a odišiel. Z kuchyne som doniesol dve zázvorové pivá a potom som zavrel dvere. Otvoril som okno a zažali sme si malé lampičky. Boli plátené a vrhali na steny pri posteli rozkošné tiene. Kanna sedela na saténe a hladkala ho, šmýkal sa jej z rúka, a tak si ho ťahala stále späť a späť do rúk. Ležal som a opatrne hladil kúsok pokožky, vyčnievajúci spod jej košele. Usmievala sa, rozprávali sme sa. Potom sa zošmykla vedľa mňa a hladkala ma po krku. Keď sme zmĺkli, srdce sa mi rozbúchalo. Ani neviem, ako sa to zvrtlo, hladili sme sa. Zašla mi rukou do nohavíc a váhavo ma uspokojovala. Nevedel som, ako sa tvárim, privrel som oči a spokojne stonal. Prevrhol som ju na chrbát a rukou jej zašiel pod sukňu. Vyzliekol som jej nohavičky zošité z tenkej, na dotyk príjemnej čipky. Váhavo som hladil jej stehná, prstami zachádzal do jej rozkroku, potom som si to ale rozmyslel. Zosunul som sa dole a odokryl jej lon. Perami som sa naň prisal a snažil sa. Jej reakcia však bola len minimálna a po chvíli si ma vytiahla späť. Na úroveň svojich pier. Bozkávala ma a nepustila ma k slovu. Keď som ju vyprevádzal, cítil som sa neskutočne hlúpo. A ona rovnako.

❼ Unknow ❼ ~ 7. part

Tue, 15 May 2012 19:24:17 +0200

.....Vystúpili sme z lietadla a Omi ma držala za ruku. Pomaly sme predierali pomedzi ľudí. Neustále som zíval, bol som neskutočne unavený. Zobrali sme si batožinu a pomaly prešli do časti, kde mala už čakať Nea. Vyšli sme z chodby a pár metrov od nás už postávala. Jej ofina žiarila sýtočervenou farbou. Inak sa ale vôbec nezmenila. Trhol som nežne Ominou rukou a mykol hlavou k mame. Omi na ňu pozrela a Nea jej okamžite zakývala. Omina ruka sa spotila a tak som ju pustil. Zrýchlila krok a o chvíľu už zvierala Neine telíčko v náručí. Láskyplne ju objímala a všimol som si, ako si šepkajú. Omi sa po lícach skotúľali slzy a Nea jej ich so smiechom utrela. Stál som o dva kroky ďalej a hľadel do očí vysokému, sympatickému no zamračenému Neinmu otcovi. Mal vyholenú hlavu, pivné brucho, veľký nos, dokonca ešte väčší ako mala Nea. Uhýbal pohľadom od svojej dcéry a jej manželky, no zároveň sa nechcel pozrieť ani na mňa. Z rozmýšľania odtrhla môj pohľad od môjho, teoreticky, starého otca, až Nea. Pery mala naleskované a ružové a ihneď mi vtisla na líčko bozk. Začervenal som sa a Nea mi so smiechom postrapatila vlasy. Pootočila sa k otcovi a kývla na neho. Ten chcel vziať Omin kufor, no Omi pokrútila hlavou a chytila svoj kufor za rúčku. Nein otec vzdychol a vzal teda aspoň môj. Ja už som sa nebránil. Všetko ma bolelo z nepohodlného sedenia v lietadle a tak som si potreboval odpočinúť.

.....Vonku na nás čakal naleštený mercedes a mne došlo, že Neiným rodičom sa ako podnikateľom darí. Neraz ich predo mnou aj chválila, vždy som z nej cítil pýchu. Teraz, keď som na vlastné oči videl prepychový lesknúci sa mercedes, už ma to ani tak neprekvapilo. Nein otec naložil s Omi kufre do priestorného kufra auta. Ja a Nea sme zatiaľ nasadli do teplého auta. Mal kožený interiér a vnútri vyzeral rovnako luxusne ako zvonka. Bolo mi jasné, prečo sa Omi nebála začať si s Neou ako fanúšičkou. Väčšina ľudí by sa bála, že je Nea len akási zlatokopka. Načo by ale bola zlatokopkou, keď jej rodičia vlastnia takýto majetok?

.....Dvere sa otvorili a mňa ovanul ostrý zimný vzduch. Vlepil mi facku, no nebola dostatočne silná na to, aby ma prebudila. Len som sa trhol zo strany na stranu. Obaja nasadli, dvere sa zavreli a o chvíľu sa auto dalo do pohybu. Teplo v aute sa ešte zvýraznilo, o chvíľu tam bolo i dusno, no nesťažoval som si. Hlava mi ťažko padala cez pás, ten ma držal, no rezal ma do žalúdku. Nein otec na mňa letmo pozrel do spätného zrkadielka. Otočil sa k dcére, niečo jej povedal v tom ich nezmyselnom jazyku. Nea sa pootočila, pousmiala sa na mňa. Aspoň tak sa mi zazdalo v polospánku.

....."Otec povedal, aby si ho pokojne odopla... Môže si ľahnúť... Tam vzadu je i deka, tie sedadlá sú studené..." jej hlas znel tak krásne matersky, i keď som ho počul iba matne, akoby z diaľky. Omi ju uposlúchla. Odopla mi bezpečnostný pás, opatrne si ma stiahla na kolená a vyzula mi tenisky. Vyložil som si nohy a Nein otec zamkol dvere. To hlasné cvaknutie ma na chvíľu prebralo. Videl som, ako ma Omi prikryla, Nea ma pohladila po vlasoch a potom sa moje oči znovu zavreli.

.....Cestovali sme asi hodinu, kým sme niekde zaparkovali. Omi mnou nežne mykla a potom sme vystúpili. Už sa pomaly blížilo k polnoci, no lampy na ulici osvetľovali tú krásnu hrubú pokrývku snehu na zemi. Toľko snehu som ešte nikdy nevidel. Oči sa mi rozžiarili a úplne ma to prebralo. Kryštáliky snehu sa leskli ako diamanty a hádzali na nás prekrásne odlesky. Omi to až tak nevnímala. Držala sa pri Neinom otcovi. Pomohla mu odniesť kufre a spolu sme všetci odišli do vchodu bytovky. Vyviezli sme sa do jedného z bytov a tam nás privítala Neina mama. Hovorila ku mne, napriek tomu, že nerozumiem. Chytila ma za lakeť a zaviedla ma do jednej malej izby. Ihneď som v tej izbe spoznal Neinu izbu. Posteľ a okolie postele boli vyzdobené Ominými obrázkami. Od tých najstarších, kde mala ešte takmer prirodzenú farbu vlasov až po obdobie TRUE. Otvorila skrinku a opatrne ma chytila za plece. Ukázala na môj kufor a potom na skrinku. Vďačne som sa usmial a prikývol. Potom sa zvrtla a z chodby doniesla tácku s obloženými chlebami, zeleninou a čajom. Uklonila sa tak, ako ju na to pravdepodobne Nea pripravila a stratila sa za dverami. Unavene som sa natiahol a obzrel si svetlú izbu. Okrem mnohých pokladov, súvisiacich s Omi a obojky zavesené s vejárom na stene tu nebolo až moc vecí, ktoré by výrazne pripomínali Neu. Položil som kufor na zem a vytiahol si tričko s teplákmi. Prezliekol som sa a počul som, ako v byte všetko stíchlo. Kým som jedol, Omi došla do izby, dala mi "inštrukcie". Nea mi došla zaželať dobrú noc a povedala mi, kde nájdem kúpeľňu. Najedol som sa a potom som sa tichom predieral do kúpeľne. Neodolal som a tenkou chodbičkou išiel ďalej. Ocitol som sa v jedálni a naľavo som v odraze skrine videl roztiahnutý gauč. Nakukol som do tmy a pri blikajúcich sviečkach ozdobeného vianočného stromčeka som v obývacej miestnosti zazrel Neu a Omi. Omi ležala na pohodlne upravenej sedačke a Nea ležala na nej. Spolu sa zasmiali a ja som zatajil dych. Toto mi na Omi chýbalo, ten krásny úsmev. Znova sa pobozkali a Omi ju hladila po stehnách. Vyhŕňala jej nočnú košieľku a keď už jej poodhaľovala plné prsia, zvrtol som sa a odišiel do izby. Dnes si tie zuby neumyjem, nechcem ich rušiť, pomyslel som si a rýchlo sa zakutral pod periny. Voňali krásne, čisto a tak trochu pripomínali vôňu niektorých Neiných šiat. Ešte stále som si akosi neuvedomoval, že sa nachádzam na druhej strane zemegule, kde mi nikto nerozumie.

.....Ráno som sa zobudil na tiché koledy, hrajúce niekde v malom byte. Vstal som a natiahol som si papuče, ktoré mi niekto nachystal k posteli. Ticho som vyšiel z mojej izby a chodbičkou sa dostal do jedálne. Za stolom, chrbtom ku mne sedel Nein otec, tvárou ku mne Nea a vedľa nej Omi. Obe zdvihli tvár a po japonsky ma pozdravili. Nein otec len zvedavo otočil hlavu a letmo na mňa kývol. Nea ma podnietila sadnúť si za vrch stola. Jej mama sa vyrútila z kuchyne. Uklonila sa a Nea s Omi s zasmiali. Usadil som sa a Nea mi naložila.

....."Dúfam, že ste sem doniesli darčeky..." povedala Nea. Pozrel som na Omi a Omi sa zaškerila.

....."Aká si je mama istá, že niečo vôbec dostane, však?" zasmiala sa. Zahihňal som sa a Nea udrela Omi nežne do pleca. Tá si s ňou preplietla prsty, pobozkala ju na hánky a potom pokračovala jednou rukou v jedení. Nea sa začervenala a ja som si všimol, ako jej rodičia ignorujú ich náklonnosť. Stále som nechápal, prečo to jednoducho už nemôžu prehrýzť a zvyknúť si. Alebo to bolo pre mňa jednoduchšie, pretože som mladší a som s nimi každý deň? Spomenul som si, ako som ich videl večer maznať sa a mierne som sa aj ja začervenal. Rovnako teraz sa ich prepletené ruky maznali, hladkali hánky jedna druhej a na rukách sa im obom leskli obrúčky.

....."U nás... sa darčeky dávajú dnes večer... 24. decembra večer..." upozornila nás Nea. Omi nadvihla obočie, očividne o tom ešte nepočula tak ako ani ja.

.....A naozaj. Večer už pod stromčekom ležala kopa darčekov. Najprv sme si dali štedrovečernú večeru, na ktorú prišla i Neina staršia sestra a jej priateľ. Obaja si mňa i Omi podozrivo obzerali, najmä ak sa s nami Nea začala rozprávať plynulou japončinou. Po večeri sme sa rozložili v oranžovej obývačke a Nea vyskočila, aby rozdávala darčeky. Najviac, na moje vlastné prekvapenie, som dostal ja. Nea dostala prekrásny prstienok od Omi, zbierku photosetov do zbierky, oblečenie a nový notebook. Od rodičov dostala nový telefón, knihy a rodinné fotoalbum. Omi dostala oblečenie, od Neiných rodičov slovenskú knihu so slovensko-japonským slovníkom, a ešte nejaké darčeky. Ja som nevedel kde začať. Dostal som knihy, cedečká, oblečenie, dokonca i od Neiných rodičov som dostal zopár darčekov. Najväčším darčekom ale bola skutočná elektrická basa. Prekvapene, skoro až šokovane som držal basu a prechádzal po lesknúcom sa laku gitary. Nea kľačala pri Omi a všetci ma pozorovali, ako nedokážem spustiť oči z môjho najväčšieho vianočného darčeka.

....."Pomáhala ju vyberať Naoto..." podotkla Omi spokojne. Šťastne som na ňu pozrel. Už neraz som skladal obdiv Naoto a jej basovému talentu. Niekoľko krát som si jej basu skúšal, ale len tak pre špás, nevedel som totiž zahrať zhola nič.

....."Neviem hrať!" vyhŕkol som prekvapene. Omi mávla rukou.

....."Myslíš, že ja som vedela? Rozdiel, medzi nami, je iba v tom, že ja som začínala najprv na akustickej gitare.... Ty máš možnosť začať hneď na elektrickej base... A Naoto ti môže kedykoľvek pomôcť..." žmurkla na mňa. I keď nám Neini rodičia nerozumeli, spokojne sa usmievali. Potom jej mama vytiahla fotoaparát a porobila nám nespočet rodinných fotiek.. Dali sme si sladký dezert, potom sme pozerali rozprávky, ktorým sme však ja a Omi nerozumeli. Vytiahli sme si teda karty a hrali sme.

.....Do postelí sme sa nahrnuli až okolo pol jednej. Byt znova upadol do ticha. Neina sestra a jej priateľ odišli a ja som ležal v posteli medzi Neou a Omi. Všetci traja sme držali zázvorové pivo a popíjali. Potichu sme sa chichotali na vtipoch, žartovali a tíšili jeden druhého, aby sme nezobudili zvyšok rodiny. Ani neviem kedy a ako som zaspal, iba viem, že som zaspal medzi nimi. Keď som sa zobudil, obe mi ležali chrbtom a ja som ležal na bruchu ako malé dieťa. Unavene som si pretrel oči a pozrel do okna. Napriek tomu, že vonku bola tresknúca zima, myslím, že som zahliadol za oknom nejakého vtáka. Posadil som sa a obzrel som sa po tichej obývačke. Svetlá stromčeka nás osvetľovali len matne, no i to mi stačilo na to, aby som zahliadol, ako sa Nea pohla. Otočila sa ku mne a zdvihla hlavu.

....."Nemôžeš spať?" prehovorila ticho a hlboko. Ominým telom jemne trhlo, no vďaka tým jej neustálym meditáciám, spala ako bábätko. Mykol som plecom, ľahol som si a hľadel do Neinej tváre. Chytila moju ruku a privrela spokojne oči. Pritúlil som sa k nej a konečne som pocítil Neinu vôňu. Bola úplne iná ako Omina, ktorú som vo svojom nose v poslednej dobe cítil často. Pri spánku som sa však pri Ominej kombinácii mužskej a ženskej vôni cítil bezpečnejšie ako pri Neinej sladkej vôni. Nevedno prečo. Možno preto, že pri Omi som sa cítil skôr ako pri otcovi, zatiaľ čo pri nej to bol skôr materský cit. Nevravím, že aj pri nej som sa necítil bezpečne, no pri Omi to jednoducho bol pocit neskutočného silného bezpečia. Napriek tomu, že bola menšej a útlejšej postavy ako Nea. Nea ma pohladila po líčku, uhladila mi vlasy a obaja sme sa zachechtali. Gauč za mojim chrbtom sa prehol, zavŕzgal a následne sa cezo mňa prehodila Omina kostnatá ruka. Chytila Neinu drobnú rúčku a ťažko vzdychla.

....."Vy si teda vyberáte čudné chvíle na prejavovanie náklonnosti a rozprávania sa.." precedila s tichým smiechom pomedzi pery. Sršala z nej únava. Ešte stále asi nedobehla a nedokázala si zvyknúť na časový posun. Pravdepodobne osem hodín, nie som si istý.

.....Obaja sme sa zasmiali. Následne zovreli medzi svojimi dlaňami moju ruku.

......Fanfiction by Nea Amano

.....Po pár dňoch musela Nea ísť niečo vybaviť do práce. Neiny rodičia boli na výlete u rodiny a ja s Omi sme sa teplo obliekli. Keďže sme nepredpokladali až takúto zimu - i keď nás Nea varovala - museli sme si obliecť viac vrstiev oblečenia a tak sme vyzerali vtipne. Ako cibule.

.....Váhavo sme vyšli do ulíc s papierikom, čo by sa zišlo kúpiť a s eurami v Neinej peňaženke. Na papierik zastrčený medzi bankovkami nám napísala momentálny kurz yenu voči euru.

....."Dúfam, že vieš anglicky lepšie ako ja.." poznamenala Omi a ja som si váhavo prehrabol vlasy. Dúfajúc, že sa nestratíme, sme vyšli z vchodu a chvíľu obdivne pozerali na sneh. Toľké kopy snehu! Omi na mňa kútikom oka pozrela a odrazu do mňa strčila. Nečakal som to a tak som sa ľahko zrútil do najväčšej kopy snehu, zhrabanej z chodníka. Omi vybuchla do hurónskeho rehotu a ja som nestačil od údivu otvoriť ústa. Pribehla ku mne a stále sa smiala ako malé dieťa. Ja som zase stále civel s dokorán otvorenými očami. Pomohla mi späť na nohy a pomohla mi oprášiť zo seba veľké hrudy snehu, ktoré sa na mňa nachytali akoby lepidlom. Pomaly sme sa predierali ulicami a hľadali niečo, čo vyzeralo ako supermarket. V okolí bydliska Neiných rodičov boli tri také a tak sme si jeden vybrali. Všetci po nás pozerali - niet divu, Omi s výrazným make-upom (predsa len, tu sa nemusela báť, že ju niekto spozná) a obrovským šedým hniezdom na hlave. Drobná žienka, teda, ktovie či si myslela, že je vôbec žienka! A vedľa nej otrhaný a premočený japončík. Ešte som nikdy nevidel toľko nešikmookých ľudí na jednom mieste! I keď, podarilo sa nám stretnúť jednu vietnamskú rodinu...

.....Predierali sme sa uličkami a nazerali do regálov. Našťastie bolo na každom výrobku písané rovno vo viacerých jazykoch. Omine oči sa spokojne rozsvietili, keď v jednom rade regálov objavila čínske a japonské potraviny - síce konzervované mäso na suši, neoriginálnu zeleň, no napríklad paličky a väčšinu vecí, čo potrebujete k výrobe dobrého suši. Horko-ťažko našla thajskú ryžu, iba tá jediná bola vhodná na niečo takéto. Odhodlaná spraviť Neiným rodičom prekvapenie ma ťahala ku pokladni. Tlačil som košík a potom sme potraviny vyložili na pult a zvedavo si obzerali veci. Prišli sme na rad a predavačka nám položila otázku. Pozerali sme na ňu, potom jeden na druhého a potom na ňu. Všetci okolo nás na nás čumeli a predavačka vyzerala ako keby zjedla citrón. Znova zopakovala otázku a ani Omi, ktorá vedela zo štyri-päť slov slovensky jej nerozumela.

....."Sorry, we don't speak slovak!" vyhŕkli sme obaja. Predavačka ostala trochu vydesená a ľudia naokolo si šepkali. Keby nás tak videla Nea! Trapas...

.....Predavačka potraviny rýchlo nablokovala a potom nám podala bloček. Omi si ho prezrela a potom v peňaženke našla nejaké eurá. Poviem vám, tie eurá sú fakt chaotické peniaze... Omylom jej do ruky vložila zopár yenov, predavačka pri druhej pokladni sa potichu zasmiala a Omi sa s hlasným "Sorry, Sorry" hrabala v peňaženke pre ďalšie drobné. Keď sme sa konečne vymotali od pokladne s výdychom sme každý niesli jednu tašku.

....."Excuse me," ozvalo sa nám za chrbtom. Za nami kráčal pár, vysoký chalan s dlhými hnedými vlasmi, už na pohľad tichý typ. Za ruku viedol malé dievča, ktoré na nás prehovorilo, dokonca bolo ešte menšie ako Omi. Ostali sme stáť a pozreli na nich zvedavým pohľadom. Dievča malo vlasy rovnaké ako on, keby sa nedržali za ruky a nevideli by ste tie iskry medzi nimi, povedali by ste si, že sú to snáď brat so sestrou. Dievča malo krásne orieškové oči a pehy na tváričke. Bola asi taká stará ako mama, Nea.

....."Are you Omi from exist trace?" povedala príjemným hlasom, trošku kostrbatou angličtinou. Omi na mňa pozrela a v rovnakom momente sme obaja pozreli na nich a vyhŕkli

....."I'm."

....."She is."

.....Dievča sa otočilo na svojho priateľa a veselo mu niečo hovorila tou ich slovenskou hatlaninou. Preboha, ako môžu tak rýchlo hovoriť?

....."I guess, you are here with Nea." Neino meno vyznelo z jej úst omnoho inak, ako sme boli s Omi zvyknutý. Viac s ich prízvukom. Omi prikývla a podala jej ruku. Dievča jej rukou potriaslo.

....."Kaii and this is my boyfriend Jáchym," pri predstavovaní svojho priateľa sa ledabolo začervenala, "Is Nea here with you? Or... Awh... Why are you here?" všimli sme si jej nenápadný pohľad na naše tašky. Omi sa začervenala, neviem prečo a prebehla si po vlasoch. Znova na mňa pozrela. Hovorenie v angličtine nebolo jej silnou stránkou.

....."Omi-san is Nea's wife and I'm their son… Reno, nice to meet you." tento krát som im povedal ruku ja. Obaja mi ňou potriasli, ona ale ostala prekvapená.

....."Nea's wife and son? Awh.. we didn't see so long time? Uhm..." vyzerala byť mierne v rozpakoch a nerozumela celej tej situácii.

....."What do you...think? Wer going to home for..." Omi konečne prehovorila, zdvihla tašky a ja som jej skočil do reči.

....."...dinner..."

....."Yeah... dinner. I thought..this... Eto... Nea-chan is coming home... later.. later.." prikyvovala Omi. Kaii pozrela na svojho priateľa a potom prikývli. Pomalými krokmi sme sa teda vybrali späť domov. V štvorici a v tichosti.

❻ Unknow ❻ ~ 6. part

Tue, 08 May 2012 13:49:07 +0200

......Napriek tomu, že sa Omi s Neou po telefóne udobrili, Nea ostala na Slovensku. Omi s tým súhlasila, podľa nej má právo stráviť nejaký čas s rodinou. No akosi zabúdala, že i my sme Neina rodina. Nič som nahlas nepoznamenal, pretože som nechcel Omi zbytočne rozrušiť. Už tak bola v posledných týždňoch a dňoch roztržitá až až. Nea sa má vrátiť až po Vianociach, čiže prvé Vianoce v mojej novej rodine, nebudú také, aké som si ich vysníval. Omi sa k tomu nevyjadrovala. Vyčítala si, ako na Neu nakričala, ako na ňu útočila a koľko necitlivých vecí - i keď právom - jej povedala. Bál som sa, že i na spoveď pôjde, vyspovedať sa, že jej ublížila.

......Do Vianoc ostávali ešte takmer dva mesiace, nehovoriac, že Nea nepovedala presne, kedy príde.. Omi o tom nehovorila. Začala však bývať doma častejšie, na moju otázku prečo, odpovedala prostým dôvodom - aby na mňa dozerala, keď to nemôže robiť Nea. Každý deň po obede, som po príchode domov zakričal pozdrav, Omi mi z kuchyne kričala späť a mne bolo jasné, že varí. Varila dennodenne. Napriek tomu, že varila také obrovské porcie, že by sa dali jesť i týždeň v kuse. Okolo pása mala uviazanú Neinu čiernu zásteru a vlasy si stiahla do neuhladeného chvostíka, aby jej nepadali do jedla.

......Pohľad na Omi za sporákom, ako na moju matku, bol neobvyklý. Vlastne.. si ani nepamätám, kedy som videl moju skutočnú mamu stáť v kuchyni a variť. Varila príšerne! V dobe môjho detstva varievala často, aspoň, čo som si matne pamätal. No čím som bol starší, tým menej varila. Vlasy si nikdy nezviazala, nikdy nedbala na to, aby si vydrhla ruky. A to bola maliarka, čiže ruky mala neustále zababrané od lepidla, farieb či temperiek. Vyhovárala sa na prácu, no ja som vedel, že jednoducho je lenivá pre mňa variť. Jedol som teda zväčša polotovary alebo jedlo od mojej starej mamy. Bola asi jediným členom rodiny, ktorý sa o mňa zaujímal. Varila mi, navštevovala ma, mnoho krát mi zaplatila školné alebo podstrčila peniaze na veci, čo budem potrebovať. Tie som, žiaľ, vždy minul na cigarety. Vedela o tom, no tvárila sa, že to tak nebolo. Stará mama...

......Fanfiction by Nea Amano

......Usadil som sa za stôl, poklopkával prstami po dreve a Omi otočila tvár. Bola odmaľovaná, vlastne pravdepodobne ani dnes nebola namaľovaná. Na perách nemala zvyšky make-upu a oči mala čisté.

"Žerú ťa mrle?" zažartovala. Vzdychol som a ona zvážnela. "Si v poriadku, Ren?" spýtala sa ustarane. Vypla sporák a naložila jedlo na dva taniere. Trochu odsypala kocúrovi do misky, do dvoch menších misiek naliala do jednej vodu a do druhej čerstvé mlieko.

......"Omi... Pamätám si na moju starú mamu.. Chcel by som ju vidieť.. Vieš ona... Bola jediný člen, ktorý sa o mňa zaujímal.." povedal som nešťastne. Pozrel som na ňu a ona si skúmavo hladila guľatú bradu. Prikývla. Otočila sa ku kuchynskej linke, dokončila zeleninovú oblohu a prestrela predo mňa jedlo. Zásteru si odviazala, prehodila ju cez tretiu stoličku, na ktorej sedávala mama, teda Nea a odopla si paličky.

......"Itadakimasu..." šepli sme naraz a začali jesť. Omi na mňa sem tam pozrela, bolo vidno, že stále dumá nad mojou starou mamou.

......"Mohli by sme to skúsiť.. Hádam.. Ale porozprávam sa o tom s Neou.. Nechcem niečo také robiť bez nej.." pokrútila hlavou a ja som sa pousmial. Hovorila to pokojne, akoby Nea bola len v druhej miestnosti. Pomaly sme si začínali zvykať na jej neprítomnosť, ja určite, možno Omi si na to nevedela zvyknúť, no už to nedávala tak najavo. Podľa mňa, dôvodom jej skorých príchodov domov, bol fakt, že túžobne očakávala Neu doma. Že jednoducho príde, Nea už tu bude, objíme ju a povie, že už ju nikdy nenechá osamote.

......"Naozaj?" spýtal som sa s nádejou v hlase. Prikývla a pozrela sa na okno pofŕkané letmým dažďom. Začínali byť časté, čo len jeseň dokazovala svoju prítomnosť. Bola taká zamyslená, tak som sa ponúkol, že riad umyjem ja. Vďačne sa usmiala, oči jej žiarili a mne to len dokazovalo, že Omi už dumá nad Neou, nie nad mojou starou mamou. Vstala, zasunula moju i jej stoličku a odišla skúšať na gitare. Hrala moju obľúbenú pieseň. Tú, ktorú som ju neraz videl hrať a pospevovať Nei. Bola to pieseň pre jej drahú Neu.

......Fanfiction by Nea Amano

......"Ren!" Kannin hlas sa rozľahol po celej chodbe. Márne som zrýchlil krok a snažil sa pred ňou ujsť. Nedalo sa. Nasledovala ma rýchlo, svižne, prešmykla sa pomedzi nechápajúcich študentov a o chvíľu ma schmatla za rukáv. Jej stisk bol pevnejší, ako by som si kedy pomyslel.

......"Ren." oslovila ma znova, no tento krát už nemusela tak vykrikovať. Neotočil som sa dobrovoľne, no to ona nepotrebovala. Prudko trhla mojou rukou, opäť som sa podivil. Kto by povedal, že má takú silu? Otočilo ma takmer okolo svojej osi, no pred jej tvárou ma zastavila - bozkom. Vtisla mi ho na pery bez varovania, bez ostychu, či bez strachu, že by nám niektorí učiteľ dal zápis. Naliehavo ma pobozkala, ruky mi pritláčala na líca a mne neostalo nič iné, ako si ruky ovinúť okolo jeho pásu. Žiadostivo som ju pobozkal.

......"Prečo sa mi vyhýbaš?" spýtala sa ma, keď sme sa usadili na schody. Stále som sa červenal z bozku. Váhavo som na ňu pozrel a nesústredene odpovedal.

......"Nerozlúčili sme sa naposledy príliš dobre... Nespomínaš si? A cítil som sa hlúpo. Ty si mi o sebe toho toľko povedala a ja som ti vo všetkom, takmer vo všetkom klamal alebo zamlčiaval podstatné detaily. A vyšlo to najavo práve v takej nevhodnej chvíli, keď som sa potreboval zapáčiť tvojim rodičom..." zamumlal som. Kanna sa začervenala. Vlasy mala zviazané do hustého chvosta, a tak som videl, ako jej očerveneli i uši. Chvíľu mlčala. Presne si premýšľala odpoveď, to bola celá ona.

......"Mrzí ma to... Hanbím sa za nich... Ani nevieš ako... Ren, skutočne ma to mrzí... Si prvý chlapec, na ktorom mi skutočne záleží... Nechcem sa na teba vykašľať iba kvôli mojim rodičom... Prosím." nežne uchopila moju dlaň. Až teraz som si uvedomoval, ako mi ruky dospeli. Pomaly začínali byť väčšie a väčšie. Celkovo. Dokonca som o trochu vyrástol. Bál som sa, že o chvíľu dobehnem vo výške i Hana.

......"Nechcel som na teba vtedy tak kričať... Prepáč mi..." povzdychol som. Naozaj ma to mrzelo. Pozrel som do jej očí a videl náznak smútku. Ozval sa zvonček a všetci odrazu bežali do tried. Vstal som, pomohol Kanne na nohy a obaja sme ruka v ruke odišli do našej triedy. Cez hodinu sme na seba ani nepozreli, no myšlienkami sme boli stále spolu. Bol som do nej zamilovaný až po uši.

......Len ťažko som odolával na Kannine prosíkanie ísť ku nám. Chcela spoznať mojich rodičov, no ja som nedokázal priznať a odhaliť moje ďalšie klamstvo.

......"Keď príde vhodný čas, tak ti to vysvetlím... Sľubujem..." pobozkal som jej hánky a konečne pustil jej ruku. Doteraz som ju pevne zvieral ,no už sme sa blížili k jej zastávke. Pobozkala ma na pery a potom rýchlo vystúpila z metra. Domov som sa došuchtal neochotne. Omi už sedela v obývačke, pohrávala veselo na gitare a ja som videl, že niečo sa zmenilo. Usadil som sa vedľa nej, chvíľu načúval jej tichému spevu. Vždy, keď začala spievať, tichučko, žiadne ručanie ako v kapele, pripadala mi omnoho ženskejšia. Mala krásny hlas. Usmiala sa na mňa a hlavou kývla k notebooku, otvorenému a položenému na stole. Bola tam Nea, práve volali na skype. Prekvapene som jej kývol, chcel som na ňu zakričať. Potom mi došlo, že Omi jej robí maličký koncert a tak som ju nechal, aby dokoncertovala. Potom objala gitaru a spokojne, žiarivo sa usmievala.

......"Bolo to dokonalé." ozvala sa Nea z webkamery a zakývala mi. "Ako sa ti darí v škole, Reno?" spýtala sa. Jej hlas bol pozmenený, no i tak to bolo ulahodenie duši ju znova počuť. Omi odložila gitaru a vyskočila na nohy. Z kuchyne mi priniesla obed, položila mi ho s táckou na kolená a ja som sa vrhol do jedla.

......"Dobre... Kedy sa vrátiš?" hovoril som s plnou pusou. Prskal som všade na okolo, inokedy by mi Omi nadala, teraz však bola pohltená Neiným obrazom z notebooku.

......"Po Vianociach.." odpovedala za ňu Omi, "Na Vianoce ideme za ňou..." povedala veselo. Prekvapene som zastavil paličkami kúsok pred ústami. Spustil som jedlo späť do misky a neveriacky si ich obzeral.

......"Čo ste sa zbláznili? Myslel som, že budeme u tvojich rodičov Omi!" koktal som... Omi mykla plecom.

......"Tie ďalšie!" usmiala sa. "Nea musí pracovať, má tam brigádu a tak... a konečne spoznáš jej rodičov..." Vyzeralo to, že nič nepokazí jej radosť z ich zlepšenia vzťahu. Do Vianoc ale predsa len ešte ostávalo vyše mesiaca a pol. Nechcel som to príliš dávať do pozornosť a tak som celý večer len mlčal a pozoroval ich ako sa dohadujú a hrajú hry na internete. Nikdy som si nevedel predstaviť vzťah na diaľku. Nie to ešte vzťah na polku zemegule...

......Fanfiction by Nea Amano

......Deň pred odletom som si balil kufor. Neochotne a trochu vystresovane z letu, som si pekne poskladal oblečenie. Respektíve, poskladala ho Omi a ja som ho len vkladal do kufra tak ,aby sa mi ho tam zmestilo čo najviac. Ako príručnú batožinu som si vzal notebook. Omi sa nezaobišla bez toho, aby si priplatila špeciálne povolenie na prevoz jej gitary a maličkého prenosného zosilovača. Vyzeralo to ako zosilovač pre deti. No naopak, bol omnoho drahší, ako bežný veľký. Omi trvala na tom, že sa jej zíde, keď bude chcieť hrať pre Neu po večeroch. Prípadne pre jej rodinu.

......Po pravde, ani ja ani Omi sme si neboli istý, ako veľa o nás Neina rodina vie. Podľa toho, čo som počul od Omi, jej otec ich manželstvo neuznáva, ani matka, no nebojujú proti nemu tak, že by ich obmedzovali. Ja som pre nich v tom prípade budem asi len omyl, ktorý ich dcéra spravila z hlúposti. Dá sa adopcia spraviť z hlúposti? Veď to trvalo tak dlho, že ak by si ma nakoniec nechcela adoptovať, mohla to ešte stále zrušiť.

......Fanfiction by Nea Amano

......Večer som prišiel do Ominej izby, potichu som si ľahol do postele a pozoroval, ako sa Omi veselo balí. Pospevovala si Neinu pieseň, ukladala úhľadne poskladané šaty do kufríka. Potom kufor zapla, zamkla a zvalila sa vedľa mňa.

......"Neviem sa dočkať, kedy ju uvidím... Kto by povedal, že mi môže tak chýbať?" zamumlala. Zaborila nos do vankúša, objala ho, akoby cítila Neinu vôňu. Slastne zastonala. Prevalila sa na chrbát, zhasla svetlo a zapla maličkú lampu. Privinul som sa k nej ako malé dieťa a spolu sme sa zasmiali.

......Fanfiction by Nea Amano

......Ráno sme skontrolovali ešte raz lístky. Máme. Vonku práve padal biely poprašok, no sneh v Japonsku sa nedržal nejako extra moc. Niekedy bol sneh iba taký, že ešte skôr, ako dopadol na horúci chodník, roztopila sa každá snehová vločka.

......Na letisku bolo plno, ľudia buď prichádzali alebo odchádzali. Ťahali za sebou kufre, niesli balíčky alebo tašky s darčekmi. Obzeral som si tú kopu ľudí. Ešte som na letisku nikdy nebol a tak som sa držal tesne za Omi. Vybavila niečo pri pulte. Dievča sa na ňu koketne usmievalo a ja som postrehol Omine rozpaky. Kúpila nám fľašky zeleného čaju na cestu a potom sme sa odobrali odovzdať kufre a ostatné veci. Roztrasene som nastúpil do lietadla. Leteli sme celkom pekným lietadlom, priestorným a sedel som pri okne. Omi si dala do uší počas letu iPod. Ja som väčšinu prespal. Prestúpili sme na letisku v Londýne. Tam sme nastúpili na lietadlo do Viedne. Do Neinej rodnej krajiny, totiž lietadlo s priamym letom neletelo. Cesta dokopy trvala 19 hodín, a do Viedne, hlavného mesta Rakúska, sme sa dostali až okolo desiatej večer. Celú cestu som však spal. Zobudila ma až Omi. Vonku bola tma, všetko vyzeralo zhora tak maličké. Zo zeme na nás svietila kôpka svetielok, pri pristávaní som zazrel množstvo aut, preháňajúcich sa v pokročilej hodine po uliciach.

......"Sme tu..." zamumlala Omi roztržito. "Sme vo Viedni."

❺ Unknow ❺ ~ 5. part

Tue, 01 May 2012 15:13:01 +0200

......Nervózne som si natiahol tričko, pričom mi to samozrejme rozcuchalo starostlivo upravený účes. Zahrešil som ako pohan, Omi na mňa škaredo zazrela a ďalej sa venovala maľovaniu svojich očí. Na drobné ústa si naniesla tenkú vrstvu make-upu a Nea si naniesla špirálu. Idú na grilovačku - no nie so mnou, ale k Ominým rodičom. Tí majú vraj Neu veľmi radi, nedivím sa. Nea je vždy tak vzorne úctivá ku všetkým, viac úctivá ako to dokáže pomaly Japonec.

......Navoňal som sa a Omi sa zahnala v oblaku dymu.

......"Teroristický útok?!" zavrčala a vzala mi deodorant. Hodila ho do umývadla a odišla. Nea za ňou chvíľu pozerala. Potom mykla plecami a doupravovala sa. Obvykle, keď ešte Nea chodila do práce, sme sa ráno stretávali v kúpeľni "celá rodinka". Aj teraz sme sa tu stretli takto pokope, Omi však mala nevysvetliteľne zlú náladu, čo u nej nebolo až tak časté. Rýchlo som sa obliekol a vyrútil sa z domu. Nechcel som vedieť, aký ťaživý oblak visí nad našou domácnosťou, respektíve čo sa stalo vždy pokojnej Omi.

......Taxíkom som sa odstal pred tú známu bránu a pri bráne ma už čakala Kanna. Mala značkové čierne rifle a mikinu nejakej popovej speváčky. Skutočne? Pop?... Prešli sme sa za dom, vlastne, vošli sme a prešli sme ku zadnému vchodu, čím sme sa ocitli za domom. Boli tam Kanniny rodičia, brat a ešte nejakí ďalší rodinní príslušníci. Cítil som sa tu ako stratená ovečka.

......Usadili ma vedľa Kanny, naložili mi a ja som počúval typické rodinné hašterenie. Teda, pre mňa až nie tak typické, no z toho, čo som bežne počúval aj od chalanov, toto patrilo to kategórie rodinných tradícií. Kannin otec so svojim bratom sa dohadovali na autách, niekedy sa k nim zaplietol i Kannin bratranec, len o niečo starší ako ja a Kanna. Tomo čučal vedľa mňa a dnes bol nadmieru pasívny. Neviem, kam sa odrazu podelo to hyperaktívne decko zo včera. Obával som sa len jedného - kedy sa začnú zaujímať kto som a kto sú moji rodičia. Ani Kannin veselý, šťastný úsmev ma neupokojil. V hlave mi lietalo tisíc myšlienok. Moja myseľ spracúvala informácie, ktoré sú vhodné na pustenie do obehu. Ak mám byť úprimný, chytala ma malá panika. Ak by Kanna vedela o tom, kto vlastne som a z akej rodiny momentálne pochádzam, možno by ma sem ani nepozvala. Bál som sa reakcie, keď poviem, že mám dve matky, ktoré spolu žijú. Čoraz viac som začal preklínať to, že sa ma ujali. I keď viem, že toto myslenie bolo odo mňa egoistické a nevďačné. Jednoducho ako od správneho pubertiaka.

......"Takže... Vy spolu chodíte.."

......"Do školy.." odpovedali sme Kanna i ja naraz. Jej strýko sa pousmial. Mávol rukou na znak "jasné, to poznám" a nenechal sa oklamať. Jedlo chutnalo vynikajúco, ani Omine či Neine kulinárstvo nemalo na prepečené mäso z grilu a francúzske zapekané zemiaky.

......"Nikdy pred tým nám Kanna o tebe nehovorila... A to my skutočne poznáme všetkých v jej triede..." povedal jej otec skúmavo. A mne došlo, o čo sa snaží. Naozaj si myslí, že randíme spolu a chce si overiť, či som vhodný, prinajlepšom či nemám zápis v trestnom registri - žiaľ, toto by ho nepotešilo. Pár tých restíkov by sa tam našlo, a tým by som určite nespĺňal jedno zo základných zásad pre možnosť, byť Kanniným priateľom.

......"Pristúpil len tento rok, otec..." zahriakla ho Kanna. Zhodila tak ťaživý balvan z môjho srdca a zachránila ma. Ani na mňa nepozrela, pravdepodobne sa hanbila za otca, ktorý jej neustále liezol do života. Sľubujem, že ak budem mať raz dcéru, nebudem ako poľovnícky pes, čmuchať a hrýzť potenciálnych partnerov svojej dcéry.

......"Hm.. Zvláštne.. A kde si študoval predtým?" nenechal sa jej otec zhodiť z trónu. Pozrel som na Kannu. Nechápala môjmu pohľadu a mňa bodlo pri srdci.

......"Osobitnú školu." priznal som. Kanne na tvári ostal prekvapený, možno až šokujúci výraz. Pozrela na mňa s očami otvorenými dokorán. Pri stole sa rozhostilo ticho, iba oheň na grile bolo počuť praskať. Teraz som začal chápať, o čom ľudia hovoria, keď hovoria o rozdieloch, ktoré ľudia neustále robia medzi sebou. Bohatí - chudobní, bytový apartmán - jednoizbový byt, drahé auto - bicykel... Keď sa ani po piatich minútach nikto neozval, sklonil som hlavu. Bolo mi jasné, že týmto som u nich skončil. Iba Tomo jediný, nepozeral vyjavene, nepozeral na mňa ako na votrelca. Pozrel spýtavo na matku.

......"Mama, čo to je Osobitná škola?" povedal zaujate. Jeho mama ho zahriakla. Opatrne som vstal od stola a postrapatil mu na krátko ostrihanú hrivu.

......"Škola, na ktorú sa ty nikdy neodstaneš..Neboj sa." usmial som sa. Uklonil som sa hlboko, rýchlo poďakoval za jedlo a skôr ako niekto stihol niečo povedať, zmizol som v dome. Počul som ruch za svojím chrbtom, ktorý sa tam odrazu rozhostil. Zhrozené a prekvapené poznámky, pohoršené a Tomovu otázku visiacu vo vzduchu, stále ju opakoval.

......Až pri bráne ku mne doľahol Kannin hlas. Volala moje meno a tak som sa v otvorenej bráne zastavil a otočil.

......"Prečo.. prečo si odišiel?!" skríkla vyčítavo, keď ku mne celá zadychčaná dobehla. Pozrel som na ňu ako na blázna.

......"Pýtaš sa vážne, Kanna?!" skríkol som rozčúlene. "Nevšimla si si tie pohľady tvojej rodiny?! Čo som ja pre vás! Nula! Votrelec! Debil z osobitnej školy!"

......"Ako si sa tam dostal?" zamumlala.

......"Kam?!" neprestával som hovoriť zvýšeným hlasom. Do tváre mi stúpala červeň - nie od rozpakov, no od hnevu, stále stúpajúceho hnevu. Zrazu som ľutoval, že ma Omi neučí meditáciu, zrazu som ľutoval, že som sem vôbec prišiel a pocítil trpkú príchuť odsúdenia spoločnosťou. Aká irónia.

......"Do tej osobitnej školy.." prerušila moju hlasnú myseľ.

......"Pretože v decáku a so zápismi v trestnom registri, ti inú školu nedajú..." povedal som zatrpknuto. Zmĺkla. Z jej pier ostala rovná čiara. Stála nehybne, nepohla ani brvou. I keď som sa zvrtol a odišiel na cestu, ostala stáť za bránou. Vietor sa jej pohrával s vlasmi a keď som nastúpil do taxíka, obzrel som sa a ona už pomaly odchádzala k domu.

......Človek nemôže niečo vybudovať na lži...

......Fanfiction by Nea Amano

......Po príchode domov som cítil ťaživú atmosféru. Nebol som si istý, či to je ťaživosť z mojej ubolenej duše alebo zhustol vzduch kvôli Omi s Neou. Bolo až podozrivé ticho. Pár minút po tom, ako som sa zavrel v izbe, som konečne počul náznaky hádky. Omi kričala. Kričať som ju počul raz v živote. Takýmto štýlom. Plným hnevu a rozčúlenia.

......Vyšiel som na úzku chodbičku, potichu si sadol na najvrchnejší schod a cez zábradlie pozoroval scénu v obývačke.

......"Jasné! Odíď! Odíď! Najprv ma nahovor na takúto skurvenú šialenosť a potom odíď!" kričala po Nei. Nea mala pekné šaty, zopnuté vlasy, čo nasvedčovalo, že z grilovačky sa vyvinula večera v reštaurácii. Omi mala košeľu a vestu, rozviazanú kravatu mala prehodenú okolo šľachovitého krku. V očiach mala šialený, rozzúrený pohľad. Prvý krát som videl, ako sa ich role v hádke vymenili. Teraz bola tou zúrivou Omi, a Nea len kajúcne sedela, hľadela si na odhalené kolená a ruky.

......"Choď k čertu!" vyprskla Omi naježene. Šmarila do Nei balíček cigariet, Nea zdvihla nohy, aby ju balíček netrafil a nedokázala na Omi pozrieť. Nechápal som, čo sa deje, no už len to, ako sa Omi chovala, mi bolo jasné, že to nie je nič dobré. Kto, prečo, ako má kam odísť? Nea?

......"Prečo ma nikdy nepočúvaš?!" spýtala sa Nea zlomene.

......"Ja teba?! To ty mňa nikdy nepočúvaš! Nea všetko ti vždy strpím! Preboha chovám sa ako idiot, aby som ti v každej sprostosti vyhovela a ty mi povieš, že si potrebuješ vyvetrať hlavu a odísť nejaký čas bývať k rodine?! Keby si mala rodinu o tri ulice ďalej alebo o pár kilometrov, prosím pekne! Choď si! Ale ty chceš letieť cez polku skurvenej zemegule!" rozčúlene kopla do stolíka. Drevo zadunelo, ale našťastie Omi nemala toľko sily, aby to stolík nevydržal. Zatiaľ stál. Nevedel som, či sa mám postaviť a zasiahnuť. Bolo mi jasné, že Omi by na Neu nikdy nestiahla ruku, no nepáčilo sa mi, keď po nej takto kričí.

......Ozvali sa vzlyky, no tento krát to s Omi ani nehlo. Zamračene prebodávala Neu pohľadom a chcela spustiť ďalšiu várku jedovatých slov a výčitiek. Ďalší zbytočný krik. Rýchlo som vstal a zišiel dole po schodoch.

......"Čo sa deje, preboha?" Zblízka vyzerala Omina zamračená tvár ešte výhražnejšie a strašidelnejšie. Ľutoval som, že som vyšiel zo svojho úkrytu. Bolo jasné, Nea tuší, že tam sedím.

......"To sa spýtaj tvojej šibnutej náhradnej matky!" vykríkla Omi a strhla z kresla koženú bundu. Natiahla si ju, rýchlo sa obula a bez toho aby som ju stihol slovom zastaviť, vyšla s buchnutím dverí z bytu. Otočil som sa k Nei, tvár mala skrytú v dlaniach a plakala. Ruky sa mi potili a srdce mi búchalo od strachu. Pomaly som prešiel k nej a sadol si. Odsunula sa o trochu ďalej, a tak som jej jemne vzal ruku a stisol jej ju.

......"Reno , prepáč.. Naozaj prepáč... Ja len..."

......"Nechcem počuť vysvetlenie.." vzdychol som. Nea si podoprela uplakanú tvár a hľadela do zeme, akoby v nej mohla nájsť odpovede alebo užitočné rady. Videl som, že sa znova blíži k plaču. Nežne som si ju privinul k hrudi a až teraz som si všimol, aká je malá. Typická žena. Rozplakala sa, stisla moje tričko a ja som z hlavy vyhnal Kannu. Cítil som ako mi od Neiných... od maminých sĺz premoká tričko, cítil som ako ňou trasie pri každom nádychu a koľko úsilia musí pre každý nádych vynaložiť.

......Pomohol som jej do postele a usadil som sa v obývačke. Odhodlaný čakať Omi, pretože som s ňou chcel hovoriť. Omi neprichádzala po polnoci ani po odbití tretej hodiny ráno. Okolo štvrtej som zaspal na sedačke. Prebralo ma iba to, ako ma Omi prikryla dekou. Košeľu mala rozopnutú a pod ňou mala šedé tričko. V obývačke už bolo pološero, mohlo byť tak šesť hodín. Nepovedal som jej ani slovo, iba som unavene zavrel oči a matne som pocítil, ako mi prebehla po čele a pobozkala ma naň.

......"Mama.." zamrmlal som citlivo. Omi sa zarazila, aspoň tak sa mi to cez privreté očné viečka zazdalo. Nemal som síl ich otvoriť, no po perách sa jej rozlial jemný úsmev. Vstala odo mňa, na stolíku mi nechala položený pohár s čistou vodou a odišla si ľahnúť.

......Fanfiction by Nea Amano

......V pondelok ráno by som dal všetko za to, aby som nemusel ísť do školy. I keď som Kannu poznal lepšie, stále som sa bál, že po mojom príchode na mňa všetci budú pozerať. Že im povedala, kto vlastne som.

......Prišiel som tesne pred zvonením, so sklonenou hlavou som prešiel pomedzi lavice, no vyzeralo to, že sa nič nezmenilo. Nič okrem môjho vnútra. Cítil som sa podrazený - Kannou, jej rodinou a mojimi mamami. Nea odlieta v piatok a s Omi udržiavajú tichú domácnosť. Počul som, ako sa Omi ospravedlnila, no od ospravedlnenia medzi sebou nepreriekli ani pol slova. Omi začala meditovať častejšie a tak sa stalo, že odrazu bol náš dom tichší ako kedykoľvek predtým. Vždy hlasná Nea stíchla, hudobníčka Omi nehrala na svoje nástroje. Keď chcela skúšať, odišla z domu do skúšobne, i keď nemusela. Nedokázal som dole vydržať ani minútu a zavrel som sa hore v izbe. Kanne som sa úspešne vyhýbal, snažila sa ma niekoľko krát zastaviť, no vždy som našiel únikovú cestu. Bol som unavený a došlo mi, že príslovie "Keď nemáš nič, máš aspoň rodinu" je sprostosť.

......Fanfiction by Nea Amano

......Po Neinom odlete naša domácnosť utrpela. Po obede som musel chodiť nakupovať ja, Omi mi vždy zanechala papierik s potravinami, čo mám kúpiť. Vracala sa zväčša až po desiatej, len sa osprchovala a zaliezla do postele.

......Len týždeň po Neinom odlete ma chytal strach, že sa možno rozišli, mne o tom nepovedali a Nea už sa nevráti. Nemohol som zaspať, vyšiel som z izby a okolo Ominej izby prešiel dole pre vodu. Napil som sa a cez kuchynské okienko som pozoroval tmavú ulicu. Vyšiel som po schodoch a počul Omine vzlyky. Pootvoril som dvere a potom som vošiel. Dvere zaškrípali, ale to mi vyhovovalo. Chcel som aby Omi vedela, že som vošiel. Ležala na svojej strane postele, ruku mala prehodenú cez Neinu stranu, a keď ma uvidela, utrela si vlhké líca. Potichu som prešiel k posteli. Pritiahla si ruku k hrudi a ja som si ľahol na Neine miesto.

......"Písala ti mama?" šepla Omi zlomene po chvíli. Hlas mala zachrípnutý od toho, ako dusila plač. Nechcela ma zobudiť. Myslela, že spím, no ani mne nedal Nein odchod spávať. Zamyslel som sa.

......"Nie... a tebe?"

......"Nie..." hlas jej zlyhal. "Ani neviem, či doletela v poriadku.." počul som iba každú druhú slabiku slov, pretože hlas sa jej nechcel vzchopiť. Po lícach jej znova stiekli slzy. Ľahla si na chrbát, ruku si položila na čelo a pozerala do stropu. Potichu som sa k nej prisunul, najprv nereagovala a potom mi nastavila ruku. Ľahol som si na jej rameno a plece a spokojne ju objal. S mamou som takto nikdy neležiaval. I keď som bol malý. Omi voňala mužským deodorantom, no jej pokožka bola príjemne mäkká. Ako typické ženské telo, o ktoré sa žena stará. Presne takto som si vždy predstavoval, keď som bol malý, že by som spával s mamou, privinul a k materskému telu. Uhladila mi láskavo vlasy za ucho a pobozkala ma na spánok.

......"Chýba mi..." povedal som. Omi vzdychla a zamumlala niečo. Pravdepodobne "Aj mne". Nechcel som však ďalej jatriť jej rany a tak som len mlčal. Oči nám obom klipkali a od únavy sme obaja zaspali behom pár minút.

......Fanfiction by Nea Amano

......Ďalší deň som po príchode zo školy našiel Omi na sedačke. Ležala a brnkala nezmyselne na gitaru. Sadol som si do kresla a zapol televízor. Prepínal som kanály a potom som na Omi pozrel spýtavo a zaujate.

......"Prečo jej nezavoláš ty?" spýtal som sa. Omi zdvihla pohľad a prestala brnkať.

......"Pretože si nie som istá, či ma vôbec chce počuť.." priznala po chvíli uvažovania. Prevrátil som očami.

......"Samozrejme ,že chce, Omi... Miluje ťa... Nikdy nepovedala, že nie.. Alebo?" s nádejou som na ňu pozrel. Pokrútila s jemným úsmevom hlavou. Potom ale ostala znova sklesnutá.

......"Nemám na to odvahu... Nechceš jej zavolať ty?" spýtala sa zúfalo. Podala mi telefón a papierik s číslom. Neochotne som ho vytočil a musel som dlho čakať kým to Nea zdvihla.

......Fanfiction by Nea Amano

......"Mama!" skríkol som do telefónu.

......"Reno? Preboha šibe ti? Vieš aký účet spravíš Omi?" vyhŕkla. No po chvíli sa zasmiala. Cítila sa lepšie.

......"Prečo si sa neozvala... Mali sme o teba strašný strach... Omi skoro zošalela..." povedal som trochu urazeným tónom. Omi vedľa mňa si trela ruky o seba a smutne, bezradne na mňa hľadela. Počul som Neu vzdychnúť.

......"Je tam?" spýtala sa.

......"Je..." prikývol som, aj keď ma nemohla vidieť.

......"Dáš mi ju k telefónu? Prosím..." spýtala sa jemným, nežným hláskom. Pozrel som na Omi a Omi automaticky natiahla ruky, ako keby vedela o čom hovoríme.

......"Dám... Mama, ľúbim ťa..." povedal som. Nea ostala ticho a ja som zbadal ako sa v Ominých očiach objavili slzy. Znova natiahla ruky, tento krát sa jej ruky ale triasli.

......"Aj ja ťa ľúbim, Ren." povedala po dlhej odmlke. Počul som nepatrný smútok a vzlyk v jej hlase. Odtiahol som telefón od ucha, Omi si ho však nevzala. Najprv ma objala a až potom si zobrala telefón.

......"Nea?... Nea..." zakryla si ústa. Rýchlo sa zvrtla, vyšla na balkón a zavrela sa. Oprela sa o zábradlie a videl som ako vzlyká. Smútok a šťastie v jednom...

❹ Unknow ❹ ~ 4. part

Sun, 29 Apr 2012 00:09:50 +0200

......Po mesiaci a pol sa začína človek cítiť aj v adoptovanej rodine ako doma. Omi s Neou ma začali komandovať, konečne ako správni rodičia. V škole som sa zabýval a ľudia už na mňa nehľadeli cez prsty, tak ako to majú vo zvyku, keď ste nový a "neoverený".

......O rodine som mlčal - nestál som za to, aby ma niekto diskriminoval. Aspoň tak mi poradila Omi. Všetkým som vravel tú istú historku - ocko nás opustil, mama je podnikateľka. A mamin priateľ je hudobník. To už Omi dodala zo žartu, no mne sa ten nápad zapáčil. Nechcel som, aby nás všetci ľutovali, že nás nechal otec na holičkách. Preto som ani nikdy nemohol zobrať chalanov k nám, i keď sa k nám doslova trhali. Chceli spoznať mamu a toho "hudobníka".

......S Kannou sme sa zdravili, no nebavili sme sa. Vždy po škole sme šli meter od seba, no v metre sme si sadli vedľa seba. Ticho mi trhalo ušné bubienky, ona si zvyčajne vytiahla knihu, časopis a čítala si. Niekedy som si pustil hudbu v slúchadlách tak hlasno, aby ju mohla počuť i ona a podľa toho, či si poklopkávala nohou, alebo nechtami po sedadle, som odhadoval, čo sa jej páči a čo nie. Na pieseň Ginger poklopkávala nohou i prstami, akoby tú pieseň už poznala naspamäť.

......Fanfiction by Nea Amano

......Slnko už prestalo páliť, no aj tak nás tréner vyhnal na ihrisko. Len vďaka Chuugovi som si všimol dievčatá, sediace na tribúne a smejúc sa na našich vtipných školských úboroch. Kanna mala vo vlasoch znova toho prekrásneho motýľa, jasne pripomínajúceho dávne logo Ominej kapely. Pri hraní som o ňu zavadil niekoľko krát pohľadom. Po hre sme sa stretli a ona mi podala fľašku s vodou.

......"Napadlo ma, či by si nechcel zájsť do kina..." povedala. Voda sa mi zasekla v krku, respektíve mi zabehlo a trošku vody som vypľul späť do fľaše. Kanna trochu zvraštila nos - neprekvapilo ma to, bolo to odo mňa nechutné.

......"Jasné... Jasné... Veľmi rád..." vyhŕkol som. Z tašky cez plece vytiahla lístok a podala mi ho. Komédia. Aspoň, že nič romantické. Lístok som prehol napoly. Chvíľu sme na seba pozerali, potom sklopila pohľad, zapla si tašku a s krátkym pozdravom odišla. Chuugo ku mne dobehol a neveriacky pozeral za Kannou.

......"Ako si to dokázal? Nerada sa rozpráva s chalanmi... Si zázrak!" zhíkol hlasno. Pozrel som smädne na fľašu, no radšej som ju zahodil. Pozrel som na Chuuga a mykol som plecami.

......"Som proste big boss." usmial som sa. Chuugo privrel oči, buchol ma päsťou do pleca a nasledoval ma do šatne. Obaja sme sa prezliekli a spolu sme išli zo šatne až na stanicu metra. Znova som vytiahol lístok do kina a pozrel sa na dátum. Rande v piatok. Ak to teda vôbec rande je... Je?

......Domov som prišiel vyšťavený, zapálil som si pred vchodom a pomalým krokom sa vhrnul do bytu. Nea už mala navarené a posedávala v kresle. V rukách ako obyčajne držala akúsi hrubú buchľu a pohojdávala nohami. Pozdravil som, no len mi odkývla rukou. Najedol som sa a odišiel si robiť úlohy vedľa nej. Len pár rokov dozadu vyšla zo strednej školy a tak mi často pomáhala. I keď sa oni vraj učili úplne iné veci. Aspoň s tými základmi mi však dokázala pomôcť, najmä v matematike, čo som veru oceňoval. Po príchode Omi, samozrejme, Nea odložila knihu a celkom sa venovala jej. Omi si s plechovkou coly sadla ku kreslu a Nea jej láskyplne dala masáž. Omi rozpovedala celý svoj deň, zanadávala nad premenou počasia a boľavými kĺbmi. Nea jej na všetko pritakávala a stláčala jej kostnaté ramená. Človek by sa na nich zasmial. Boli až vtipne rozdielne. Omi mala svetlé šedé vlasy, útlu a vychudnutú postavu, žiadne prsia, ploché brucho, malý nos, malé pery, drobné oči a videla dokonale. Možno to je tou kopou mrkvy, ktorú denne poje. Nea mala tmavé čierne vlasy, väčšiu priemernú postavu, veľké prsia, malé bruško, veľký nos, veľké široké pery a nosila okuliare. Nevidela na viac ako meter a pol pred seba. Bez prítomnosti Omi si okuliare niekedy odložila, no v prítomnosti Omi musela okuliare vždy mať. Omi na tom trvala. Bola odborník na zdravie.

......Po meditácii sme si pozreli nový diel nášho obľúbeného seriálu a potom si to Nea prepla na dáky sitkom o varení. Omi mala ruku natiahnutú cez jej plecia a prstom do mňa zo žartu stále strkala.

......"V piatok mám rande." povedal som. Omi pískla, Nea ju pleskla po kolene, lebo chcela počúvať. "A potreboval by som nejaké peniaze... Nebol by to problém?" hovoril som kvôli Nei tichšie. Omi sa pousmiala, pobozkala Neu na ucho a potom pokrútila hlavou. Vďačne som sa usmial.

......"Na toto ti peniaze dám veľmi rada... Ak nám ju dovedieš predstaviť..." zaškerila sa.

......"Ju? Čo ak to je on?" podpichol som ich. Omi sa zaškerila ešte viac, Nea na mňa pozrela.

......"Ani to neskúšaj, lebo ťa nám odoberú, že ťa učíme homosexuálnym praktikám..." zamumlala. Omi sa rozrehotala, až sa za brucho chytala. Ha-ha. Skepticky som sa na ne pozrel. Potom som sa zamyslel. Nebol som si istý, či chcem Kannu vydesiť mojimi lesbickými matkami hneď po prvom rande. Omi sa konečne upokojila. Citlivo som im to vysvetľoval, skôr ako som im to stihol povedať poriadne, Omi mávla rukou.

......"Viem ako to myslíš... Nemaj strach. Chápem to... Napokon, ja sama som ti nacpala do hlavy tie kaleráby, aby si v škole klamal... A späť by som to nevzala. Máš síce sedemnásť, no ver mi, sedemnásť ročné decká sú niekedy tak nechápavé a kruté.. Odlišnosť je odlišnosť.." vzdychla. Nea zmĺkla a mňa napadlo, či sa obe stretli v škole s problémami kvôli tomu aké sú. Chcel som im tú otázku položiť, no Nea bola niekedy precitlivená, a ako náhle bola precitlivená Nea, Omi začínala byť podráždená. Jednoducho to je ako domino. Strčíte prstom do jedného kamienka a padnú všetky. Zahryzol som si teda do jazyka.

......"Možno po takom treťom rande.." sľúbil som. Omi s jemným úsmevom na perách prikývla, Nea však už nevnímala a ja som premýšľal, čo sa mojej "mame" preháňa hlavou.

......Fanfiction by Nea Amano

......V piatok mi počasie neprialo. Pred kino som dorazil s dáždnikom nad hlavou a preklínal všetkých tam hore. Pri odchode z domu mi do rúk Nea vrazila ešte nejaké peniaze a dáždnik.

......"Nehovor to Omi..." žmurkla na mňa.

......Vlasy sa mi pokazili ihneď, ako som vyšiel z bytovky, čo ma rozčúlilo. Chcel som vyzerať dobre, ani neviem prečo. Naozaj mi na Kanninom názore až tak záleží? Aké hlúpe. Sme iba kamaráti.

Prišla načas, mala čierny dáždnik s mačacími uškami. Natiahol som spod môjho dáždnika ruku, pocítil som na kúsku odokrytej pokožky kvapky dažďa. Potiahol som jej dáždnik za ušká a usmial som sa. Potichu sa zasmiala - rozhodne nepatrila k tým dievčatám, ktoré sa rady smejú nahlas. Z jej tichého hlasu mi aj tak behal mráz po chrbte a v okolí srdca sa mi rozlievalo blažené teplo. Uistili sme sa, že máme lístky a odišli sme dnu. Nebol tam zas tak veľký rad, aký sme sa báli, že bude. Keď si z hlavy stiahla pletenú čiapku, zbadal som sponku motýľa. Videl som v ňom odraz svetiel nad nami a bolo mi jasné, že pre Kannu musí mať veľký význam. Mala tú sponu takmer stále.

......Usadili sme sa v strednom rade, takmer v strede, boli to najlepšie miesta a zvyčajne aj najdrahšie. Stále som nemohol uveriť, že tu som s ňou. A taktiež, že mám tak drahé miesto zadarmo, tak ťažko získateľné miesto. Spýtavo som na ňu pozrel a Kanna sa začervenala.

......"Uhm... Ocko tu pracuje.... Odložil mi lístky..." priznala. Spokojne som sa usmial a prikývol. Počas filmu sme sa nasmiali, sem tam som postrehol, že kontroluje, či ma film baví a po filme sme kúpili colu. Odrazu sa pri nás zastavil muž. Mohol mať okolo štyridsať - štyridsaťpäť rokov. Vlasy mu už trocha šediveli, mal okolo očí vrásky od smiechu a bol nadmieru sympatický. Objal Kannu a Kanna sa znova začervenala. Jej tvár bola krásna, s jemnou červeňou ešte krajšia.

......"To je môj otec, Ren..." aj ja som sa teraz nebadane začervenal. Uklonili sme sa, ale potom sme si i jemne stisli rukami.

......"Teší ma..." vysúkal som zo seba zahanbene. Kanna sa pousmiala a jej otec jej uhladil dlhé vlasy.

......"Idete teraz domov? Matka išla na stretnutie toho výboru... A brata stráži suseda..." podal Kanne kľúče.

......"Hm... čo ja viem... Ren by asi nechcel vidieť náš dom.." zamumlala Kanna odrazu neochotne. Prekvapene som na ňu pozrel.

......"Nie... rád..." povedal som. Kannin otec sa usmial spokojne, no Kanna na mňa nepríjemne zazrela. Až ma to zamrzelo.

Cesta k nej domov trvala pätnásť minúť metrom. Potom ale zavolala taxík a peniazmi od otca sme sa odviezli pred obrovský šedý dom. Bol obkolesený čiernym plotom a veľkou čiernou bránou a mne prebehol po chrbte mráz. Nepríjemný mráz.

......Teraz som chápal, prečo sa Kanna vyhýbala rozprávaniu so spolužiakmi a prečo bola taká podráždená, keď ma jej otec k nim pozval. Jej rodina bola bohatá, no ona to nenávidela. Nechcela, aby som si o nej myslel, že je nafúkaná. ......Vystúpili sme z taxíka, ani sa na mňa neohliadla. Otvorila bránu, prešiel som za ňou a ona ju znova zavrela. Širokým chodníčkom sme sa dostali ku obrovským bielym dverám, všetko tu bolo obrovské. Vyzul som sa radšej vonku, aby som vnútri nič nezašpinil. Vstupná hala bola taktiež obrovská - už nie tak prekvapivé. Z vedľajšej sály vybehol asi desať ročný chlapec, usúdil som, že Kannin mladší braček. Objal ju a stará suseda za ním vybehla. Začala sa sťažovať a keď ju Kanna s hraným úsmevom vyhnala z domu, nastal pokoj.

......"Ja som Tomo..." chlapec sa mi uklonil, na perách mal šibalský úsmev a skôr ako som sa mu stihol predstaviť, po honosných schodoch sa rozbehol hore. Kanna si zavesila kabát, a tak som urobil to isté. Stále sa vyhýbala môjmu pohľadu a vykročila do obývacej miestnosti. Sadol som si a ona mi konečne pozrela do očí.

......"Čo si dáš?"

......"Nevybehne služobná, aby sa to spýtala?" nedal som si. Nestihol som si jednoducho zahryznúť do jazyka. Kanna sa zamračila. Rukami si vzadu uhladila čiernu skladanú sukňu a sadla si do kresla. Vyčítavo mi hľadela do očí a ja som sa začínal cítiť previnilo. "Prepáč mi..." zamumlal som, "Nemyslel som to tak, ver mi... Vie niekto, o tom že bývaš v takomto..." obzrel som sa, "Domisku?"

......"Nie... Mali by?" odvrkla.

......"Byť tebou, chválim sa o sto šesť!"

......"Ale ja nie som taká!" vybuchla. Vstala a rozzúrene sa mi otočila chrbtom. Postavila sa k oknu, vykukla a potom sa vrátila späť. "Dobre sa ti ma podpichuje?! Vedela som, že ťa sem nemám ťahať!" vyprskla ako rozzúrené mača. U kohokoľvek iného už by som sa bránil, no pri nej... Akosi som nedokázal.

......"Asi ťa chápem..." ozval som sa, keď jej hrozivé syčanie skončilo, "Prepáč, že som ťa provokoval.." vzdychol som. ......Kanna spočinula pohľadom na zemi. Ruky mala natiahnuté pozdĺž tela, drobné ruky zaťaté v pästiach. Vstal som, len pol metra od nej a ospravedlňujúco som si prehrabol pokazený účes. Kanna na mňa konečne pozrela. Pristúpil som k nej a láskavo ju objal. Z môjho objatia bola prekvapená, po chvíli oči privrela a objala ma tiež. Cítil som jej prsty, hladkajúce moje lopatky. Nechtami sa mi zarývala do chrbta a cítil som jej teplý dych cez košeľu na kľúčnej kosti. Sklonil som tvár, zdvihol jej bradu, no skôr ako som ju stihol pobozkať, vo dverách sa zjavil Tomo.

......"Kanna! Koji je preč!" vykríkol napoly s plačom. Prekvapene som Kannu pustil a hľadel na jej malého brata. Kannu zaliala červeň, priťahovala moje oči pohľadom a nevedela čo robiť. "Kanna!" vykríkol znovu. Kanna sa pohla smerom k nemu, chytila ho na ruky a niečo sa ho vypytovala. Srdce mi búšilo v ušiach, takže som počul len posledné slová.

......"... Ideme ho nájsť..."

......Fanfiction by Nea Amano

......Kľakol som si na zem pri posteli, zdvihol plachtu pretŕčajúcu ponad posteľ a konečne som zbadal Kojiho. Malého čierno-sivého škrečka. Kanna s Tomom na rukách mi stála za chrbtom. Prudko som sa natiahol a škatuľkou od rezancov som... minul!

......Škrečok vybehol spod postele, Tomo vykrikoval a Kanna sa ho snažila utíšiť. I ona však začala kričať.

......"Chyť ho! Chyť ho!"

......Vrhol som sa za zvieraťom a škatuľkou od rezancov som búchal po koberci. Skôr ako stihol vbehnúť do vetracej šachty, buchol som škatuľkou nad škrečkom a on bezmocne začal škrabkať na steny škatule. Tomo rozjašene výskal a tlieskal. Kanna ho zahanbene položila na zem. Zdvihol som škatuľku a podal ju malému chlapcovi. Ten ho natešene vysypal zo škatuľky do klietky a poriadne zavrel dvierka. Pozrel som na hodinky a následne na Kannu.

......"Už musím ísť.." povedal som. Kanna nešťastne prikývla. Vyzerala, že odrazu po mojej prítomnosti túži. Nebol som si však úplne istý a vonku sa zjavili svetlá auta. Jej rodičia prichádzali.

......Vo dverách som jej povedal len ahoj, pozdravil sa s jej rodičmi a rýchlo som si zavolal taxík. Nechal som sa odviesť až domov, ešte dobre, že mi Nea tie peniaze dala.

......Doma bola iba Omi, bola však príliš unavená a lenivá na to, aby sa vypytovala.

......"Klaplo?"

......"Klaplo..." pritakal som. Usmiala sa a naliala si zvyšok piva z fľaše do pohárika. Odišiel som hore do izby a zapol si notebook. Kanna mi už písala. Pozvala ma k nim hneď na druhý deň, vraj robia barbeque party. Dlho som to zvažoval a navyše, Kanna bola prvé dievča, o ktoré som mal vážne záujem. Bozkávanie som už mal za sebou s inými. O to pokoj.

......Zišiel som dole a potreboval som radu. Najlepšie od muža, no ten žiaľ, nebol po ruke a tak som využil Omi. Predsa len, Omi bola ako muž - vie baliť ženy, spáva s nimi, bozkáva ich. Respektíve tak to bolo. Teraz už tieto činnôstky vykonávala iba s Neou. Nikdy sme sa ale o tom nebavili a ja som sa ani nikdy nepýtal, koľko žien Omi mala. O Nei už ani nehovorím. Akosi som si ju okrem s Omi, nemohol predstaviť so žiadnou inou ženou.

......"Omi?"

......"Hm?" neochotne si sadla a uvoľnila mi tak miesto vedľa seba. Sadol som si a vyložil si nohy vedľa jej nôh na stôl.

......"Potrebujem radu... Kanna ma pozvala zajtra na grilovačku s jej rodičmi." vypadlo zo mňa. Omi nahodila skúmajúci pohľad.

......"Kanna..." zopakovala jej meno a mykla plecom. "A v čom je problém?"

......"Dnes bolo naše prvé rande... Ani nie... Neviem či to bolo vôbec rande...." vzdychol som. Omi sa zasmiala.

......"Ty to s tými dievčatami asi moc nevieš, čo?" uškrnula sa a poštuchla ma do rebier. Zamračil som sa. Ospravedlňujúco ma pohladila po vlasoch a potom sa vážnejšie usmiala. "Nerozmýšľaj... Ak tam chceš ísť, proste choď."

......"No ja neviem... Omi oni sú... bohatí... Fakt.. Skurvene bohatí..." zamumlal som. Omi pískla a zatlieskala.

......"Tak sa jej drž..." zasmiala sa. "Žartujem... Proste tam choď a uvidíš..." žmurkla na mňa. Vzdychol som, no s úsmevom som odišiel hore do izby.

Narodeninové prekvapenie

Sun, 15 Apr 2012 21:49:13 +0200

Názov: Narodeninové prekvapenie

Veková hranica: 15+

Napísaný: 15. 04. 2012

Postavy: Omi, Nea (Miko, Jyo, Naoto, Mally)

Dej: vymyslený, postavy sú však čerpané z ľudí (Moja osoba + populárna postava..sme predsa vo fanficiton..tu je dovolené všetko)

Jazyk: slovenský

......Obzerala som si baviacich sa ľudí. Táto narodeninová oslava bola prekvapením. A vydareným. Boli tam všetci moji priatelia, samozrejme aj moje kolegyne z kapely. Divoko tancovali na parkete vytvorenom v prostriedku mojej obývačky. Boli donesené kreslá, plné piesku, guľaté a pohodlné. Pri otvorenom okne sedela skupinka fajčiaca cigarety, na zemi mali položenú malú vodnú fajku, až ku mne doliehala vôňa višne, keď vyfukovali dym.

......Ľudia sa skutočne zabávali, ani som z toho nebola prekvapená - organizovala to Miko a ona bola rozhodne úžasná organizátorka. Jyo sa tam motala so skupinkou staffgirls, Mally sa zabávala s mužskou časťou hostí a Naoto osamotene čušala pri stole s jedlom. Teda - nie tak osamotene. Pri nej stála Nea. Dievča, ktoré sme poznali len pár mesiacov, vysoká Európanka s čiernymi vlasmi a belejúcou sa ofinkou. Spoza okuliarov s hrubším rámom na mňa hľadela, na naleskovaných perách mala letmý úsmev, a tak som sa na ňu usmiala tiež. Nesmelo som si prebehla po vlasoch. Páčila sa mi už hodnú chvíľu. Takmer mesiac trvalo, aby ma začala priťahovať, a teraz od nej neviem odtrhnúť oči. Na vystúpení mi robí problémy sa sústrediť, lebo viem, že stojí za najbližšou oponou a pozoruje nás. Neviem, či presne mňa, no už len z toho, že by ma mohla pozorovať, mi behajú zimomriavky po chrbte. A to som na pódiu vždy naobliekaná ako cibuľa. Zimou to teda nebude!

......Krátko pred polnocou mali niektorí už značne vypité, ja som do seba zatiaľ dostala len pohárik vína. Nič viac, som oslávenec a preto neplánujem skončiť celú noc pri záchodoch, snažiac sa vyvracať svoj vlastný žalúdok. To by bola skôr hanba. Pár ľudí sa zberá domov, vidia moju unavenú tvár, ale pri odchode, keď mi ešte raz gratulujú a trasú rukou, usmievajú sa záhadne a každý adresuje Miko stojacej vedľa mňa podozrivú vetu.

......"Dajte vedieť ako to dopadlo!" Pozrela som na Miko, tá mi radšej uhla pohľadom a odišla nalievať alkohol. Ten už prestával tiecť prúdom, ostávali tu len tí triezvejší. Naoto sedela na sedačke, rozprávala sa s nejakým dievčaťom, ktoré som nepoznala. Neviem, kedy sem prišlo, no možno to bola Naotina kamarátka. Pri nohách mala igelitovú tašku, čiernu, s krásnym ornamentom a tak som si pomyslela, či to nie je tak náhodou darček. Nádejne a trošku smiešne - smiech nad samou sebou, však to poznáte - som podišla. Bola to Neina kamarátka, Nea sedela vedľa nej a stále odo mňa odbehávala pohľadom k svojej kamarátke. Hladila ju pohľadom a mňa to mierne rozrušovalo. Bola som žiarlivá.

......Bez slova som sa teda zvrtla a odišla ku stolu, kde Mally ukladala darčeky do smiešnej pyramídy. Stála som pri nej, pomáhala som jej a potom som v kope zbadala semišom obtiahnutú škatuľku. Bola čierna a vynímali sa na nej ružové ruže.

......"Od koho je táto?" spýtala som sa a vybrala ju. Posledné tri poschodia pyramídy spadli a Mally ma udrela do pleca.

......"Vieš koľko mi to trvalo?!" zamumlala urazená mojou necitlivosťou. Ospravedlňujúco som na ňu pozrela a potom som znova zatriasla škatuľkou pred jej očami. Poklopkala po veku škatuľky, bolo tam napísané želaníčko od Nei. Jediné čo Mally k tomu povedala bolo: "Dala si záležať, však?" po perách jej potom prebehol úsmev a odišla od stola. Obzrela som sa, zdvihla veko a pozerala na modrú čokoládku so sivým medvedíkom a polovičkou srdca na obale. Líca sa mi začervenali, isto to bolo sviečkami, čo Miko rozmiestnila na stôl. Čo by asi robila, keby sa tie darčeky chytili od toho ohňa? BIG BARBECUE!

......Ehm...

......Pod čokoládou ležali v kope ochranných ozdobných servítok hodinky. Vreckové hodinky, starého typu, ešte také, čo sa museli kedysi naťahovať, aby išli. Leskli sa, odrážali sa mi do tváre. Hlasná hudba akoby odrazu zastala a ja som počula len tik hodiniek.

......Tik-tak-tik-tak-tik-tak-tik-tak-tik-tak-tik-tak-tik.....

......Hrýzla som sa do pery. Vytiahla som hodinky nežne zo škatuľky čokoládu tam vrátila a hodinky si pripla na košeľu. Následne som ich schovala do vrecka, i keď boli ťažké, nechala som ich tam. Zavrela som škatuľku, vrátila ju na jej miesto a dostavala Mallynu darčekovú pyramídu.

......Všetci čo tam ostali, bolo to asi pätnásť ľudí, možno dvadsať, ma pár minút po polnoci zahnali do mojej spálne. Smiala som sa, keď ma tam vtláčali, potom zavreli dvere, zamkli a ja som sa smiala, keď som ich chcela otvoriť. Smiech ma rýchlo prešiel, keď som zistila vtipnú (?) skutočnosť. Dvere boli zamknuté. Šokovane som trhala kľučkou, normálne som vytriezvela aj z tých troch pohárov, čo som ešte vypila. Obzrela som sa. Neprekvapujúc, že ma zalial pot, v izbe bolo prehnane horúco. A prehnane horúco bolo práve preto, lebo všade boli sviečky. Rôznych farieb. Okná boli zastreté a na posteli boli lupienky ruží. Neohrabane som si prehrabla vlasy a cítila som sa zvláštne. A zmetene. Čo to má prekrista znamenať?

......Prešla som k posteli, odhrnula ruže a sadla si. Rozopla som si horné dva gombíky košele, pohár vína som položila na nočný stolík vedľa fľaše, po ktorej tiekli kvapky rosy. Čerstvo vychladené...

......V zámke sa ozval kľúčik. Dvere sa otvorili a dnu vsotili Neu. Prekvapene som na ňu pozerala. Dvere sa zabuchli, zamkli a počula som buchnúť i vchodové dvere bytu. No hudba z obývačky stále hrala a popod dvere sa plazila až k nám. Nechali nás tu. Konečne som sa jej poriadne prizrela. Plecia mala nahé a telo mala bledučké. Skoro až biele, akoby bolo slnko jej najväčším nepriateľom. Prsia a boky mala vsunuté v krásnom červeno-čiernom korzete, mala čierne boxerkové nohavičky, tvoriace len jemnú čipku a silonkové nadkolienky, končiace čipkou pevne zvierajúce jej stehná. Nei chvíľu trvalo, kým sa zorientovala. Pery sa jej jemne chveli z nervozity. Odlepila sa od zeme, pomaly ku mne prešla a nervozita z nej odpadla, keď som chcela vstať a chytiť sa jej. Chytila moje plecia, nachvíľu mi do nich zarezala svoje dlhé nechty a ja som si späť sadla. Preglgla som a znova som sa cítila omámená alkoholom. Hlupáci. Naschvál do mňa toľko liali.

......Keď sa začala hýbať a zvodne krútiť bokami, srdce mi takmer prestalo biť. Nič zo seba neodhalila, no ani nemusela. Aj tak mnou lomcovalo a celá som zvlhla. Musela som si rozopnúť ďalší gombík, pretože som sa cítila, akoby som nemohla dýchať. Rukami som sa podopierala a pozorovala, ako si aspoň poodhalila bedrové kosti. Sem tam si natiahla ramienka korzetu, stiahla si ich pod plecia a potom si ich znova natiahla späť. Prehýnala sa dopredu, hladko si prešla po nohách až ku nepohodlným lodičkám, v ktorých skoro ani nevedela chodiť. Ruky sa jej stále triasli, nedokázala mi pozrieť do očí. Keď jej z vlasov vypadla sponka, zohla sa po ňu rovnako zvodne. Bola tak blízko, že mi stačilo natiahnuť iba ruku. Aj som tak urobila. Chytila som jej bradu, zdvihla som jej ju a sťažka som sa nadýchla aby som mohla povedať aspoň zopár nemotorných slov.

......"Pozeraj mi do očí, keď to chcem... Milujem tvoje oči.." zamumlala som. Znova sklopila zahanbene pohľad, zostala strnulá a tak som sa k nej natiahla. Pobozkala som ju a jej sa podlomili kolená. Zosunula sa na zem, medzi moje nohy, kľačala a naťahovala sa za mojimi perami. Ja som chutnala ako červené víno, ona ako jahodový likér. Prstami mi behala po lícach a celá sa triasla. Túžobne som jej voľnou rukou vbehla pod korzet a v dlani zovrela jej prsník. Na obranu mi rukou vbehla za golier košele, potom na plece a nežne mi ho stisla. Palcom zatlačila na moju kľúčnu kosť a ja som si vytiahla ruku z jej korzetu. Po chvíli klesla, sadla si na svoje päty a vzdialila sa tak od mojich pier. Ticho sme na seba pozerali.

......"To asi nebola súčasť lap dancu... či?" usmiala som sa. Pokrútila hlavou a ja som ju za zápästie vytiahla vedľa seba na posteľ.

......"Bol to trapas..." povedala zahanbene.

......"Blázniš? Bolo to úžasné... Tí hajzli vedeli, že sa mi páčiš... Asi im prišlo zábavné, takto ma trochu provokovať.." usmiala som sa na ňu. Neodpovedala. Kolená sa jej stále triasli, aj ruky. Odložila som pohár, ktorý som si zobrala, aby som zahnala sucho v ústach. Opatrne som jej prebehla po trasúcom sa kolene. Tvrdohlavo hľadela na moju ruku, i keď ja som pohľadom vyhľadávala jej oči. Jej nádherné čokoládové oči.

......"Bolo to úžasné.. Ďakujem... Najkrajšie narodeninové prekvapenie..." povedala som tlmeným hlasom. Cítila som sa alkoholom povzbudená k väčšiemu sebavedomiu a Neina submisivita to iba zhoršovala. Moje sebavedomie a ego pri tejto žene vzrastali a chystali sa vybuchnúť.

......"Zaslúžiš si odmenu..." zašepkala som jej do ucha. Obtrela sa mi lícom o bradu, nestihla mi do očí pozrieť. Zosunula som sa z postele, rukami som jej letmo prebehla po lýtkach a odtiahla jej kolená. Tento krát som sa ja kľačiac na drsnom koberci natiahla, pobozkala ju a zvliekla jej nohavičky, tenkú čipku, ktorá zakrývala cieľ. Cieľ, ktorý som si práve stanovila. Zosunula som sa do jej rozkroku a aj keď sa bránila a snažila si ma vytiahnuť späť, neodbytne som sa jej prisala na rozkrok a žiadostivo sala. Chrbát sa jej prehol dozadu a zovrela nohy bližšie k sebe tak, že som cítila hladkú vnútornú stenu jej stehien na lícach. Znova som jej nohy odtiahla a provokačne som pomedzi pier vytrčila jazyk. Stisla mi ruku a tak som jedno jej stehno pustila a nechala, nech moju ruku zviera. Zvalila sa na chrbát, pustila moju ruku, držala sa posteľnej bielizne a brucho sa jej sťahovalo. Rukou som jej blúdila pod korzetom a cítila to. Cítila som jej vlhkosť, jej chuť, dokonca aj jej srdce, ktoré v návale vzrušenia rozprúdilo krvný obeh tak, že jej bubnovalo i v lone, priamo pod mojimi ústami.

Návštevnosť

Sat, 14 Apr 2012 14:43:25 +0200

Štatistiky:

Nea Amano

Sat, 14 Apr 2012 14:39:18 +0200

Meno: Natália

Nick: Nea Amano ^^

Pohlavie: žena

Dátum narodenia: 25. 3. 19**

Vierovyznanie: Ominizmus (Omi-sama na nebi ♥)

Mail: nea_amano@azet.sk

Webs: -

Facebook: Nea Lope Amano (Nena-Nela Amanovie)

ICQ: 293445753 (v súčasnosti nevyužívam - iba v prípade potreby)

Skype: nea_hayashi

Tumblr: www.under-mind.tumblr.com

Súrodenci: meine liebe Schwester

Domáce zvieratko: Andatra psia

Stav: In relationship

Škola: OA

Jazyky: Slovensky, Česky, English, Deutsch

Obľúbené citáty:

"This world is a comedy to those that think, a tragedy to those that feel,"
(Horace Walpole)

"You reap what you sow. Artyom, force answers force, war breeds war, and death only brings death. To break this vicious circle one must do more than just act without any thought or doubt."
(Metro 2033)

❸ Unknow ❸ ~ 3. part

Sat, 14 Apr 2012 14:23:02 +0200

......Od Chuuga som sa ľahko nechal nahovoriť na pridanie sa do futbalového družstva. Futbal sa hral na škole bežne, počas športovej výchovy, no dal sa hrať aj v troch školských družstvách. Len tak tak som si dokázala vybaviť, aby ma pridali do týmu práve s Chuugom a Ryoum. Han sa futbalu vyhýbal. Kvôli jeho obrovskej výške sa len ťažko pohybuje, respektíve, nedokáže byť dostatočne rýchly, aby protihráčom s ľahkosťou vzal loptu. Omi z toho nadšená nebola. Ani Nea. Futbal je pre ne vraj dosť drsný šport, iba som sa na nich smial. Nakoniec mi ale prispeli na dres a na kopačky.

......V piatok sme mali prvý zápas. Bol som v novej škole sotva týždeň a už by som neodišiel. Rýchlo som zapadol, možno i preto, že si ma neraz zmýlili s Ryoum. Ryou si z toho vždy robil žarty, neraz nás nazýval spriaznenými dušami alebo dvojičkami. S ním som trávil najviac času. Hral na basu a s bratom si chceli založiť kapelu. Jeho brat bol ale v maturitnom ročníku, preto už mu nezostával čas, zapodievať sa nejakou kapelou.

......Zápas dopadol nakoniec skvelo. Vyhrali sme. Tak trochu i vďaka mne, a práve to ma povznieslo v očiach celej triedy a časti školy. Na chodbách ma ďalší týždeň začali zdraviť ľudia, spolužiaci z iných tried, ktorých som si síce pamätal zo zápasu, buď ako hráčov alebo ako fanúšikov. No mená som si nevybavoval - nič nové, nie? Bol som rád, že už som si pomaly začal pamätať mená zvyšných desať spolužiakov.

......Fanfiction by Nea Amano

......Cez športovú výchovu som niekedy mal čas vytratiť sa z ihriska. Vo voľnom drese som sa pomaly odobral za maličkú tribúnu, ktorá obkolesovala ihrisko z dvoch strán. Počul som pískanie telocvikára, vykrikovanie spoluhráčov. Počul som hádku útočníkov z oboch tímov a len som sa pousmial. Oprel som sa o latkovú stenu, z vrecka šortiek som vytiahol škatuľku a rozbalil ju. Do úst som si vložil cigaretu, obhliadol sa pre istotu ešte raz, až potom som si zapálil. Blažene som vtiahol dávku nikotínu, vyfúkol som následne dym. Pozoroval som ako sa dym rozplynul vo vzduchu. Oči som spokojne žmúril a hľadel do pomaly slabnúceho slnka. Leto sa blížilo ku koncu.

......Pozrel som do boku a potichu pozoroval Kannu. Vlasy mala rozpustené ale ofinu mala zopnutú do boku dvomi modrými sponkami. Na jednej bol "usadený" krásny modro-fialový motýľ, leskol sa na slnku a očaroval okolité pohľady. Nič nepovedala, len podišla a zastala na pár krokov odo mňa. Nikdy sme sa nebavili. Troška ma pochytila nervozita, pretože tu si všetci potrpeli na nefajčenie. Nepoznal som Kannu natoľko, aby som vedel odhadnúť, či plánuje žalovať. Miesto toho aby však odišla, pomaly sa oprela o stenu vedľa mňa a zosunula sa do vyšliapanej trávy. Vytiahla tenkú knižku, vďaka modrastej záložke si našla svoju stránku a čítala si. Snažil som sa udržiavať dym ďalej od nej, no naše mlčanie mi prevracalo žalúdok a tak som rýchlo cigaretu dofajčil. Zahasil som, špačok hodil do malej odpadovej rúry a rýchlo sa vytratil späť.

......Práve sa rozohrával druhý zápas. Nebadane som sa pridal, zapojil sa, ale i tak som si pri konci hodiny stihol všimnúť, ako Kanna opúšťa tajné miestečko za tribúnou. Nepozrela naším smerom ani raz. Obišla celé oplotené ihrisko a následne sa stratila v útrobách školy.. Nesústredene som za ňou hľadel a uvažoval, čo tak dobrá žiačka robí cez hodinu za tribúnou. Na spoločných hodinách je vždy. Sedí, všetko si zapisuje, všetko vie. A potom príde hodina športu a ona si len tak ide "za školu". To znamená, že by na mňa nikdy nežalovala. Aj keby chcela. Mala by z toho problém tiež, pretože by vyšlo najavo, že utiekla z hodiny. V týždni sme mali dve hodiny športu. Jednu sme mali rozdelenú a dievčatá mali na opačnej strane školy, v takzvanej tanečnej miestnosti. Aerobik a tak. A potom sme mali jednu hodinu spolu, buď sme spolu i cvičili, alebo boli chlapci na futbalovom ihrisku a dievčatá na vedľajšom, volejbalovom ihrisku.

......Fanfiction by Nea Amano

......Nea meditáciu vzdala. Omi ju síce ešte pár krát presvedčila, keď ale videla, že to jednoducho nepracuje, vzdala to. Tak si Nea začala zariaďovať svoju vlastnú malú knihovničku. Na vyplnenie času, keď sa jej Omi ponorená v tej jej duchovnej činnosti nemohla venovať. Niekedy prečítala za deň i dve hrubé knihy. Nevedel som nájsť základy ich vzťahu. Stretali sa len niekedy a mne občas ani neprišli, že by sa milovali ako pár. Chovali sa k sebe odmerane, niekedy ako dobré kamarátky, ktoré spolu bývajú. Neraz však, keď som šiel v noci dole do kuchyne, videl som ich telá blízko pri sebe. Niekedy som ich náhodne prekvapil v kuchyni, Omi ju dominantne opierala o kraj kuchynskej linky a dožadovala sa bozkov. Raz som ju videl, ako na Neu dobiedzala aby odišli do spálne. Oslavovali sme vtedy niečo, nepamätám si čo a Omi si trochu vypila vína. Inak sa alkoholu vyhýbala. Možno sa len hanbili ukázať predo mnou v takomto svetle. Rodičia väčšinou skrývajú takéto veci pred deťmi. Lenže ja mám 17 a obe by mi mohli byť akurát tak staršími sestrami.

......Keď som došiel domov teraz, obe sedeli na sedačke. Respektíve, polo sedeli, polo ležali, jedna na druhej s pohármi červeného vína v rukách. Bozkávali sa tak vášnivo, až som si musel odkašlať, aby sa prebrali z tej "vášne" a začali vnímať moju prítomnosť. Nea sa prvý krát v živote matne začervenala, Omi aby zahnala červeň, dodala telu červené krvinky z vínka a kývla na mňa, akoby nič. Prisadol som si do kresla, vyložil si nohy cez operadlo a pozrel na televízor. Pozerali the L word. Ten seriál som mal kedysi skutočne rád. Len ťažko by som si ale vtedy predstavil, že sa mi to podarí zažiť na vlastnej koži.

......"Ako bolo v škole?" spýtala sa Nea, aby prerušila hlúpe ticho.

......"Fajn..." povedal som, ani okom som nepohol od smeru televízora, mysľou som bol ale stále preč. Niekde veľmi ďaleko, možno niekde veľmi dávno. Keď moji rodičia ešte mali záujem o svojho syna, keď sme si žili ako šťastná rodina, keď sme sa nehádali a keď ma domov každý večer nedoviezlo policajné auto.

......"Ako ti ide futbal?" Omi prepla program, pretože práve bola reklama. Prepla na futbalový zápas, všetci traja sme sa otočili k televízoru. Nea športy nemala rada a tak len odbočila pohľadom, pozorovala pohár a prstami behala po okraji pohára. Vydávalo to jemný, takmer nepočuteľný piskľavý zvuk. Omi jej po chvíli nežne vzala ruku, stisla jej ju a Nea na ňu krátko pozrela. Vzdychla. Omi jej pobozkala uško, pritom sme si však hľadeli do očí, akoby sme pred ňou mali nejaké tajomstvo. Nemali. Samozrejme.

......"Mamička prijala novú čašníčku... Bude teraz viac doma.." povedala Omi, usmiala sa na mňa a mne stiahlo žalúdok. Preto tie poháre vína, preto ten smutný výraz drahej mamy Nei. "Nechala si síce aspoň dva dni v týždni, aby mohla pracovať, no bude teraz doma viac ako predtým..."

......"Aké hlúpe.." zamumlala Nea a Omi sa len súcitne usmiala. Neraz sa hádali, lebo Omi na ňu tlačila aby prestala pracovať. Vraj ona zarobí pre všetkých troch dostatok. A Nea jej neraz odkričala, že nie je len nejaká zasratá zlatokopka a nebude z nej vycuciavať prachy. Prispievala na potraviny a maličkú časť na nájom. Omi nad tým vždy frflala, nadávala, bola chladná a ironická, no nakoniec vždy pocítila príjemný pocit lásky. Nea chcela byť len spravodlivá a starostlivá. To ona bola.

......"Aspoň mi budeš pomáhať s úlohami! A variť obed... tie obedy v škole sú dobrý humus, človeče!" usmial som sa zoširoka, aby som ju trocha rozveselil. Nea zdvihla pohľad, po perách jej prebehol letmý úsmev a Omi sa naradostnene rozžiarila tvár. Vďačne na mňa pozrela, objala Neu oboma rukami, stisla jej hruď a pobozkala ju na ucho. Možno to bol dôvod ich vzájomnej nevšímavosti. Obe mali práce nad hlavu a vždy keď mala voľno jedna, druhá mala prácu, starosti...

Na večeru sme si objednali pizzu. Jedli sme na roztiahnutom gauči, všade padali otrusinky, ale potom to Nea ľahko upratala. Upratovanie ju bavilo. Ustlala v obývačke a všetci traja sme si tam ľahli a pozerali filmy. Nea zaspala ako prvá, na Ominej hrudi a spokojne odfukovala. S Omi sme sa chvíľami rozprávali, ani nie o filme, ale tak o všetkom.

......"Spolužiačka ma videla fajčiť za školskou tribúnou.." priznal som sa. Omi na mňa pozrela, vzdychla a znova uprela pohľad na obrazovku.

......"Už ti niekto niečo hovoril?"

......"Nie.."

......"Tak to nechaj tak.."

......Fanfiction by Nea Amano

......Dva týždne som za tribúnu nešiel. Nemal som na to odvahu. Kanne som sa vyhýbal pohľadom. Keď sa však moje obavy premlčali a rozplynuli, znova som si s poslednými dvomi cigaretami vo vrecku išiel zapáliť. Keď som dostal do žíl nikotín, začalo mi bubnovať srdce.

......"Snažil si sa prestať?" ozvala sa Kanna. Prekvapene som na ňu pozrel, podišla, znova sa oprela o stenu a zošuchla sa do trávy. Čítala posledné tri strany.

......"Nie... Bál som sa, že ma budeš bonzovať.." priznal som. Kanna sa veselo zasmiala.

......"Nie som taká... Ale keď si sa tu tak dlho neukázal, povedala som si, že sa snažíš prestať..." pokrútila hlavou ale nepozrela na mňa. Sadol som si vedľa nej, cigaretu som držal ďalej od nej, pretože vždy ako sa dym dotkol jej nosa, zvraštila ho a kútikom úst jej nespokojne trhlo. Nazeral som do jej knihy, preskakoval z riadka na riadok, zo strany na stranu, sem-tam som pohľadom skočil na jej ruky. Dlhé štíhle prsty zvierali knižku jemne, nežne, akoby to bol vzácny poklad. Tak sa však správala ku všetkým knihám. S veľkou úctou a rešpektom. Stránky prehŕňala pomaly, držala ich akoby boli neskutočne tenké a zraniteľné.

......Dočítala tri stránky, odložila knihu do malej tašky a pozerala pred seba. Na pokrčené kolená si položila ruky. Sem tam zafúkal posledný teplý vánok, pohýbal korunami stromov, postupne jednou korunou za druhou, akoby boli jedno veľké domino. Nepreriekli sme ani slova. Buď sme nevedeli, čo môžeme povedať, alebo sme jednoducho nemali odvahu.

......Ja rozhodne oboje.

......I potom, ako som hodil cigaretu do odkvapu, ostal som sedieť. Na oblohe sa začínali zjavovať prvé mraky a ja som sa pripravoval na mierny dážď, ktorý ma určite zastihne na ceste domov. Rozmýšľal som, kde asi býva Kanna. Vymenovával som si v mysli časti Tokya, zvažoval, čo v ktorej časti mesta môže Japonec nájsť.

......Fanfiction by Nea Amano

......Po škole ma Kanna dobehla na zastávke metra. Mala tmavočervený dáždnik s látkovou čipkou na konci. Dala mi ho nad hlavu a tak som si mohol stiahnuť z hlavy otravnú kapucňu. Nastúpila do toho istého metra, sadla si vedľa mňa ale mlčala. Vlasy mala teraz stiahnuté do chvostu a ja som si ju musel stále obdivne prezerať. Bola naozaj pekná. A zvláštna. Nohy mala ešte trochu poodhalené, zimné rovnošaty sa začnú nosiť až o mesiac. Možno i skôr, ak sa počasie rýchlo zmení. Dala si nohu cez nohu, na kolená si položila koženú tašku a zvierala jednou rukou mokrý dáždnik.

......Vystúpila o zastávku skôr a tak som sa konečne dozvedel, kde býva. Bola to stanica metra, od nás tak asi pol hodinu cesty pešom. Ak teda následne nepresadala na iné metro. Ticho sme sa pozdravili a ja som sa bál spýtať sa. Prišlo mi to odrazu akési hlúpe. Nehovoríme spolu (takmer vôbec) a budem sa jej pýtať kde býva?

......Príliš podozrivé.

......Radšej som ju prosto nechal odísť. U nás na stanici som vyšiel, uzrel znova slnko, ale namiesto toho aby som sa ponáhľal domov - Nea navarila - som prihlúplo stál a žmúril do slnka. Potom som sa vrátil k tabuliam, kde boli napísané všetky spoje metra. Horko-ťažko som našiel ten svoj a keď som si všimol, že z jej zastávky neodchádza v blízkych troch hodinách žiadne metro, pousmial som sa. Hádam by tam nečakala tri hodiny?

......S neskrývanou radosťou som sa dostal domov a Neu som pobozkal na líce. Stála práve pri sporáku a miešala ryžu. Prekvapene na mňa pozrela, Omi zdvihla hlavu od časopisu a tiež na mňa prekvapene pozerala.

......"Drahá, mám pocit, že ho nezvládame... asi začal brať drogy.." povedala Omi, obzerajúc si moju rozžiarenú tvár. Keď Nea predo mňa postavila tanier s jedlom, spokojne som si pomädlil ruky, veselo sa škeril, ešte nikdy som nemal takýto psychopatický výraz tváre. Nea mi priložila ruku pod ofinu na čelo a pozrela na Omi.

......"Volaj doktora, mladému preskočilo..."

❷ Unknow ❷ ~ 2. part

Wed, 11 Apr 2012 23:12:16 +0200

......Zbehol som po schodoch, natiahol som si koženú bundu ešte na najvrchnejšom schode. Zoskočil som z posledného schodu a ešte som ani nestihol otvoriť poriadne ústa, Omi na mňa nahnevane pstkla. Sedela na zemi v tureckom sede, Nea vedľa nej. Omi zvierala oči, Nea ich zvierala tak tuho, až to bolo neprirodzené. Rukou som sa oprel o zábradlie schodiska a s nadvihnutým obočím som na ne hľadel. Omi mala vlasy upravené, iba spodné mala zviazané v už spomínanom rozkošnom chvostíku. To znamená, že len pred chvíľou sa vrátila zo skúšky domov, určite z nejakého fotenia. Z rádia vedľa televízora sa plazila po izbe tichá vtieravá hudba, žiadny rock, metal, punk - naopak niečo... budhistické. Obe spoločne dýchali, poriadne zhlboka a videl som ako sa im nadvihujú hrudníky. Nevedel som, či vôbec smiem prebehnúť do chodby. Zajtra idem do novej školy a chcem si posledný deň voľna a slobody užiť poriadne, niekde vonku, najlepšie s plechovkou piva v ruke, cigaretou v ústach a za automatom. Aspoň dnes.

......Ani neviem kedy sa mama... teda Nea, rozhodla, že meditáciu vyskúša. Omi mi tvrdila, že kým Neu stretla, robila to každý deň. Potom prestala a teraz, keď sa zobrali, vraj bude potrebovať veľa pozitívnej energie a pevnej trpezlivosti voči Neiným občasným provokačným poznámkam. Tieto jej čudné zvyky - meditácia, neustále chrúmanie mrkvy a "očisťovanie duše", ako to ona nazývala - boli neraz terčom mojich a Neiných žartov. Takmer som ani nedýchal, keď som ich teraz tak pozoroval, Omi bola na vyrušovanie háklivá. Nea sa odrazu postavila.

......"Nenávidím meditáciu!" vyhúkla.

......"Len sa nedokážeš poriadne sústrediť ,láska" prehovorila Omi zastretým a príjemne vyrovnaným hlasom. Pri tom ani očko neotvorila. "Aj to sa dá naučiť. Chce to trpezlivosť."

......"Seriem na celú tvoju trpezlivosť!" uhladila si čierne vlasy a konečne na mňa pozrela. Skutočne ma zverili do takejto psychopatickej rodiny?

......"Chcel by som ísť von." povedal som. Omi otvorila oči, ostala ale sedieť a ani na okamih sa nezhrbila. Stále sedela dokonalo, elegantne a možno až prehnane vyrovnaná.

......"Je osem hodín... Ideš zajtra do školy." pripomenula mi.

......"Prídem na desiatu... Vari mi neveríš?" zamračil som sa. Nie z hnevu, ale z akéhosi zvyku.

......"Vezmi si peniaze z bundy..." povzdychla a znova zavrela oči. Nea pre istotu očami prevrátila, rukou naznačila niečo smerom na Omi a ja som sa potichu zasmial. Podala mi Ominu koženú bundu s vybíjanými rukávmi a zvrtla sa na päte. Pravdepodobne išla do kuchyne skúšať recepty. To robila v poslednom čase stále. Vraj ako manželka v domácnosti by sa to tak či tak raz musela naučiť.

......Z Ominej bundy som si vytiahol peniaze a rýchlo sa zdúchol. Hlavne aby som z tohto blázinca bol rýchlo preč.

......Čo to hovorím?

......Milujem tento byt, milujem ich dve a milujem svoju izbu. Je cool.

......Domov som prišiel načas - ako inak. Nie že by som sa obával Omi. To skôr Nea dokázala byť riadna sekera. Aspoň teda, keď mala chuť hrať sa na poriadnu matku. A to bola možno tak o tri roky staršia.

......Už od vchodu som počul tichú rockovú hudbu zo známej rockovej stanice v rádiu. Cítil som vôňu niečoho pečeného, nejaké koláče a pravdepodobne sa Nei podarili. Necítil som nič spálené a tak som sa okamžite strmhlav vrhol do kuchyne. Obe sedeli za stolom. V strede začali upečené mušličky z cesta, keď boli zavreté, asi tak veľké ako moja dlaň. Omi sa nožíkom špárala vo veľkom pohári čerešňového džemu, Nea zasa v pohári s nutelou. Žalúdok sa mi zovrel a ihneď sa mi ústa zaplnili zbierkou slín.

......"Ty kokos, to ste stihli za tie dve hodiny?" pískol som. Vyzliekol som si bundu, prehodil ju cez operadlo stoličky a zosunul sa na jednu medzi nimi. Ukradol som si jednu mušľu a spokojne sa ňou začal napchávať.

......"Podarili sa čo?" spýtala sa Omi s úsmevom. Prikývol som jej a ona do jednej tiež zahryzla. Keď som si chcel vziať ďalšiu, Nea ma pleskla po ruke a zazrela na mňa. Omi sa ospravedlňujúco usmiala a iba prosto dodala: "Chce dať na ne ešte čokoládu.... môžeš si ich dať na raňajky...". Niečo som nezrozumiteľne zamrmlal, vstal a z ľadničky som si nalial čerstvý pomarančový džús. Milujem pomarančový džús. Ale nie s dužinou. A nie vodový. Taký....

......"Odveziem ťa ráno do školy.." prerušila moje myšlienkové pochody Omi. Napil som sa, prikývol som a potom som zaliezol do sprchy. Uteráky voňali čisto, čo znamenalo , že Nea ich tam len dnes položila. Všetko bolo vyčistené. Ako každú nedeľu.

......Na chvíľu som si sadol za notebook. Potom som ho však unavene zaklapol, zaliezol pod mäkký satén a zívol. Mohol som však zívať koľko som chcel a spánok neprichádzal. Hľadel som prosto do stropu a premýšľal. Ešte o pol noci som počul ako sa mamy zavreli v izbe. Chvíľu sa rozprávali a potom nastalo v celom byte povedomé ticho. Vstal som z postele, vyšiel som a keď som prechádzal okolo ich izby, len som cez pootvorené dvere nakukol. Videl som im do tváre, obe spali a tváre mali uvoľnené. Omi ju zozadu objímala dlhou kostnatou rukou okolo driekov a Nea jej dlaň jemne stískala. Kocúr im ležal pri nohách a zo spánku mu sem-tam zamával chvost.

......Zišiel som po špičkách dolu, napustil si pohár studenej vody z vodovodu. Do izby som prebehol rovnako potichu, dvere som privrel a konečne sa mi podarilo zaspať.

......Ráno som sa obliekol do nevkusnej rovnošaty. Aspoň účes mi nemohli v škole komandovať. Do tašky som si vzal učebnice, ktoré mi doniesla Omi. Do predného vrecka tašky som si strčil cigarety v ešte nerozbalenom balíčku. Zišiel som dole, jedol som pomaly, akoby som dúfal, že sa ten trápny moment, keď budem musieť vstúpiť po siedmych rokoch na normálnu školskú pôdu, akoby sa dal ešte nejako oddialiť. Žial, nedá sa.

......Omi ma zobrala do školy na svojom aute. Namiesto bozku, ktorý by mi dala obyčajná mama, ma len priateľsky pobúchala po pleci a ja som vystúpil. Videl som, že ma pozoruje a dokonca, i keď som do školy vošiel, ešte tam chvíľu čakala. Chcela si byť istá, že zo školy hneď v prvý deň neujdem.

......V triede sa mi ušla úplne zadná lavica. Všetci sa už poznali, preto nebolo divu, že sa otáčali, šuškali si a obzerali si ma. Nervózne sa mi potili ruky a prial som si, aby to rýchlo skončilo. Hneď na prvej hodine ma však triedny profesor, zahajujúc tretí semester druhého ročníka, vyzval pred tabuľu. Vraj predstaviť sa.

......"Volám sa Reno Shizuku," začal som. Naozaj? To predsa povedal už aj profesor, ty hlupák!

......"Teší nás Reno-san.." povedala trieda zborovo. Tvárou mi prebehol takmer nebadaný rumenec.

......"Mám 17, túto školu mi vybrala moja mama." naschvál som nepovedal, že to bola Omi. Nechcel som, aby sa o mne hneď vedelo všetko. Čo viac som mal povedať? Som z decáku a teraz žijem s dvomi lesbičkami.

......"Čo keby ste sa predstavili Renoovi-san?" navrhol profesor. Usmial sa na triedu, aby ich povzbudil. Prestúpil som z nohy na nohu. To snáď nie. Nechcem aby sa mi tu všetci trápne predstavovali.

......Predstavovali sa dlho. Každý povedal ako sa volá a mne sa po chvíli z tých mien vyparili takmer všetky z hlavy. Na konci som si pamätal iba päť mien z pätnástich.

......Chuugo. Ryou, Han a dve dievčatá, ktoré vyzerali ako nerozlučné priateľky - Kanna a Chie.

......Chuugo vyzeral ako vodca svätej trojky, ktorú tvoril práve s dvomi ďalšími, ktorých som si zapamätal. Mal čierne polodlhé vlasy, také ako ja, iba konce mal zafarbené na blonďavú. Vlnili samu, nie však pravdepodobne samy, ale mal ich tak upravené. Mal drzý pohľad, žiarivý úsmev a pozeral na mňa priamo.

......Ryou mal rovnaké vlasy ako ja. Dokonca i biele pásy. Mal však jedno oko tmavšie ako druhé. V tme to nebolo ani vidieť, no keď mu do tváre zasvietilo slnko, jeho oči žiarili inak. Kravatu mal uvoľnenú a v uchu mal množstvo náušníc, dovolím si povedať, že skoro akoby jeho vzorom bola práve Omi.

......Han bol najmenej výrazný zo všetkých chalanov v triede. Bol však najvyšší, no i tak ľahko prehliadnuteľný. Vlasy mal tmavo-hnedé, postavu mierne svalnatú. Všetci tu boli mladší ako ja, no pozerali na mňa namyslene a zvysoka.

......Chie bola drobná. Bola plochá, krátko vlasá, človek by ju možno ani nerozoznal od chlapca. Vlasy mala čierne akoby padla do smoly, tak sa jej leskli. Bola vychudnutá, oči mala neprítomné. I noštek a pery mala drobné.

......Kanna mala vlasy dlhé. Prehodené cez jedno plece s plátennou čelenkou a dymovo čierne. Neboli uhladené, no ani natupírované. Mali objem. Tak ako jej oči mali objemovú hĺbku. Človek by sa v nich bol aj utopil. Bola odo mňa tak o pol hlavy nižšia, z dievčat v triede najstaršia. Mala dlhé nohy, dlhé ruky, na pohľad peknú postavu a štíhly príťažlivý krk.

......Cez prestávku za mnou podišiel Ryou.

......"Fajn vlasy..." poznamenal. Vzal stoličku od lavice predo mnou, na ktorej práve nikto nesedel. Usadil sa na nej tak, že si bradu položil na ruky položené na operadle. Podal mi ruku a znova sa predstavil.

......"Ren... Hm... Len jeden prípad zo sto, prestúpi na školu v treťom semestri... si záhadňák..." vyceril rovné zuby. Zasmial som sa, nie nútene, no ani nie uvoľnene. Chuugo a Han sa zastali za jeho chrbtom. Takže Chuugo bol len taký pseudoboss. Oni sa znova predstavili a odrazu som sa už necítil ako najväčší outsider. Moje sebavedomie znova stúplo, dokonca som cítil, ako sa mi prestal prevracať žalúdok a svaly sa mi rovnako uvoľnili.

......Po škole sme šli spolu. Trvali na tom, že sa so mnou prevezú až ku bytovke. Najprv som sa dosť ošíval. Predsa len, bývali sme v tej lepšej časti Tokya. Oni si to ale akoby ani nevšimli. Zapálili si so mnou a potom som sa zvrtol a odišiel.

......Doma bola Omi. Spala chrbtom otočená ku dverám, prikrytá dekou a na konferenčnom stolíku bol položený tanier s omrvinkami. Šiel som potichu. Vedel som, že Omi dnes nepracuje a ráno vstala len aby ma zaviezla do školy. Prebehol som po špičkách do kuchyne a našiel tam pripravený obed s papierikom od mamy. S radosťou som s najedol. Keď som sa vrátil do obývačky, Omi sa práve preťahovala.

......"Vitaj... ako bolo v škole?" usmiala sa. Len som mával rukou a ona prikývla. Doniesol som z ľadničky dve plechovky coly, ktoré tam boli vždy - Omi miluje colu. Sadli sme si spolu pred televízor a sledovali seriály. Prebrali sme zopár tém, bavili sa o piesňach a tiež celkovo o hudbe. Pár slovami som sa zmienil o nových spolužiakov, Kannu a Chie, jediné dievčatá, ktoré som si zapamätal, som jej ale nespomenul. Určite by to brala ako nejaké znamenia, či čo.

......Večer sme odišli do baru za Neou. Ľudí tam bolo pomerne veľa a tak sme jej s roznášaním drinkov a dobrôt trocha pomohli. Na školu sa ma spýtala iba pár slovami a keď videla moju neochotu, prestala sa vypytovať. Prekvapilo ma, keď som v jednom boxe zbadal Hana s nejakou partiou. Ostal som teda radšej sedieť za stolom, pri ktorom sedela Neina najlepšia kamarátka Saii a jej manžel Uruha - ďalší gitarista z j-rocku. Uruha bol ku mne vždy milý, i keď obaja neschvaľovali, respektíve povedali mamám, že sú bláznivé, ak si ma chcú skutočne adoptovať. Nakoniec ich rozhodnutie prijali a po pár návštevách som k nim mal skôr vzťah ako k ujovi a k tete. Tak sa i chovali, Saii s Neou sa často chovali ako sestry a tak to nikomu v okolí neprišlo zvláštne.

......"A čo baby?" spýtal sa Uruha, keď sa Saii s Neou vzdialili od stola. Nervózne som zabodol pohľad do dreveného stola a očami som hladil okraj vylešteného pohára. Mykol som plecami a Uruha sa neurčito zasmial. S hláškou "To ešte príde" nechal radšej tému témou.

......S úlohami mi pomohla Omi, keďže Nea zavrela skôr a všetci sme odišli k nám. Uruha so Saii u nás sedeli do polnoci, čo pre mňa znamenalo, že môžem pobudnúť hore trochu dlhšie, akoby mi inak kapitán Nea dovolila. Po polnoci som sa dobrovoľne, bez rozkazov, odobral do sprchy a následne do postele. Na telefóne som si skontroloval facebook a na moje vlastné prekvapenie, do priateľov si ma pridala tri štvrtina mojich nových spolužiakov. Chuugo, Ryou, Han, veľa z tých, ktorých som si nepamätal, ale i Kanna. Zívol som, telefón som odložil na nočný stolík a premýšľal. Škola možno nebude to najhoršie čo ma stretlo. Na školu, na ktorú ma moji praví rodičia dali, bola to umelecká, ale ja som ju nenávidel. Nemám nadanie na výtvarné umenie a tak som ju poväčšine flákal a ulieval sa kde sa dalo. I to sa odrazilo na mojom správaní, fajčení, pití alkoholu, následne i malých výtržnostiach, ktorých som sa neraz dopustil práve počas školského vyučovania, keď som namiesto sedenia v školskej lavici, pobehoval vonku po veľkom Tokyu.

......Do spánku som upadol neviem kedy. Snívalo sa mi o škole, to sa dalo i očakávať. Ráno sa mi vstávalo ľahšie, s pocitom, že už nejdem do triedy, kde sú mi ÚPLNE neznámi ľudia. Nie že by to boli best friends, ale aspoň som si pamätal päť mien spolužiakov a ich tváre mi už budú ako tak povedomé. Nea mi pripravila čaj, Omi už dávno nebola doma a tak som musel ísť metrom. Do rovnošaty som sa však stále cpal s rovnakým odporom ako včera.

......Vyšiel som z bytovky a prvé čo mi padlo do očí, bola trojica chalanov, postávajúca na konci chodníka, pofajčievajúca cigarety. Veselo vykrikovali, vyzerali sviežo, na to, že práve išli do školy. Postrkovali sa, otáčali sa za dievčatami prechádzajúcimi okolo. Chuugo mlčal, Han a Ryou na dievčatá sem-tam vykríkli nejaké oplzlosti. Prešiel som k nim a Chuugo sa vyrovnal, do teraz sa opieral o lavičku, ktorá vyzerala, že ak by si na ňu sadol, už by dlho nepostála - i keď bol ľahký.

......"Bohatstvo. Ešte kvôli tebe zmeškáme školu. Čakáme tu už zo pätnásť minúť. Kde si trčal?" povedal. Keby som nepočul jeho žartovný tón, možno i trocha uľahčený, pomyslel som si, že je na mňa naštvaný. On sa však usmial a ponúkol ma cigaretou. Ryou sa však len ľahostajne zaškľabil:

......"Neboj sa. Metrom sme tam o 10 minút!"

❶ Unknow ❶ ~ 1. part

Fri, 30 Mar 2012 20:47:22 +0200

......Pootvoril som oči. Fialová saténová prikrývka sa mi šmýkala z tela a onedlho mi na telo dopadali lúče z pozostatkov letného slnka. Okno bolo pootvorené, čomu nasvedčovalo jemné šuchotanie závesov. Aj keď sa spoza dverí plazila príjemná rocková balada, trieskali hrnce a niekde v pozadí za oknom som počul trúbiace autá, znelo mi to ako prekrásne ticho. Čo ma potom prebudilo?

......Na dvere niekto zabúchal päsťou. Nebol to však otec, i keď prv mnou myklo pod predstavy môjho otca. Nevidel som ho viac ako dva roky a nikdy mi nechýbal. Nebál sa vojsť ku mne do izby a z postele ma vyhnať i vidlami.

......"Ren!" ozvalo sa za dverami. "Už budeme odchádzať, poď sa najesť!" jej hlas bol jemný, i keď sa snažila kričať, trochu sa jej podlamoval, bolo počuť, že už je dlhoročná fajčiarka. Stále mal však jej hlas nejakú iskru, ktorá ma vždy prebudila. Rázne zaklopala na dvere.

......"Ren, nechci aby som ťa ťahala z postele.." povedala vyhrážajúco, no ja som vedel, že by nebola schopná urobiť to. Dbala na to, aby som mal vždy svoje súkromie. Ako slávna gitaristka musí poznať, aké to je, nemať súkromie a požadovanú intimitu. Nerada mi vstupovala do izby.

......Počul som, že stále stojí pri dverách. Neochotne som vstal, otvoril dvere a ona sa zaškerila. Mali sme rovnaké šortky. Až na to, že tie jej trčali z už navlečených úzkych riflí. Práve si zapínala opasok s obrovskou prackou a tričko si zastrkala. Znechutene som na ňu pozrel a ona pochopila. Tričko si vytiahla a odula ústa.

......"Nikdy nepochopíte môj štýl." a s týmito slovami odišla dole do kuchyne. Zavrel som dvere, natiahol si čierne nohavice, tielko a pruhovanú košeľu, čerstvo opratú a vyžehlenú. Mama sa činila. Piercing v obočí som mal znova raz začervenaný a zapálený. Piercing v pere som už dávno nenosil. Opúchali mi z neho celé ústa.

Zbehol som dole, nesústredene som prebehol okolo gitár rozložených po celej obývačke. Každodenný program.

......Z kuchyne sa už valila vôňa lievancov a čerstvého jahodového džemu. Omi, moja prvá náhradná matka, stála pri sporáku a prehadzovala lievance na špeciálnej panvičke. Šedé, áno, šedé vlasy mala zviazané do riedkeho chvostíka, aby jej nepadali do pripravujúceho jedla. Vedľa nej stála Nea. Dlhovlasá Európanka, ktorá sa prisťahovala do Japonska kvôli praxi. Nakoniec tu však ostala, pretože s Omi tvorili pár. Viem. Pre mňa to bolo najprv tiež nepredstaviteľné. Kedysi som šalel z jednej matky, teraz ich mám doma rovno dve. Keď som ich stretol, myslel som, že sú najlepšie kamarátky, potom, že sú spolubývajúce a nakoniec som ich prichytil ako si to spolu rozdávajú. Každý chalan by rád videl lesbičky naživo. Tiež som bol taký. No potom, ako mi došlo, že mám 2 ADOPTÍVNE MAMY namiesto jednej, celý ten cirkus sa ešte len začal...

......Prvý krát som ich stretol u nás, v detskom domove. Rion-san ich priviedla, aby nám trocha pomohli. Bol som vtedy horší, nevychovanejší a rebel. Tam ma ľudia nezvládali. Vyhovovalo mi, keď malé deti do detského domova pribúdali. Všetci sa potom motali okolo nich, ja som mal pokoj a mohol som robiť, čo sa mi zachcelo.

......Predstavili nám ich a ja som Omi okamžite spoznal. Rebelské rozcuchané šedé vlasy, strašidelné očné tiene a linky, no oči milé. Obočie mala priveľmi vytrhané, úzke a piercing mala v obočí už dávno, neboli tam žiadne náznaky zápalu. Bola drobná, omnoho drobnejšia ako vyzerala na fotkách, v klipoch a na pódiu. I jej tvár bola drobná a okrúhla, mala rozkošný malý noštek a mäkké pery, ktoré pokrývala tenká vrstva make-upu a lesku na pery. Už na pohľad však vyzerala, že pri nej treba počúvať na slovo. Táto ženská si nenechá do ničoho kecať a pokojne by ma nazvala faganom či bastardom. Aspoň taký pocit som z nej vtedy mal. Okrem toho, že vždy voňala drahým mužským parfumom (áno, už vtedy mi to malo byť divné). Boli z nej cítiť aj cigarety, no nevyzeralo, že by to niekomu vadilo. Jej kamarátka stála v úzadí. Štýl obliekania mali rovnaký, pri problémoch na seba vrhali dôverné pohľady. Bolo to priateľské a nežné gesto. Malo mi to napadnúť, už keď sme sedeli v herni pre deti. Atraktívna európanka na kolenách držala dievčatko a prihovárala sa mu jednoduchou japončinou. Omi čupela pri nej, držala sa dievkiných kolienok a s Neou si hľadeli do očí. O niečom sa bavili a ja som pohľadom behal po herni. Nikdy by mi nenapadlo, že práve ony budú inak orientované, a že práve ony budú mojou celoživotnou šancou dostať sa z detského domova, z problémov, novou šancou na školu a podobne. Obe boli k deťom príjemné, len medzi nimi a Rion-san vládlo zvláštne napätie. Na to, že Rion-san hovorila, že privedie kamarátky, boli k sebe príliš formálne. Skoro to až preháňali.

......Všimol som si, že Omi na mňa stále pozerá. Akoby odo mňa nedokázala odtrhnúť pohľad. Niečo povedala svojej spoločníčke, tá na mňa krátko pozrela a ďalej ma ignorovala. Nepripadal som jej ničím zvláštny ani vytŕčajúci z davu. Okrem toho, že som tu bol z deciek najstarší. V mikine som nahmatala poslednú jednu cigaretu. Vstal so ma vybral som sa k dverám, nikto si ma vďaka množstve práce s menšími deťmi, ani len nevšimol. Otvoril som dvere a vrazil do stabilného tela drobnej žienky. Omi mi na okamih jemne zaryla dlhé nechty do ramien.

......"Kam ideš?" povedala nadriadeným tónom hlasu. Zamračil som sa a rebelsky som na ňu pozrel. Ako sa vôbec opovažuje niečo také pýtať?

......Otočil som sa teda na päte a odišiel si sadnúť do svojho obľúbeného kúta.

......Večer som sa konečne preplížil von. Usadil som sa na húpačku, zapálil si cigaretu a schoval zapaľovač. Vyfúkol som dym a zahľadel sa na hojnosť hviezd na oblohe. Bolo to prvý krát po dlhej dobe, čo bolo vidno hviezdy. Prečo ľudia tento svet zaťažujú znečisťovaním? Akoby chudák svet nemal pokrk už len tých kopcov mŕtvol, ktoré denne vkladáme pod jeho "pokožku". Niekto sa ku mne blížil, pomaly, a keď som sa tým smerom pozrel, ani ma neprekvapilo, že tam stála moja nová vychovávateľka, Omi-san. Usadila sa na húpačku vedľa mňa, do úst si strčila cigaretu a hľadala zapaľovač. Neochotne som zdvihol pohľad, vybral svoj a podal jej ho.

......"Ďakujem." povedala príjemným hlasom, zapálila si cigaretu a podala mi zapaľovač späť. Voľnou rukou sa držala reťaze, na ktorej húpačka držala. "Keby ťa tu našli, hrozil by ti nejaký trest?" spýtala sa. Potiahla si z cigarety, ktorá medzi jej dlhými štíhlymi prstami vyzerala elegantne a vyfúkla obláčik dymu do priestoru medzi nami. Nefajčiar by sa rozkašľal, fajčiar si užíval vôňu cigaretového parfumu.

......"Pravdepodobne by mi vzali cigarety. Všetky čo mám. A verte mi, zohnať ich v tomto väzení je fuška.." odpovedal som po dlhom zvážení. Prezrel som si ju a nebol som si istý, či práve tejto žene môžem dôverovať. Čo iné mi ale ostávalo. Nemám sa tu ani s kým porozprávať. "a navyše by mi naparili domáce väzenie... Akoby nestačilo, že spávame po piatich, niekedy až po desiatich na izbách..." odvrkol som a pozrel som na mesiac a oblohu posiatu stále žiariacimi svetielkami. "Prečo niekto, ako Vy, prišiel pomáhať do úbohého detského domova?" vypadlo zo mňa odrazu. Začínal som jej dôverovať, neviem prečo a kedy sa to stalo, no prenikal od nej do môjho tela upokojujúci pocit. Akoby to bola moja kamarátka. Bol som navyše zvedavý, čo doženie bohatú ženu do detského domova, už na státisíce kilometrov smrdiaceho chudobou.

......"Lebo mám rada deti... a Nea chcela zmeniť môj stereotypný život.." pousmiala sa zvláštne. Očami zablúdila na dvere a ja som videl, že v jej hlave, za príťažlivými čiernymi zreničkami sa niečo odohráva. "A ver mi, byť gitaristom, nie je až tak super..."

......"Bláznite? Dal by som čokoľvek za to, byť aspoň na deň Vami..." aj keby to znamenalo byť ženou. Pozreli sme na seba ale po chvíle som s jemným rumencom pozrel preč.

......"Tykaj mi. Volám sa Omi..." podala mi priateľsky ruku. Váhavo som jej ruku stisol a uvažoval, či som teraz získal priateľku, alebo len jednoducho si pokecal s niekým neznámym.

......"Reno.." prikývol som. Dofajčili sme cigarety a dnu sme sa vrátili spolu. Pri odchode som ale neodolal a došiel ešte za Omi. Nenápadne mi dala tri cigarety a ja som sa na ňu vďačne usmial. Zamávala mi a potom s Neou nasadli do strieborného autíčka. Omi naštartovala a primeranou rýchlosťou odišla.

......Vo vnútri sa mi rozprestrela ničota, temnota a osamelosť. Rion-san ma zahnala do postele a noc som strávil hľadením do stropu, načúvaním kontrolných krokov po izbe a premýšľaním.

......Rodičia ma sem odložili len pár rokov dozadu. Obaja boli umelci, úspešní, aj podnikatelia. Kým som bol malý, boli príkladní rodičia, všetok čas trávili so mnou. Keď som ale dospieval, začali tvrdiť, že musí byť zo mňa zodpovedný mladý muž a tak to i skončilo - moja zodpovednosť prerástla v samostatnosť. Niekedy som ani nespal doma a oni mi poriadne ani nezavolali kde som. Keď ma odovzdali do rúk detského domovu, neveril som, že to šlo tak ľahko. Vzali ma bez papierovačiek, bez súdu. Nikdy som nechápal prečo, napadala ma iba myšlienka, že im jednoducho zaplatili aby si ma vzali a oni sa ma zbavili.

......S Omi a Neou som sa začal tráviť čas častejšie. Nea mala bar a tak usporadúvala oslavy pre deti z detského domova. S Omi som trávil dlhé hodiny rozprávania a dokonca som sa chytil aj práce o starostlivosť deciek. Pri rozprávaní s Omi čas plynul rýchlo a ja som si k nej vytvoril príjemný vzťah. Bola milá, pozorná a pýtala sa presne vtedy, keď to človek potreboval. S Neou som sa spoznával omnoho pomalšie, ale veľa som sa dozvedel z Ominho rozprávania. Omi o nej rada rozprávala. Rozprávala vždy iba pekné veci, kútiky úst jej poskakovali, v očiach mala zvláštnu žiaru a niekedy sa červenala. Až keď si to teraz takto spätne opakujem, pripadám si ako hlupák. Bolo jasné, že Omi je do nej zaľúbená až po uši.

......Keď som uložil posledné dieťa v izbe 10, rozhodol som sa odniesť do herne zvyšky nevybalených kníh, ktoré boli pohodené pri veľkých dverách budovy. Bolo to zopár detských kníh, ktoré Omi objednala z nejakého fondu, čo založili. Vzal som jednu tašku a teperil sa s ňou dlhou chodbou až ku dverám. Otvoril som ich pomaly, pretože všetko v tomto starodávnom dome už vŕzgalo a ja som nechcel zobudiť deti, spiace iba neďaleko. Zdvihol som pohľad zo zeme a zbadal som ich. Omi ju opierala o hranu stola, rukou jej vyhŕňala čiernu skladanú sukňu a nechtami jej stískala stehno tak veľmi, až jej bledlo. Nea jej ruku ovinula okolo krku, držala v hrsti pramene jej vlasov a druhou rukou jej prstami zachádzala pod rozopnutú košeľu. Matne som videl ako si Omi oblizla pery a pobozkala Neu vášnivo na pery. Boli k sebe jemné a sprvu som si myslel, že to robia prvý krát. Po chvíľke som sa prebral zo šoku a videl som ich automatické pohyby. Ich úsmevy a bolo mi jasné, že to prvý krát rozhodne nerobia. Začervenal som sa, zavrel dvere a rýchlym no tichým krokom utekal preč.

......Omi sa dozvedela, že som ich videl, no odvtedy o tom už nehovorila. Povedala, že raz sa to stať muselo. Mal som na ňu toľko otázok, no nesmelosť a neistota ich zaháňali do úzadia a ja som mlčal. Navyše, ak som začal spomínať ich vzťah, Omine ústa sa zovreli v rovnej čiarke, ako keď zločinec použije vetu "Bez právnika odmietam hovoriť".

......"Naozaj si to na nás nikdy nevidel?" spýtala sa ma Nea raz popoludní. Odkedy jej Omi povedala, že už to viem, začala so mnou aj viac hovoriť. Nevedel som, prečo to tak tajili, no po čase mi došlo, že ak by sa to prevalilo, obe by mali problémy. Je síce 21. storočie no ich vzťah sa stále berie ako istý prehrešok alebo aspoň nenormálnosť.

......"Nie.." priznal som a začervenal sa. Nea sa zasmiala a Omi nás ignorovala. Spoznal som na nej, že nerada hovorí práve o tomto. Aspoň nie so mnou. Nea bola omnoho otvorenejšia.

......"Je dobre, že to vieš... Aspoň pred niekým sa nemusíme stále pretvarovať." povedala, usadila sa na Omine krehké kolená, no Omi ju statočne držala. Pozrela na mňa, jemne sa pousmiala a ja som sa usmial veselšie ako som si myslel.

......Nápad adoptovať si ma, vnikol mojou vinou. Po tom, čo mi Omi darovala svoj vzácny zapaľovač, som sa pohádal s Rion. Vravela naozaj hnusné veci o Omi aj o Nei. Bol som dosť drzý a ona ma za trest dala do najmenšej izby v detskom domove, kde sa okno nedalo otvoriť na viac ako pol dlane. Nervózne som klopal bosou nohou po dlážke, potreboval som cigaretu. Okolo tretej v noci som sa vybral do kuchyne, keďže hlavné vchody boli zamknuté, rovnako ako všetky okná, cez ktoré by bolo možné odísť. V kuchyni som okná pootvoril a zapálil si cigaretu. Zapaľovač však nie a nie prestať horieť a ja som sa zúfalo oháňal plamienkom. Plamienok sa chytil utierky, tá vzplanula a roh kuchyne osvietil plameň, skákajúci z jednej veci na druhý a meniaci môj doterajší život na ešte väčšie a doslova horúcejšie peklo. Vybehol som, kričal som a onedlho sme stáli vonku a pozerali ako z jedného malého plamienka vznikol obrovský plameň, olizujúci múry budovy a trámy okien. Niektoré deti plakali a po príchode policajtov neviem čo sa dialo. Vzali ma na stanicu a usadili do miestnosti kde boli traja policajti. Márne som opakoval, že v tomto som nechcene, že ten plameň som nemohol zastaviť, že to všetko bolo neúmyselné. Nepomohla mi ani Rion, ktorá prehovorila o našej roztržke.

......Všetko zachránila až Omi s Neou. Vyzerali unavené a ja som sa hanbil sám za seba. Tieto dve ženy, mi boli vernými kamarátkami a teraz ma musia ťahať z totálnych sračiek. Namiesto toho, aby teraz spali doma, v teplej posteli, objímali jedna druhú, sedia na umelohmotných tvrdých stoličkách a hľadia na mňa.

......"Nemôžeme ho pustiť. Už v minulosti sme ho zatkli za niečo podobné. Je mi ľúto, ale pravdepodobne to pôjde na súd... Hrozí mu nápravnovýchovný ústav, keďže má 17, môže dostať tak 8 rokov.. Možno mu vyjde na tie dva roky i basa.." povedal policajt a premeriaval si ma prísnym pohľadom. Policajt sa zvrtol a odišiel po spisy. Sadla si oproti mne a pozerala na mňa. Mierne opovržlivo.

......"Prečo?" zamumlala. Policajti v rohu miestnosti nás nepočuli, no ja som neodpovedal. Len mĺkvo hľadel do stola. "Reno, bavím sa s tebou... Prečo si podpálil ten dom?" povedala Omi a napokon neovládnuteľne skríkla

"Prečo si kurva podpálil detský dom plný detí?!" okríkla ma. Nea ju chytila za plece. Zbadal som jej prstienok na ruke a došlo mi, že sú zasnúbené. Možno sa zasnúbili len dnes. A ja som im už stačil skaziť celý začiatok nového života.

......"Nebolo to úmyselné..." šepol som roztrasene. Policajt sa vrátil a položil pred Omi vrecúško so zapaľovačom. Neveriacky sme hľadeli na zapaľovač a Omi mi pozrela do očí.

......"Poznávate to, slečna Shizuku?" spýtal sa policajt. "Našlo sa to na mieste činu a zopár vychovávateliek nám povedalo, že práve vy ste týmto zapaľovačom zapaľovali svoje cigarety počas prestávok v detskom domove."

......"Obviňujete ma zo založenia požiaru?!" vybuchla a Nea jej stisla plecia, aby ju upokojila.

......"Nie... Ale už len odovzdaním takéhoto predmetu pochybnému dieťaťu z detského domova, ktorý má záznam v priestupkovom registri za podpaľačstvo a krádeže, je ako byť spolupáchateľom..." povedal policajt. Zdvihol som hlavu a prekvapene pozrel na policajta.

......"Ona?! Prosím vás! Taká svätuškárka!" vybuchol som. Nedokázal som na Omi pozrieť. "Ukradol som jej zapaľovač deň predtým, ako vznikol dnes v noci ten požiar! VZNIKOL! Nezaložil som ho úmyselne!" obraňoval som sám seba i ju.

......Nepovedala nič, i keď dobre vedela, že ten zapaľovač mi dobrovoľne a cielene odovzdala. Nea jej znova stlačila rameno. Aj ona to vedela, no mlčala tiež. Policajt si nás premeriaval a nakoniec prikývol policajtovi, aby to zapísal do záznamu. Takže som Omi očistil a zbavil viny.

......"Ak to podáte na súd, budem apelovať tým, že si ho chcem adoptovať a preberiem za neho všetku zodpovednosť." ozvala sa Omi odrazu. Šokovane som na ňu ostal pozerať a Nea rovnako. Naozaj povedala niečo také?

......"To už nezáleží odo mňa, slečna Shizuku, ale od súdu a sudcu." mykol arogantne plecom. "Dovtedy však Reno zostane v dočasnej väzbe." Nea ľútostivo pozrela na mňa a pri odchode ma jemne objala. Hneď ma za plece odvliekli do dočasnej cely a ja som preklínal všetkých svätých tam hore. I keď som si za túto šlamastiku mohol teoreticky sám.

I don't Let Her go nevermore † 15 †

Mon, 19 Mar 2012 21:58:41 +0100

Vďaka peniazom, ktoré sa nám podarilo získať a veľkej peňažnej pomoci od pár j-rockových kapiel sme zohnali menší, no predsa len nejaký, detský domov. Deti sa doň z baru presťahovali a pomaly sa aj zariaďoval. Deťom nový detský domov najprv nevyhovoval. Priečili sa čo len tam spať. Po týždni ale už každé dieťa malo svoj obľúbený kútik, postieľku na svojom mieste a my s Neou sme konečne mohli začať myslieť na súd, Renoa ale úplne v prvom rade svadbu. Svadba sa mala konať o týždeň v Švédsku. Hosťami bolo iba zopár hlavných ľudí. Saii s Uruhom, Moji rodičia, Neini rodičia a sestra - a s ťažkou námahou nakoniec aj Reno. Za svedka mi samozrejme ide Miko, a berie so sebou aj Aoia.

Na svadbu som lala prichystanú priliehavú bielu košeľu s čiernym motýlikom a peknú čiernu vestičku cez prsia. Mala som trojštvrťáky a obyčajnejšie platformy a želala si, aby som nezmrzla počas obradu. Čo si obliekala Nea bolo pre mňa tajomstvom, tak ako pre ňu bol tajomstvom môj odev. Neviem či som ju viac chcela vidieť v smokingu alebo si ju vziať ako pravú nevestu v dlhých bielych šatách.

Cesta trvala 17 hodín 50 minút do Stockholmu. Odlietali sme z Tokya - presnejšie povedané z Narity. Letenky neboli najlacnejšie, keďže sme ich objednali v takom krátkom termíne. Našťastie, platiť sme to museli len mojim rodičom, Renovi a Neiným rodičom a sestre, ktorí však leteli do Stockholmu zo Slovenska. Aoi, Miko, Uruha a Saii sa dohodli, že si letenky zaplatia sami.

Do Stockholmu sme prišli na obed, poriadne unavení a tak sme všetkým poslali do zarezervovaného hotelu. My sme ešte zbehli na pár úradov, povybavovať, čo sme nestihli. Svadba sa konala na ďalší deň a tak som už od rána Neu ani nevidela. Starali sa o ňu naše mamy, čo muselo vyzerať naozaj vtipne, keďže im Nea prekladala. Ja som po slovensky nevedela ani hlesnúť, no dobre možno zopár slov. Päť alebo šesť bezvýznamných slovíčok. A samozrejme Milujem ťa. Horšie bolo, že jej rodičia neovládali ani angličtinu a jej sestra, ktorá anglicky hovorila perfektne, nemala záujem sa so mnou rozprávať. Vyhýbala sa kontaktu so mnou a ja som vlastne ani netúžila sa s ňou rozprávať. Bola som od nej o dva roky staršia, budúce manželka jej sestry, a keď ona nemá záujem so mnou hovoriť, ten záujem nemám ani ja. A Nea mi to bez záujmu prepáčila. Otec mi pomohol ochotne do oblečenia a stále sa usmieval. Bude mať nevestu. Vždy chcel syna, ktorý si domov privedie jedného dňa nevestu. Teraz tú nevestu má a Nea sa mu pozdáva. Je milá, pracovitá a poriadkumilovná. Nevie síce variť, ale na to povedal iba to, že sa ľahko naučí. Alebo ju ľahko naučí moja mama.

"Už viete, kam pôjdete svadbu osláviť najprv?" pousmial sa, keď mi viazal čierneho lesknúceho sa motýlika.

"Musíme sa vrátiť do Japonska a až keď Nei odsúhlasia občianstvo sa niekam vyberie, otec." pokrútila som hlavou a on povzdychol. Pobúchal ma po pleci, letmo som sa na neho usmiala a on odišiel dole do hotelového baru. Vedel aspoň základy angličtiny. A navyše, whisky je slovo medzinárodného charakteru. Keď odišiel, zaklopal niekto na dvere a vošla Neina sestra. Za ňou išiel Nein otec a to ma dosť prekvapilo. Obaja neboli zo svadby nadšení. Vlastne ani Neina mama. Tí stále dúfali, že si to Nea rozmyslí a nechá ma prinajlepšom stáť pred oltárom.

"We want to talk with you." Chcú so mnou hovoriť.

"I don't have any time." odpovedala som vyhýbavo. Neina sestra sa otočila k otcovi a začali sa priamo predo mnou dohadovať v ich materinskom jazyku. Vzala som telefón a napísala Miko, aby ihneď dorazila do mojej izby. Ak mi niekto môže pomôcť, tak jedine ona. Došla okamžite a prekvapene pozerala na muža a ženu hádajúcich sa v tom príšernom jazyku. Nikdy nepochopím ako niekto môže hovoriť tak príšerne.

"What's problem?" usmiala sa Miko žiarivo a Neina sestra si ju odmerane prezrela.

"My father wants to talk with .." ukázala na mňa prstom a ja som sa zamračila.

"Omi." odsekla som. "About what he wants to talk?"

"If you really want to marry my sister, you have to speak with us." Pozrela som na Miko a potom na jej Neinho otca. Srdce mi búchalo až v ušiach a nohy sa mi podlamovali. Miko stála po mojom boku a nestrácala pokojnosť v očiach. Budem a brániť, tým som si istá. Zubami nechtami.

"Okay. I listen..." povzdychla som bezbranne. Čo iné ako počúvať môžem? Nemôžem ich vyhodiť, nemôžem ich poslať preč a nemôžem zavolať Neu. Nemôžem zničiť náš svadobný deň. I keď oni vyzerajú, že by aj radi zničili tento deň. A vymazali ma z pamäte Nei.

"You can´t marry her." nepríjemne ma striaslo a vybuchla vo mne sopka hnevu a nepokoju. O čom to hovorí? Nemôžem si vziať Neu? Prečo by som nemohla?!

"Oh of course that I can. And I do." odpovedala som lámavou angličtinou. Sestra mu to všetko preložila a on sa zamračil. Začal po mne kričať a niečo nezmyselne hovoriť. Miko sa predo mňa postavila a potiahla ma za rukáv.

"We go to smoke. And you," ukázala na Neinu sestru "you both can ashamed. It is not fair, to do this." povedala a ťahala ma za rukáv preč. To už mu nepreložila a obaja ostali mĺkvy. Ona preto, lebo jej Miko povedala toto a on preto, lebo Miko rozumel možno tak slovo "fair". Pri dverách nás ale zastavili.

"What do you want for not marry her?" prudko som sa otočila a pozrela na ňu. O čom to tá ženská hovorí? On jej nerozumel a len čakal čo bude. Očividne si povšimol môj najprv nahnevaný a potom ublížený výraz tváre lebo začal svoju dcéru ťahať za rukáv a pýtal sa jej, pravdepodobne, čo mi povedala a čo ma tak zaskočilo a pobúrilo.

"Nothing." vydala som zo seba pod dlhej chvíli ticha. "Mi-lu jem -ju." ruku som si pritisla na hruď a pozrela na Neinho otca. Jeho plecia viditeľne klesli. Bol to skutočne veľký muž, silný a vysoký. Znova nastalo ticho a niekto zaklopal. Miko otvorila a dnu vošli moja a Neina mama. Neina mama prekvapene pozrela na svojho manžela a druhú dcéru. Moja mama sa veselo usmievala.

"Neina mamička je taká zlatá. Neviem sa dočkať, keď budú chodiť do Japonska. Povedala som, že ich kedykoľvek rada ubytujem u nás v dome!" oznámila mi veselo a potom konečne zacítila napätú atmosféru. "Je všetko v poriadku?"

"Áno mama, neboj sa." usmiala som sa a pobozkala ju na čelo. "Je Nea pripravená?" mama mi prikývla a tak som jej prikývla tiež. Ešte raz som pozrela na Neinu rodinu. "Idem si zapáliť. Someone for smoking?" pozrela som na Neinu mamu, lebo som vedela, že je fajčiarka. Priložila som si pery k ústam a naznačila fajčenie. Zasmiala sa a prikývla. Nasledovala ma von a vonku si so mnou zapálila. Nemohli sme sa rozprávať a tak sme sa na seba len nervózne usmievali. Bola o trošku nižšia ako ja bez platforiem.

Pred oltár som sa postavila celá rozrušená. Na tých zopár stoličkách už sedeli všetci. V prvom rade naši rodičia a Neina sestra. Za nimi sedel Aoi, Uruha a Reno. Pri mne stála Miko a keď sa ozvala svadobná pieseň - síce európska ale nevadí - Nea v šatách po kolená s krásnou nadýchanou suknicou vošla na čierny koberček. Vlasy sa jej rozkošne kučeraveli a mala ich zopnuté sponkami na bok. Kráčala pomaly aby sa na opätkoch nepošmykla a nespadla. Na krku mala rozkošného bieleho motýlika, rovnakého akého som mala ja a na korzete šiat mala navlečené sako, ktoré ladilo s mojou vestičkou. Mala rockerské rukavičky bez prstov a ja som sa potmehúdsky a potichučky zasmiala. Moderná svadba. Rockerská.

Saii mala rovnaké oblečenie ako Miko. Čierno-biele krátke šaty po kolená a topánočky a keď sa za nás postavili a ja som konečne chytila Neine malé rúčky, niečo si nadšene šepkali a potom stíchli, keď si farárka - áno, dobre čítate - farárka odkašlala. Bola to žena okolo 40, oblečená v rúchu, mala okuliare a ryšavé vlasy mala voľne spustené na plecia.

"Vieš čo sa mi páči?" nahla som sa nenápadne k Nei počas obradu. S úsmevom na mňa pozrela.

"Nielenže si krásna, ale o chvíľu už budeš len moja."

Nea sa začervenala a radšej sa hneď otočila na farárku. Obrad bol krátky a na konci sme si vymenili obrúčky. Boli to krásne zlaté krúžky, pevne obopínajúce naše štíhle ženské prsty. Nea mala na svojej vyryté Aishiteru. O. Shizuku a ja som mala Milujem ťa. N. J. -Shizuku. Nežne sme sa pobozkali, potom svedkovia podpísali papiere a všetci zatlieskali. Odobrali sme sa do hotelu, kde sme boli ubytovaný a oni už nás očakávali s malou hostinou v malej sále. Farárka prijala pozvanie, aj tlmočníci, ktorý prišli tlmočiť od japončiny a do slovenčiny. Sedeli dobre rozmiestnený a tak sme na konci stola videli na všetkých. Spravili sme prípitok, krájanie krásnej veľkej torty. Šikovne som Nie dopravila kus torty do úst. Ona už taká šikovná nebola a na fotkách stihol fotograf zachytiť ako mi kus torty padol na čiernu vestičku. Utierala a drhla vestičku až to ani nebolo vidieť. Torta sa rozdala, pojedla ale v Tokyu a na Slovensku nás čakali ďalšie, ktoré sme mali v pláne rozdať tým, čo sa nemohli svadby a hostiny zúčastniť. Dali sme si spolu jeden tanec a kým nás fotograf fotil, rozprávali sme sa.

"Adoptujme si toho Renoa.." povedala Nea odrazu. Odhrnula mi bujnú ofinu z tváre a ja som na ňu prekvapene pozerala. "Nepozeraj tak na mňa.. Inak mu nepomôžeme... A ja myslím, že mu pomôcť chceme.."

"Nea je to strašne veľa zodpovednosť.. Ja som stále v práci... Ty si stále v bare..."

"Ja. ja môžem najať niekoho na večerné a nočné... Budem tam len keď on bude v škole... a ráno ho môžem do školy voziť... Aj tak chodíš do práce metrom... Postarám sa... postarám... Sľubujem.." mumlala a tvár sa jej trocha červenala od nervozity. Zvraštila som nosík.

"No ja neviem, Nea... Čo ak bude robiť problémy?"

"Neber mu šancu na dobrý život Omi... Ak mu nepomôžeme my tak nikto..." obe sme pozreli na Renoa, sediaceho pri Aoiovi a Uruhovi. Veselo sa bavili a pojedali pritom zákusky.

Večer sme došli do hotelovej izby mierne podgurážené alkoholom. Hneď ako sa dvere zavreli, Nea prešla k stolíku aby si odložila pohár. Zozadu som ju uchopila, okamžite ako pohárik položila. Bozkávala som ju na krk, na plecia. Prešla som jej po bielych silonkách, kúsok nad rozkrokom som zacítila podväzky a príjemne ma to rozpálilo a tak som jej dlhými štíhlymi prstami prebehla dopredu. Nohavičky boli šortkového typu, príjemné a mäkké na dotyk. Rukami si vyhrnula suknicu a položila si ruky na moje ruky. Prstami obkresľovala moje hánky a nechtami sa mi občas zaryla do zápästia. Otočila sa ku mne a ja som sa zosunula. Pomaly som ťahala pružný pás suknice a vyzliekla som jej ju. Poslušne zdvihla najprv jednu a potom druhú nohu. Nosom som jej prešla po vnútornej strane stehna, držala jej lýtko a pätu a keď som sa nosom dostala do jej rozkroku, vtiahla som do seba vôňu jej ženského lonu. Vytiahla ma za golier hore a pobozkala ma. Rozopla mi vestu a stiahla mi ju.

"Dnes chcem niečo špeciálne..." zamumlala som jej roztržito do ucha a pozorovala ju, ako sa mi perami obtiera o krk a rozopína mi košeľu. Chytila som jej v korzete štíhle boky. Korzet mal semišové ornamenty a bol zapnutý malými, takmer neviditeľnými háčkami vpredu. Rozpustila som jej divoké kučierky a tie jej padli na plecia a na chrbát. Prehrabla som jej ich a potom uchopila jej bradu. Pozrela som jej do očí a ona sa pousmiala. Rukami mi prebehla po úzkej podprsenke a potom ma pohladila po rebrách. Očká jej žiarili a poskakovali a mne búchalo srdce stále rýchlejšie a rýchlejšie. Pritisla som si jej dlaň na srdce a nahla sa aby som si vzala bozk od Nei... Od svojej manželky.

Na súde sme museli vypovedať obe. Sudca sa nedal obmäkčiť, no keď pred súd vystúpila Nea a vypovedala, sudca uznanlivo prikyvoval. Nea bola príjemne zdvorilá, milá, nehovorila ani pridlho ani prikrátko, hovorila presne tak, ako to sudca chcel. A tak aj odklepol. Reno bol oficiálne v podmienke, ale len pod tou zásadou, že ho adoptujem a zodpovednosť sa na mňa prevedie. Ak Reno poruší znova zákon, pôjde od väzenia on i ja. Ja za neplnenie rodičovskej dohody a on za všetky priestupky, ktoré vykonal. Jednu výhodu tento trestný súd mal - a to, že už sme nemuseli ísť na ďalší kvôli adopcii. Sudca mi priznal adopčné právo a ja som mohla Renoa oficiálne zobrať z väzenia. Musel si však odsedieť ešte časť svojho trestu. Len jeden mesiac. Viac ma trápil súd, čo mal byť hneď na druhý deň. Teoreticky sme mali výsledok už v kapse, ale čo ak sa sudca rozhodne tak ako by sme neočakávali? Všetko by bolo stratené. A mne by neostávalo nič iné, iba sa odpratať na Slovensko. Opustiť krajinu, rodinu a kariéru.

"Povedzte prosím súdu, v akom vzťahu ste s navrhovateľmi - Omi Shizuku a Natáliou J. - Shizuku." povedal sudca. Videla som ako sa Reno potí. Stále som na neho pozorovala a povzbudzovala ho.

"Som Reno, a Omi-san a Nea-san...teda Natália-san si ma chcú adoptovať..." povedal a v porote sa rozšuchotalo a rozšepotalo.

"Adopcie pre hom. páry u nás nie sú povolené..." pokrútil hlavou sudca. Reno prikývol. Dokonca aj on vyzeral dnes veľmi zdvorilý. Keď is odmyslíte väzenské oblečenie.

"Viem.. Oficiálne mám adoptívnu matku iba Omi-san. Ale keďže ona bude tráviť väčšinu času v práci, jej partnerka, Nea-san sľúbila, že sa o mňa postará."

"Prečo by podľa vás mal súd schváliť občianstvo každého?" namietol sudca a prebodával Renoa prísnym pohľadom. Nea mi hladila pod stolom hánky a ja som sa cítila možno viac nervózne ako ona.

"Každého? Nič také som nepovedal.." Reno sa podráždene zamračil, "...Ale preboha čo chcete robiť? Máte tri možnosti.. Rozdeliť ich dve, tak ako ste to už raz spravili," pozrel na nás a ja som postrehla ako ho Nea povzbudila úsmevom, "alebo sa vzdať úžasnej gitaristky a verte mi, že Japonsko príde oveľa ak Omi Shizuku odíde z krajiny, nehovoriac o tom, že obe dosť pomohli detskému domovu, ktorý som ja, mimochodom neúmyselne, zničil. Alebo schváliť občianstvo, mne zanechať konečne stabilnú rodinu, ktorá ma vychová a vteperí ma do kože, nechať pomôcť deťom, mať skvelú hviezdu v Japonsku a úspešný Európsky bar, voľný pre všetkých. Nea vás tam rada víta. Tak?" za celý čas čo ho poznám, som ho tak obsiahnuto a inteligentne asi hovoriť ani nepočula. Sudca pozdvihol obočie nad jeho drzosťou, nepovedal však ani slovko.

Sudca na konci odklepal kladivkom, všetci sme vstali a on rozhodne otvoril fascikel.

"V mene Japonského súdu, parlamentu a všetkých vládnych inštitúcii, vyhlasujem, že odvolanie Natálie J. Shizuku s jej právoplatnou, no v Japonsku nelegálnou, manželkou, Omi Shizuku, bolo prijaté ako opodstatnené. V čase podania, neboli dodané dôkazy o tom, že navrhovateľka má dlhodobý trvalý vzťah na území nášho štátu, nebola zosobášená a súd nemal fakty o dobročinnej akcii pre záchranu detského domova. Týmto, odsúhlasujem udelenie občianstva," ľudia sa rozšuchotali, Reno sa k nám takmer vrhol ale policajt ho zastavil a Nea sa ku mne pritúlila a objala ma tak ako ja ju "a tiež prijíma návrh Omi Shizuku, v prípade pridelenie občianstva, o polovičnú adopciu, pre prípadnú stratu jedného rodiča, pre maloletého Renoa. Týmto súd ukončuje pojednávanie, môžete odísť."

Renoa konečne pustili a ten sa rozbehol k nám. Vrhol sa medzi nás a obe nás vyobjímal.

Posledný krát sme skontrolovali posteľ so saténovými obliečkami. Mala som jednoducho na ten satén slabosť... Dosť dlho sme stáli medzi dverami a srdcia nám obom búchali nervózne. Obzerali sme si malú, útulnú izbičku. Pri dverách sa ozval netrpezlivý zvonček. Pomaly sme zišli dole, pred dverami sme sa rozhodne nadýchli.

Otvorila som dvere. Stál za nimi vysoký chalan, tvár mu trocha zarastala, vlasy mu padali do očí a potreboval ostrihať hustú tmavú ofinu. Za chrbtom mu stála sociálna pracovníčka, pri nohách mu stál malý kufrík vecí, ktoré stihol zachrániť z horiaceho detského domovu. Dlho sme na seba hľadeli a potom som mu podala ruku. Nea ho spokojne objala okolo krku

"Vitaj doma Reno."

^{Original pictures by blackmoon713-d305awt on deviantart}

I don't Let Her go nevermore † 14 †

Fri, 16 Mar 2012 00:14:35 +0100

Na miesto sme dorazili autom o pár minút. Predsa len, ulice boli prázdnejšie ako cez denné hodiny. Deti sa chúlili pri sanitkách, hasičoch, zabalené v dekách. Hasiči budovu ešte stále hasili. Vystúpili sme a bežali sme k Rion.

"Rion čo sa to preboha deje?!" vyštekla som, i keď som vedela, že ona za to nemôže. Nea odbehla k veľkej mohutnej bráne, chytila sa zúfalo za hlavu a so slzami na krajíčku pozorovala budovu. Strecha sa pod ohňom prepadala, okná praskali a sklo rinčalo pri páde na zem.

"Reno podpálil detský domov!" vzlykla Rion. Pozrela som na deti ,trasúce sa neďaleko od zemi. Dievčatko, ktoré mi celú oslavu v bare sedelo na kolenách sa ku mne rozbehlo a ja som ho vzala na ruky.

"Moja.. Neboj sa... Už je všetko v poriadku.." šepotala som jej od ucha a hojdala ju. Pukanie trámov a dverí budovy však hovorili presný opak.

"Kam teraz len pôjdeme! Kam dáme deti?! Kam?!" kričala riaditeľka a vychovávateľky. Nea sa zvrtla, vytiahla telefón a pozerala sa v kalendári. Otočila sa na mňa.

"Zožeň všetkých, ktorí by boli ochotní prísť do baru a doniesť spacáky..." vzala mi malú a dala ju do rúk Rion. Obe sme vytiahli telefóny a volali. O pol hodinu sa nám podarilo deti dostať do baru. Na zemi boli rozložené spacáky, sklad bol poriadne zamknutý a bar odrazu vyzeral ako skladisko samo o sebe. Vychovávateľky uložili deti do spacákov, diek. Nea na dvere vyvesila tabuľu s oznamom uzavretia baru na najbližšie dva dni. Zložili sme sa v šatni a potom na mňa zrazu pozrela.

"A čo Reno?" Nepokojne som sa zamrvila. Až teraz, keď sme prekonali počiatočný šok, ktorý vyzeral skôr ako zlý sen, než ako realita, sme si spomenuli na Renoa. Nechcela som veriť že Reno to podpálil. Pamätala som si, ako som mu len dva dni dozadu dala môj obľúbený zapaľovač. Striaslo ma pri predstave, ako asi vysvetlím, keď ho tam nájdu. Vedela som, že Reno bol problémové dieťa, vedela som, že v minulosti mal takéto prešľapy, no i tak som mu do rúk vložila zbraň. Vstala som, bez slova som si natiahla koženú bundu a vzala si kľúče. Zadným vchodom, cez sklad som vyšla na ulicu. Nea ma nakoniec dostihla a vnútri nechala strážiť Mally, ktorá tam ochotne ostala i potom, čo všetci ostatní odišli domov. Dobehla ma, chytila ma za ruku a ja som pocítila jej zásnubný prstienok na ruke. Ihneď som sa cítila lepšie, keď som ju cítila. Moju drahú snúbenicu...

Zavolala som na ústrednú centrálu polície a tam mi oznámili, kde sa Reno nachádza. Keď sme došli na policajnú stanicu, ktorá bola situovaná len pár blokov od detského domova, policajti si nás obzerali. Ťahala som Neu za policajtom, ktorý na nás kývol. Zobral nás do zadnej miestnosti. Reno tam sedel, na rukách mal pútka a v očiach drsný, bez emočný pohľad. V okamihu ako nás zbadal, jeho tvár povolila a zračila sa v nej ľútosť.

"Nemôžeme ho pustiť. Už v minulosti sme ho zatkli za niečo podobné. Je mi ľúto, ale pravdepodobne to pôjde na súd... Hrozí mu nápravnovýchovný ústav, keďže má 17, môže dostať tak 8 rokov.. Možno mu vyjde na tie dva roky i basa.." povedal policajt a premeriaval si Renoa prísnym pohľadom. Ku nám bol ale zdvorilý a slušný, tak ako to v Japonsku bolo zvykom. Ťažko som vzdychla a Nea mi zovrela ruku. Alebo som stisla ruku ja jej. Nie som si istá.... Policajt sa zvrtol a odišiel po spisy. Sadla som si oproti Renovi a zložila som si ruky na stôl. Uhol mi rýchlo pohľadom a ja som si všimla kruhy pod jeho očami. Vlasy mal rozstrapatené a mal na sebe starú ošúchanú mikinu.

"Prečo?" zamumlala som. Policajti v rohu miestnosti nás nepočuli, no Reno neodpovedal. Len mĺkvo hľadel do stola. "Reno, bavím sa s tebou... Prečo si podpálil ten dom?" povedala som, pochytil ma hnev a neovládnuteľne som skríkla "Prečo si kurva podpálil detský dom plný detí?!" okríkla som ho. Neu striaslo a chytila ma za plece. Reno sa pozrel na jej prstienok a potom pozrel znova bokom.
"Nebolo to úmyselné..." šepol. Policajt sa vrátil a položil predo mňa vrecúško so zapaľovačom. Striaslo ma a ja som pozrela Renovi do očí. Dala som mu svoje priateľstvo, tajne som ho zásobovala cigaretami, darovala som mu môj cenný zapaľovač, brala ho na koncert vtedy keď som mohla. A čo som za to dostala? Hlúpu zradu a strápnenie. Dostal ma len do zbytočných malérov.

"Poznávate to, slečna Shizuku?" spýtal sa policajt. "Našlo sa to na mieste činu a zopár vychovávateliek nám povedalo, že práve vy ste týmto zapaľovačom zapaľovali svoje cigarety počas prestávok v detskom domove."

"Obviňujete ma zo založenia požiaru?!" vybuchla som a Nea mi stisla plecia aby ma upokojila. Mala pravdu. Hnevom nič nevyriešim.

"Nie... Ale už len odovzdaním takéhoto predmetu pochybnému dieťaťu z detského domova, ktorý má záznam v priestupkovom registri za podpaľačstvo a krádeže, je ako byť spolupáchateľom..." povedal policajt. Reno zdvihol hlavu a prekvapene pozrel na policajta.

"Ona?! Prosím vás! Taká svätuškárka!" vybuchol, skôr ako som niečo stihla povedať. Pozrela som na neho, no on hľadel priamo na policajta.

"Ukradol som jej zapaľovač deň predtým, ako vznikol dnes v noci ten požiar! VZNIKOL! Nezaložil som ho úmyselne!" obraňoval mňa i seba. Nepovedala som nič, i keď som dobre vedela, že ten zapaľovač som mu dobrovoľne a cielene odovzdala. Nea mi stlačila rameno. Aj ona to vedela, no mlčala tiež. Reno sa možno cítil zodpovedný a myslel si, že mi je dlžný. Policajt si nás premeriaval a nakoniec prikývol policajtovi aby to zapísal do záznamu. Takže som sa zabavila viny. No pri pohľade na Rena, mi došlo, že nechcem aby takto skončil.

"Ak to podáte na súd, budem apelovať tým, že si ho chcem adoptovať a preberiem za neho všetku zodpovednosť." ozvala som sa. Nea i Reno na mňa prekvapene pozerali. Prekvapene som určite vyzerala aj ja. Neviem, kde sa vo mne tento nápad vzal. Vo mne, v tej osobe, ktorá len nedávno tak veľmi preklínala túto dobu, kariéru a všetko možné. A strach z toho, že by som tie deti mala vychovávať. A hneď, samozrejme, si vezmem na krk 17 ročného mladíka s jasnými poruchami správania a váženia autority.

"To už nezáleží odo mňa, slečna Shizuku, ale od súdu a sudcu." mykol arogantne plecom. "Dovtedy však Reno zostane v dočasnej väzbe." Nea ľútostivo pozrela na Renoa a pri odchode ho povzbudzujúco objala.

"Prečo si povedala to s tou adopciou?" prehovorila Nea na križovatke. Hypnotizovala som očami semafor a tlačila žiarovky za farebnými krytmi. Poďme, poďme, poďme. Potrebujem riadnu horúcu sprchu a svoju posteľ. Už pomaly svitalo a toto bola posledná téma o ktorej by som sa chcela baviť. "Hm? Omi?"

"Neviem... Odrazu som to proste povedala, okay? Vyletelo to zo mňa úplne náhodne..." ani som na ňu nepozrela. Hanbila som sa za to, že som jej ukázala, že viem reagovať aj úplne spontánne. Nea bola zväčša zvyknutá na moje premyslené kroky, tento krok bol však úplne šialenstvo.

"Nemôžeme si ho adoptovať Omi."

"Nikto sa ti nežiadal aby si si ho adoptovala aj ty!" odvrkla som rozčúlene. Následne som svoje kruté slová oľutovala. Pozrela som konečne na Neu. Hľadela na mňa, potom sa poriadne usadila, podoprela sa lakťom o dvere a pozerala na námestie. Všade bolo ľudoprázdno, iba kde tu prebehla pouličná mačka alebo prichádzali a odchádzali opitý ľudia, či naopak ľudia pracovitý, ktorí ťahali dlhé noci.

"Prepáč mi..." zamumlala som zahanbene. Nea mykla plecom.

"Nezabudni, že zajtra máme stretnutie s advokátom... Možno, že by naše zasnúbenie mohlo pomôcť pri súde s občianstvom... I keď pochybujem... Keby Japonsko dbalo na city homosexuálov, už dávno by uzákonili sobáše, alebo aspoň registrované partnerstvá..." hovorila pokojne. Nea bola typ roztržitý, výbušný. Ja som bola jej presný opak. Aspoň do tohto okamihu. A aspoň tak som sa snažila teda.

"Spýtame sa."

Na obed sme sa hodili "do gala". Natiahla som si čiernu pruhovanú košeľu, čiernu vestu a kravatu a čierne nohavice. Nea to vsadila na blúzku a voľné čierne nohavice. Chceli sme vyzerať slušne, príjemne, nie konzervatívne - i keď už len to, že za advokátom prídu dve lesby, je úplne liberálne a ani kus konzervatívnosti v tom nenájdete. Keď sme došli do reštaurácie, na môj vkus príliš snobskej, no keď už si pán advokát takto zavelil, pri čašníkovi sme sa ohlásili a povedali mu meno advokáta. Odviedol nás k okrúhlemu stolu s bordovým obrusom a pekne prestretým. V strede sa vynímali tri krásne ruže v dlhých vázičkách. Advokát vstal a uklonil sa. Potriasol si so mnou rukou a Neinu ruku elegantne a len na oko pobozkal. Elegantné. Afektované.

Usadili sme sa.

"Takže... Takashima-san mi hovoril o vás a vašich problémoch. Nerád uznávam, že nie som nadšený, tým že ste na mňa uvrhli takýto ťažký prípad..." zasmial sa uvoľnene a pohodil rukou. "Dúfajme len, že sudca nie je proti homosexuálom. To by mohlo vášmu žiadaniu o udelenie občianstva len uškodiť... Takashima-san mi tiež oznámil, že sa chystáte robiť svadbu. Nemusím hádam hovoriť, že toto by mohlo ovplyvniť situáciu. Ak sa vezmete ešte pred súdnym pojednávaním, môže nastať rozpor. Japonsko nemá žiadne zákony, diskriminujúce, či považujúce homosexualitu za ilegálnu. Nepodporuje síce partnerstvá registrované, ani manželstvá, no ak sa pár vezme v zahraničí, Japonsko je pripravené ich vzťah rešpektovať - teda, by to mohlo dopomôcť ako závažný dôkaz na udelenie občianstva Európanke." hovoril veľmi inteligentne, milo a neskrýval svoje názory. I keď môj prvý pocit z neho nebol najlepší, teraz mi to začínal vykompenzovávať. Začínala som mu dôverovať, a čo iné je lepším základom pre víťazstvo na súde, ako dôvera vo vášho advokáta?

Shintoa-san bol vysoký, plecnatý chlapík. Mal oholené strnisko, pekne vykrojené pery a mal husté čierne vlasy. Oblek mu bol síce väčší, no i to na ňom vyzeralo elegantne a vkusne. Nea mu prikyvovala a vydávala typické japonské "Hm,hm" na znak, že ho vnímame. Nikdy som si nevšimla, ako rýchlo pochytila japonské zvyky. Respektíve, ako rýchlo sa ich snažila naučiť a ako rýchlo sa ich naučila. Šálku zovrela jemne do oboch rúk a napila sa. Prehodila som si ruku cez jej plecia a Shintoa-san vytiahol na stôl aktovku. Z aktovky vybral papiere a nakoniec i svetovú mapu. Bola malá a praktická, pravdepodobne vytlačená z internetu. Keď ju rozložil na svetovej mape boli všetky miesta, kde bola homosexualita ilegálna, trestaná, neutrálna a naopak, kde doslova podporovali adopcie, manželstvá a registrované partnerstvá. Tie všetky kladné možnosti spĺňalo iba pár krajín, miest a medzi nimi boli napríklad Los Angeles alebo Švédsko.

"Milujem Švédsko..Štokholm.." nadchla sa Nea a mne blyslo hlavou, že niet nad lepšiu zmenu, ako vypadnúť z ostrovného mierneho Japonska. Všetci sa vrhajú na juh, my sa vrhneme na sever.

"Svadba by bola možná v Švédsku.." prikývol Shintoa-san a vytiahol malý prenosný notebook. Naťukal tam niečo a otočil nám to. Bol to svadobný salón vo Švédsku a taktiež malá kaplnka, kde boli svadby homosexuálov na dennom poriadku. Podpísali sme teda zmluvu o tom, aby nás, teda, Neu zastupoval Shintoa-san na súde, a on sa ponúkol veľkodušne, že nám pomôže s vybavením cesty a svadby v Švédsku. Nevedela som, na koľko tam pôjdeme a koho pozveme ale potrebujeme každá svedka. Neinu rodinu som nepoznala, čo ma naozaj mrzelo. Nehovorila o nich, no často som ju videla písať si na facebooku s mamou, často som ju počula hovoriť cez telefón s otcom. Vraj mala sestru, o tej ale nehovorila.
Doma sme skladali súpis hostí a nakoniec sme sa zhodli na rodičoch, súrodencov, svedkov a ich partnerov. Teda moji rodičia, jej rodičia, jej sestra, Saii a Miko, Uruha a po novom aj Aoi. Nea zložila anglický mail švédskemu fotografovi, objednala hotel a Shintoa-san nám večer volal, aby nám oznámil kúpenie leteniek a zabezpečenie kaplnky. Zložila som telefón, ktorý bol na hlasnom odposluchu, takže ho počula aj Nea a odmlčali sme sa. Obom sa nám v žalúdku mlelo toľko pocitov! Najmä nervozita.

Rozoslali sme pozvánky mailom, ani neviete ako rýchlo nám odpovedali. Neiny rodičia nemali práve kladnú odozvu. Jej otec bol rozčúlený a Nea sa mi nakoniec priznala, že jej otec ani vo sne netušil, že Nea si nikdy muža nevezme. Stále snil o tom, že jeho dcéra je princezná, čakajúca na pravého princa. A ja - nuž ja mám rozhodne od princa ďaleko. Neina mama bola smutná - aspoň tak to vyznelo z toho, čo mi Nea dokázala preložiť z jej mailu, jej sestra neodpísala, no mama jej tvrdila, že sa na ňu teší. K tomu mi Nea nepovedala nič. Moji rodičia - môj otec to tak dlho očakával, že som mala pocit, že sa z toho teší viac ako z jeho vlastnej svadby. Mama mala Neu rada a Nea si ju vážila. Miko na to zareagovala s nadšením, že má konečne dôvod kúpiť si šaty, Aoi nám zatlieskal do telefónu. Uruha a Saii v tom boli vlastne už od začiatku namočení, neprišlo im to ako nič špeciálne. Buď, alebo sa vedia skutočne dobre pretvarovať...

I don't Let Her go nevermore † 13 †

Wed, 14 Mar 2012 02:11:04 +0100

Uruha vybavil súdny proces, ktorý som veľkodušne financovala. Len aby moja drahá Nea smela ostať tu. Narýchlo sme jej vybavovali rodinné víza, akože je u mňa na návšteve, pretože už jej prišla žiadosť o navrátenie dokladov z práce a navrátenie do Slovenska.

Na marcipánovú tortu som trpezlivo pritískala marcipánové kvetinky. Miko sa mi motala za chrbtom a horko ťažko vyliezala na bar aby nadeň zavesila ligotavé ozdoby. Pódium bolo pripravené na klauna a mne zvieralo žalúdok. Vždy som sa klaunov tak trocha obávala. Prišli mi skôr strašný ako vtipný alebo sympatický. Buď to tak oblo, alebo som proste len pozerala priveľa horor za mladosti. Mladosti. Hovorím, ako keby mi zostávalo pár mesiacov do dôchodku.

Všetci boli zapriahnutí do práce. Mally s Jyo donášali zo skladu džúsy a Saii s Uruhom išli vyzdvihnúť zákusky. Malo prísť skoro 40 detí. Päť z nich malo nasledujúce dva mesiace narodeniny a tak bolo jednoduché usporiadať pre ne narodeninovú oslavu. Nea sa ochotne ponúkla s barovými priestormi. Na deň zatvorila a povolali sme armádu. Objednali všetko čo bolo potrebné a pomaly sme sa pripravovali na skupinu detí z detského domova. Bola tam rôzna veková kategória a samozrejme, mal prísť aj Reno. Nevedel sa dočkať, kedy mu ukážem gitaru, ktorú som mala vždy odloženú v šatni.

Od Rena som sa dozvedela, že jeho rodičia vôbec nezvládali jeho prudký temperament a tak vymenil viac ako štyri detské domovy a dve pestúnske rodiny. Keď ale dospel do 17-stich, ľudia už si nechceli brať tak staré chalana z detského domova. V detskom domove mali všetci rovnaké vzdelanie, len málokedy sa podarilo, že niekto išiel do normálnej školy. Muselo sa jednať len o skutočne nadané deti. A Reno takým dieťaťom určite nebol. To ho viedlo už len k tomu, že keď odíde z detského domova, na žiadnu vysokú ho nevezmú a dostane sa mu iba podradnej práce.

Nea privítala deti, usadila ich. Boli tam s nimi aj tri vychovávateľky, medzi nimi bola aj Rion, no držala sa pri dverách a dávala pozor aby žiadne dieťa neodišlo. Navyše na nás ani raz za celých 5 hodín, čo deti strávili v bare nepozrela. Rovnako ako Neu, ju zožierali výčitky. Okrem Nei, ju však ešte prenasledoval aj pocit neopätovanej lásky.

Všetci čo s oslavou pomáhali tam ostali. Miko vzala fotoaparát a fotila. Najmä keď oslávenci sfukovali spoločne sviečky z obrovskej marcipánovej torty. S radosťou som držala najmladšou oslávenkyňu na rukách a čupela s ňou pri stole, aby mohla aspoň jednu maličkú sviečku sfúknuť. Potlesk ich povzbudil a po pár minútach už deti neboli také zakríknuté. Behali, vykrikovali a mňa z nich príjemne pobolievala hlavy. Sedela som pri stole a na kolenách stále držala dievčatko s dlhými čiernymi vláskami zviazanými v chvostíkoch, nerovnomerne usadených na okrúhlej hlavičke.

Klaunovské predstavenie ma desilo, ale nie natoľko aby som sa odtiaľ zdúchla. Podala som však Nei dievčatko a s Renom odišla do šatne. Obdivoval moju gitaru, trochu sme sa rozprávali a mne prišlo ľúto všetkých tých detí v detskom domove. Úžasných detí, ktoré snáď ani nikdy nedostanú šancu uspieť, lebo ich detský domov udrží na dne.

Bar sme zavreli o deviatej, no nohy mi odpadávali, hlava mi dunela z detského kriku. Vyčerpalo ma to viac ako keď sme hrali koncert alebo som pomáhala Nei v preplnenom bare. A to sme mali ešte v pláne si spraviť spoločný večer s Uruhom a Saii.

Napustila som horúcu vaňu a zapla malé svetielka po bokoch zrkadla. Do horúcej vane som vliezla pomaly aby som sa neobarila. Na čele mi vyrazil pot, no keď som si na teplú vodu zvykla, vyparil sa. Z vane stúpali obláčiky pary a okno, pri ktorom bola vaňa situovaná sa prekrásne zahmlilo. Pohodlne som si oprela chrbát a krk, nohy som si vyložila na okraj vane a mokrým prstom som kreslila po skle. Počula som ako Nea umýva riad a následne ho utiera a ukladá na svoje miesto. Nikdy nenechávala riad umytý čakať na tácke, ihneď ho schovávala, pretože dbala na to, aby sme aspoň v kuchyni mali vždy poriadku. Privrela som oči a cítila ako mi mihalnice oťažievajú. Tvár som mala vlhkú od pary, po spánku mi stekali kvapky potu a na chrbte som cítila, ako sa mi po ňom lepia otravné pramene šedých vlasov.

Nea mi prstom zotrela pot na spánku a pobozkala ma ne bradu. Oči som neotvorila, no môj úsmev jej dal najavo, že vnímam jej prítomnosť. Nepotrebovala ani nič hovoriť, keď vstúpila ovanul ma príjemný vánok z obývačky a následne jej parfum. Naslepo som nahmatala prameň jej vlasov a privoňala si k šampónu a laku na vlasy. Pustila som ju a pootvorila oči,, práve keď si rozopínala svetrík. Svetrík nasával paru a oťažieval a tak nebolo prekvapením, že hneď ako si ho Nea rozopla, svetrík sa zviezol po jej rukách a chrbte na zem. Mokrým prostredníkom a ukazovákom som sa zastrčila do jej vybíjaného opasku a pritiahla si ju bližšie k vani. Rozopla som jej opasok a ona si zvliekla nové čierne nohavice, voňajúce ešte stále octom na udržiavanie farby. Vyzliekla si nohavičky prepletané ľahkou čipkou a dvomi mašličkami na bedrách a nadkolienky, ktoré si obliekala vždy, keď si dávala kanady. Inak sa jej normálne ponožky zhrnuli a odrali jej jemnú kožičku nad pätami, niekedy až tak, že ich musela nosiť obviazané.

Aj teraz mala dve ranky na nohách previazané priesvitným vodotesným leukoplastom. Odložila si z krku prívesok aby jej nezhrdzavel a pomaly vstúpila do vody. Vaňa bola širšia ako bolo u nich v Európe zvykom, takže si nebola istá, či sa vojde do vane. Aby som odbúrala jej rozpaky a neistotu, prstami som chytila stred jej podprsenky a rozhodne ju potiahla dole. Skôr ako však svoju objemnú hruď namočila do vody, podprsenku som jej vyzliekla a hodila ju k hŕbe oblečenia na zemi. Uložila sa na mojom tele, podopierala sa, aby ma nezavalila váhou svojho tela. Mokrými rukami mi utrela líca a navlhčila mi pery a bradu. Po chvíli sme sa usadili oproti sebe, kolenami sme zvierali boky tej druhej. Hladila som jej krk a plecia a počúvala, ako hovorí o oslave. Bola spokojná s výsledkom a z jej spokojnosti pramenili do mňa malé iskričky. Oči jej žiarili a mne bolo príjemne. Teplá voda už chladla, no ešte stále sme mali dostatok času.

"Tak krásne si vyzerala s tým dievčatkom.." nadchýnala sa Nea. Na lícach sa mi odrážala červeň a odmietala som takúto lichôtku. Pozrela som do Neiných očí a prebehla jej prstami po okrúhlej brade.

"Chcem si ťa vziať..." zamumlala som. V tvári sa jej zračilo pobavenie, nežnosť, láska a prekvapenie. všetko v jednu chvíľu. Nevedela či si z nej uťahujem, alebo jednoducho mi hrablo z toho tepla. Ja som vedela jedno, a to, že z tepla to rozhodne nebolo. No zároveň som vedela vlastne aj to, že moje želanie nie je možné. Japonsko niečo takéto nepovoľovalo.

"Žartuješ?" žmurkala na mňa s letmým úsmevom. Pousmiala som sa.

"Kiežby."

"Nemusíme to mať na papieri aby nám bolo jasné, že som tvoja..." povedala a prstami mi prebehla po výrazne vytŕčajúcej kľúčnej kosti, "..a navyše to v Japonsku nie je možné... To by si mala vedieť, slečna Japonská občianka..." povedala so žartovným tónom v hlase. Chytila som jej drobnú, mokrú rúčku a pobozkala ju na brušká prstov.

"Keby si si ma chcela vziať, našla by som vše možný spôsob ako to učiniť... drahá Nea..." jemne sa na mňa pousmiala a jej pery sa nežne dotkli mojej brady.

"To znie krásne..." prstami mi po perách prebehla veľmi nežne a potom spustila ruku. "Ale veľmi riskantné..Pre tvoju kariéru a tie ostatné veci... Vieme to obe.."

"Mám 24 rokov, Nea. Dokonalú kariéru. Prachy... Chcem teba...a dostanem ťa.." odvetila som sebeckým sebavedomým hlasom. Takým ako ešte nikdy. Nei prebehol perami letmý úsmev.

"Ak to hovoríš takto, drahá Omi..."

V župane som sa odobrala do spálne. Natiahla som si len obyčajné tričko, vykašľala som sa i na podprsenku. Natiahla som si rifle, dúhový opasok, ktorý som kúpila ešte na Pride a natiahla si exist trace mikinu, aby m zakryla presvitajúce bradavky a veľký prázdny výstrih tielka. Nea sa obliekla podobne, tento krát si ani nedala toľko make-upu. Na to bolo príliš neskoro a bola na to príliš lenivá. Z talianskej reštaurácie sme sa zhodli na čínskej a ja som sa s výhovorkou, že to idem oznámiť Uruhovi, odpratala na balkón. Vytiahla som telefón, vyklopila ho a vytočila Uruhove číslo, ktoré som v posledných dňoch vytáčala často. Divné však?

"Prosím?"

"Hoj..tu Omi. Ide sa na tú večeru? Zhodli sme sa na čínskej... a... Uruha.." odkašlala som si. Obzrela som sa na sklenú výplň balkónových dverí a očami skontrolovala, či je Nea v bezpečnej vzdialenosti od dverí.

"Jasné... Čína..A áno?" z jeho hlasu sršala radosť. Rád chodil na spoločné večere. Z pozadia som počula Saiin štebotavý hlas, hovoril slovensky a tak som usúdila, že volá s rodičmi alebo tak.

"Prines ten prstienok prosím..." povedala som, čo najtichšie to išlo, ale tak aby počul. Chvíľu bolo ticho a aj som čakala reakciu. Odklepala som si na popolník.

"Vážne?" ozval sa po dlhej odmlke. "To je..."

"Mlč... Nehovor nič Saii, prosím... Vravela som Nei, že si ju chcem vziať ale... myslí si že žartujem.. Aspoň tak som to pochopila.." ponožkou som kopala do zábradlia balkóna. Nastala znova dlhá odmlka a ja som počula ako Uruha zabuchol dvere. Položil telefón na stôl a otvoril šuplík na nočnom stolíku. Počula som šušťanie vecí, rinčanie obalov z cigariet a napokon dlho očakávanú rolničku. To bol zvuk môjho prstienka.

"Máš ho tam.. O pol hodiny?" Nea ma zozadu odrazu objala. Bola som taká zasnená do zvuku rolničky, že som ani nepočula kedy došla. Pobozkala ma na ucho, na ktorom som nemala pricapený telefón a ruky mi obmotala okolo drieku.

"Jasné! O pol hodinu v Číne, zatiaľ sa maj!" povedala som a rýchlo zaklapla telefón. Otočila som sa k Nie a potiahla ju za bradu k sebe. Sladko som ju pobozkala na pery a utrela jej zle roztretý make-up a na brade. Pozerala som jej do očí a potom ju poposunula k dverám. Do čínskeho bistra sme došli za chvíľu. Uruha so Saii sedeli pri jednom z obyčajných stolov a pili kávy zo Starbucksu. O takejto nočnej hodine?!
Nea a Saii sa objali a kým ja a Uruha sme si podávali ruky, druhou rukou mi Uruha do vrecka vypratej mikiny strčil škatuľku s rolničkou. Tá zacingala no naše partnerky na to nereagovali. Nea sa usadila a ja som si sadla vedľa nej. Skôr ako si Saii však sadla, Uruha ju potiahol za lakeť a Saii sa prekvapene postavila.

"My už si ideme vybrať.. Postrážte veci..." mykol plecom smerom k taškám na piatej prebytočnej stoličke. Ťahal Saii preč a kým sa oni teperili ku pultom s rozvoniavajúcim jedlom, ja som si ladným prudkým pohybom presadla na stoličku oproti Nei. Prekvapene na mňa pozrela a ruky mala zložené na stole. Nežne som ju za ne chytila a jeme sa na ňu usmiala.

Dotiahol ju za lakeť k pultom a očkom sledoval ako si Omi presadla oproti Nei. Všimol si i jej troch utrasúce sa ruky a musel sa pousmiať. Reagoval podobne, možno ešte horšie ako ona, keď sa snažil požiadať o ruku Saii. Postavil sa so svojou maličkou priateľkou pred tabuľami nad pultmi a čítal si jedlá.

"Čo sa to deje?" nedala sa Saii. Jej bystré oči, rozum a vnímavosť zavetrili malé spojenectvo Uruhu a Omi. Až na to, že ona by to s radosťou nazvala spiklenectvom.

"Nič, čo by si sa nedozvedela neskôr.." vyhýbavo odpovedal Uruha, pohľadom sa vpíjal do tabule. Chcel aby to Saii povedala Nea sama. No Saii uchopila jeho bradu, druhou rukou sa pritisla k jeho boku a Uruha spokojne položil ruku na jej pomaly sa zväčšujúce bruško. Obaja sa obzreli, videli, ako sa Omi trase brada, od nervozity. Začala hrabať vo vrecku ale škatuľku s prstienkom zatiaľ nevytiahla. Stále váhala.

"Prečo ti Omi volala? Uruha, vy ste sa proti nám spikli!" obvinila ho. Uruha sa veselo rozosmial a potom stlmil svoj smiech, aby to nebolo príliš nápadné.

"Omi si chce Neu vziať."

"Vziať? Ako vziať?" Saii odmietala rozmýšľať a len krútila hlavou. Sem tam sa obzrela cez plece a keď Omi vytiahla z mikini semišovú čiernu škatuľku s rolničkou, dala si ruku na ústa.

"OOO nie!" pískla. Uruha ju utíšil. "Ako to že si to vedel?!" Uruha len mykol plecami a stále pokojne, no s letmým úsmevom hľadel na ponukové tabule.

"Omi sa mi zverila, že o tom uvažuje. Najmä odkedy pracujú v detskom domove. Vraj začala cítiť Neinu potrebu, založiť si už rodinu. A Nea predsa potrebuje víza... Ak by sa zobrali, i keď nie v Japonsku, bol by to poriadny dôkaz pre sudcu, aby Nei udelil povolenie stať sa oficiálnou občiankou Japonska.." rozhovoril sa Uruha, "Omi kúpila ten prsteň, no keďže váhala - a ja sa jej nedivím, je to predsa len veľký krok - tak mi prstienok pred tromi dňami doniesla s tým, že ho mám skryť.. Nea vraj upratuje tak dôkladne, že by ho našla zašitý i vo vankúši..." zachechtal sa potichu. Saii si neodpustila úškrn. Áno, to sedí.

"Čo ak by som ten prstienok našla ja?" nežne mu prstom pichla do hrude a obzerala si jeho tvár.

"Tak by som Omi dotiahol za uši k nám domov aby ti to láskavo vysvetlila."

Obaja sa rozrehotali.

"Vieš ja..." nadýchla som sa. Srdce som cítila až v krku, uhýbala som pohľadom a potláčala trasenie hlasu. Nezabránila som však tomu, aby sa mi triasli ruky a brada, pri každom slove viac a viac. "...Nea... Záleží mi na tebe... Ani nevieš ako veľmi... Všetko čo sa medzi nami stalo... Všetko čo nás rozdelilo a dalo dokopy... Kto som ja? Neviem. Kto si ty? Občas to neviem tiež... Ale rozhodne viem kto sme my a viem čo všetko pre mňa znamenáš..." rolnička v mikine mi i pri malom pohybu zaštrngala a mne začínalo byť od nervozity horúco. Stále som zvierala jej dlane.

"Omi... Vymáčkni sa už.." zamumlala Nea trochu nervózne. Cítila som, že sa mierne bojí, čo na ňu plánujem len tak z ničoho nič vybaliť. Z vrecka som vytiahla škatuľku, rolnička zaštrngala no ostala pod stolíkom. No tak Omi... Vezmi odvahu! Pozrela som smerom k Uruhovi a Saii. Objímali sa, hladkali sa po chrbtoch a šepkali si. Čo čaká nás?

"Vezmi si ma..." vyložila som na stôl ruku. Škatuľka bola semišová, čierna. Otvárala sa pomocou malých rolničiek, zviazaných tenkými látkovými šnúrkami dokopy. Odmotala som rolničky, otvorila škatuľku a otočila Neinu ruku dlaňou hore. Do ruky som jej vložila otvorenú škatuľku a ona jemne pokrčila prsty. Zovrela škatuľku nežne, pozorne, akoby s bála , že jej ublíži. Uruha a Saii vybuchli do smiechu, no Nea sa ani neotočila. Ja som na nich len krátko mrkla a preglgla som srdce v krku. Čo ak ma Nea odmietne? Čo bude potom?

"Ja..." po spodnej linke oka jej stiekli tenké pramienky sĺz.

"Nechcela som ťa rozplakať..." povedala som ublížene. Plecia mi klesli, ale Nea rýchlo voľnou rukou chytila moje palce a ruky mi pritisla k sebe.

"Nie! Nie... Ja len... Neviem čo mám povedať.." zavzlykala. "To tie moje prichádzajúce dni..." zasmiala sa slabo. Potichu som ju pozorovala. "Nie toto nie je mojimi dňami..." dala si ruku na ústa a zadržiavala vzlyk šťastia.

"Chcem si ťa vziať Nea..." povedala som po chvíli. Nea pustila moje ruky a váhavo pozerala na škatuľku v rukách a na prsteň. Jemný, s malým vsadeným drahocenným kameňom.

"tiež si ťa chcem vziať.." vzlykla znova. Vstala som, prešla som k nej a ona vyhupla na nohy a objala ma. Vyzerali sme ako dvaja debili, no v tom momente sme boli tí najšťastnejší debili na svete.

Saii s Uruhom podišli a Uruha mi podal ruku, Saii objala Neu a Nea jej ukazovala prstienok. Pozorovala som ju, no napätie a nervozita sa ma sále držala ako kliešť. Saii mi darovala krátke objatie a žmurkla na mňa. Uruha Nie podal ruku a ja som jej následne nasadila prstienok na prst.

Prudko mnou myklo a priamo ma vyhodilo zo sna. Zanadávala som, prevalila sa na bok a hmatala po zvoniacom telefóne. Nea si zakryla paplónom hlavu a cez hrubú látku púšťala von nejaké nadávky. Pozrela som na hodinky. Tri hodiny v noci.

"Nea..." prudko som potriasla Neiným plecom. "Volá mi Rion" vyhŕkla som a pozorovala číslo na displayi. Nea sa vykutrala spod paplóna a zmätene zažala lampičku. Obe sme zasyčali od oslepenia a telefón odrazu prestal zvoniť. Prekvapene sme pozorovali telefón. Odrazu sa ale začal zvoniť znova. Znelo to, akoby zvonil ešte naliehavejšie. Otvoril som telefón a prijala hovor.

"Rion vieš koľko je hodín?"

"Omi! Preboha Omi! Ani nevieš aká som ti vďačná, že si to zdvihla!" z pozadia boli počuť sirény, krik a detský plač.

"Rion čo sa stalo?" posadila som sa poriadne. Nea zažmurkala, chytila ma za plece a ja som jej naznačila aby bola ticho.

"Omi... Detský domov je v požiari! Nevieme čo máme robiť! Hasičom sa nedarí to uhasiť! Rena zatkli... Vraj za úmyselné podpaľníctvo.." rýchlo zo seba súkala slová. Hltala koncovky slov a ja som rýchlo schmatla Neu za ruku.

"Obleč sa..obleč sa.." súrila som ju. Vstala som z postele a pozorovala ako Nea zo skrine vytiahla rifle a košele.

"Rion, hneď sme tam."

I don't Let Her go nevermore † 12 †

Sun, 11 Mar 2012 21:37:31 +0100

"Oni ti jednoducho napísali, že ti nepovoľujú stať sa právoplatnou občiankou Japonska?" pokrútila Saii hlavou a sestersky stískala Neine bledé ruky. Sedeli sme s Uruhom v kreslách, v náručí držali jeho gitary a brnkali do atmosféry nejaké ľahké piesne. Uruha začal hrať Sakasama no chou a ja som sa váhavo pridala. Nepoznala som noty a tak sa riadila pohybmi jeho ruky. Stíhal pri tom, ešte pozorovať svoju manželku s vypuklým bruškom a Neu. Načúval ako sa rozčuľujú a zúfajú nad japonskou vládou, systémom a súdnictvom.

"Poznám jedného sudcu, ktorý by nám možno mohol poradiť...a pomôcť.. Aj dobrého advokáta... Môžeš sa odvolať.." Uruha ďalej hral, ale ja som prestala a tak ako na neho pozerali Saii s Neou, tak som na neho ostala pozerať aj ja. Uruha nám ponúkal šancu. Nie je to sto percentná šanca a mierne korupčná, ale stále lepšie ako nič. Ako znova nechať Neu odísť, tento krát aj od Saii.

"Naozaj?" povedala Nea s nádejou v hlase. Rovnako nádejným pohľadom na mňa pozrela a ja som jej pohľad oplatila.

"Dohodnem vám stretnutie s tým advokátom... Ale najprv si pohovorím so sudcom Tajimom. Nebudem na neho naliehať, ale poviem mu, že mojej tehotnej manželke na slečne Nei záleží a tak.." mykol plecom. Saii vstala, prebehla k nemu až sa jej bruško natriasalo a pobozkala ho naradostnene na líca.

"Ja som vedela, že môj manžel je jedinečne úžasný!" Uruha odložil akustickú gitaru a stiahol si ju na kolená. Usadil si ju, objal ju okolo pásu a oplatil jej božtek.

"Ani nevieš akoby som ti bola vďačná..." ozvala sa Nea konečne. Uruha mykol plecom a priateľsky sa usmial Saii odrazu vstala a doniesla tri pivá a jeden džús. Chvíľu sa pasovala s otváraním fľašových pív, potom jej ich Uruha pomohol otvoriť a podal nám ich. Rýchlo som si presadla k Nei a túžobne ju pobozkala na ucho. Spustila som si hlavu na jej plece a Uruha pozdvihol fľašu. Zdvihla som teda hlavu a spoločne sme si pripili. Potom sme pozorovali ako nám Saii ukazuje oblečenie, ktoré už stihla nakúpiť pre ich budúce dievčatko. Niektoré veci sme si zobrali do rúk a skúšali príjemný materiál. Všetko bolo mäkučké a voňavé. S Neou sme si vymenili zopár žartov o deťoch, ale tak ticho, aby to Saii nepočula. Vedeli sme, že by ju to urazilo, teraz keď je tehotná. Do radu som na stolík postavila štvoro maličkých topánočiek a potom sme sa s Neou rozplývali nad ružovo-červenými dupačkami. Uruha sedel v kresle a popíjal pivo. Pohľad mal upretý na veci na stole a vyzeral trochu vydesene. Keď Saii odbehla s Neou do provizórnej izbičky, sadla som si bližšie k nemu.

"Máš stresy, však?" pousmiala som sa, prilepila som pery k hrdlu pivovej fľaše a naliala do seba štvrť piva. Uruha na mňa pozrel, prebehol si cez ofinu, až mu ostala vzadu a bolo mu vidno čelo. Zasmiala som sa. Inú odpoveď som ani nepotrebovala. A to ešte ani nevie, aký vystresovaný bude pri pôrode. Nie že by som mala nebodaj nejaké skúsenosti, to nie. Ale z toho čo počúvam od mačičiek, oteckov, etc. Materstvo, pôrod a rodina je naozaj čudná vec. Aspoň mne tak príde. Odsunula som sa od Uruhu, pretože Saii s Neou sa vracali. Uruha si zahrabol ofinu späť od tváre a snažil sa pred Saii skryť paniku. Nea ju postrehla rovnako ako ja, ale nedávala tomu takú veľkú váhu.

"Ty by si nebola vystresovaná, keby som mala o pár mesiacov rodiť?" odpovedala mi na moju otázku, keď sme už v aute odchádzali domov. Pozrela som na ňu a radšej som neodpovedala. Popravde som na deti nebola pripravená. Nea možno áno, ale ja určite nie. Aj keby ich odrodila ona, nie som pripravená živiť rodinu a snažiť sa.. ja neviem, vychovávať niekoho iného, keď občas potrebujem vychovávať samu seba. Nea sa mojím mlčaním nenechala vykoľajiť. Obe sme si zvykli nevypytovať sa, keď jasne vidíme neochotu hovoriť u tej druhej. Zväčša to bola neochota mňa hovoriť s ňou, o ona to poväčšine nechala tak. Buď ma potom bozkávala, objala alebo sa snažila nájsť tému, o ktorej by hodinu viedla monológ. Zväčša som sa potom uvoľnila a začala sa aj usmievať. Teraz Nea len zastrčila CD Miyaviho do prehrávača a nahlas si začala spievať pesničku Shelter. Tancovala pri tom, ako sa jej len dalo a keď prišiel refrén, doslova vrieskala. Nenútene som sa rozrehotala a ona sa konečne usadila. Pousmiala sa, do dlane som chytila jej ruku a pobozkala som jej hánky. Zastala som na semafore a natiahla sa s prosbou o bozk k nej. Letmo ma pobozkala.

Doma sme sa osprchovali a zaliezli bez okolkov do postele. Na druhý deň na obed totiž máme ísť prvý krát vypomáhať Rion do detského domova. Najprv sme sa dohodli na obede v jednej talianskej reštaurácii a potom pôjdeme spolu do "práce".

Keďže som mala deň voľna, dovolila som si pospať dlhšie ako bolo u mňa zvykom. Zobudila sa, Nea práve došla do izby. Mala tesné čierne šortky a tielko. Vlasy už mala umyté a usušené a bola už aj namaľovaná. Na tácke niesla sklený pohár marhuľového čaju a lievance s marhuľovou marmeládou. Usadila sa na kraji postele a raňajky mi podala. Dala som jej ranný vďačný bozk a ona ma pozorovala či mi chutí. Keď videla, že jedlo mi chutná, vstala a zo skrine si začala chystať oblečenie. Nachystala mi nevýrazné čierne tričko a sako, podprsenku a vyšúchané, na niektorých miestach už rozpárané rifle. Na seba hneď natiahla košeľu, chutného čierneho motýlika a čierne nohavice. Odišla mi vyčistiť topánky a ja som si zatiaľ oblečenie obliekla. Zišla som dole a z kuchynského stola som ukradla čerstvé jablko. Pri upravovaní vlasov som z jablka odhrýzala a vychutnávala si jeho šťavnatosť. Nea upratala celý byt, aby top nemusela robiť, keď sa večer vrátime. Všetko bolo na svojom mieste a tak sme mohli po dvoch hodinách odísť. Do reštaurácie sme sa dostali s predstihom, zavčasu, tak sme už išli dnu. Usadili sme sa pri okrúhlom stole na železných sedačkách s príjemne mäkkými okrúhlymi vankúšikmi. Obe sme si dali Latté. Upíjali sme si z neho, držali sa za ruky a rozprávali sa, až kým sa neobjavila Rion. Oblečenie mala prosté, obyčajné, akoby jej na výbere šatstva ani nezáležalo. A predsa, v detskom domove vám do toho asi ani nikto nehovorí. Objednali sme si jedlo - Rion si dala jednoduché cestoviny s losom, Nea si naozaj dlho vyberala až si nakoniec vybrala niečo čo jej aspoň na 80 percent vyhovovalo a tak to vsadila na Spaghetti Pomodro Ja som si objednala Lasagne a pôvodne som si chcela objednať i víno. Potom mi však napadlo, že to asi nie je dobrý nápad, keďže ideme robiť do detského domova. Ešte by Rion vyhodili za to, že tam doviedla ľudí pod vplyvom alkoholu. A tak sme si s Neou k Latté, objednali ešte nesladené perlivé minerálky. Snažili sme sa popri jedle nerozprávať no ja som matne zaznamenala napätie, ktoré Rion vysielala smerom k Nei a Neinu nervozitu, ktorá na Rionine napätie reagovala. Odborne som ich analyzovala a snažila sa prísť na to, čo spôsobuje túto divnú atmosféru medzi nimi. Odľahčovali síce situáciu, ale ja som to aj tak jasne cítila a neviem prečo, bolo mi to nepríjemné. Možno som len paranoidná, aspoň tak som sa snažila presvedčiť samú seba.

Detský domov bol len o dve ulice ďalej ako talianska reštaurácia. Budova bola zvonku z červených tehál, okná vyzerali strašidelne, akoby ich doviedli priamo z natáčania rodinky Adamsovcov. Dvere boli rovnako mohutné a strašidelné ako okná. Ten dom vo mne vyvolával skôr hrôzu ako potešenie. I keď hrôzu vo mne vyvolával i pocit, že onedlho uvidím hŕbu detí, ktoré nepoznajú rodičovskú lásku, len chladné steny decáku.

Na maličkej vrátnici sme sa museli zapísať a vyplniť zopár papierov. Trvalo mi to trošku dlhšie no napokon predsa. Obzrela som sa za sklené dvere, kde už stála Rion s Neou. Rion sa jemne dotýkala jej lakťu. Niečo jej hovorila, Nea vyzerala pobúrene, nahnevane a zlomene zároveň. A mne sa to prestávalo páčiť. Prešla som dverami a Nea odstúpila od Rion.

"...sme kamarátky, ja mám Omi." bolo posledné čo vyšlo z Neiných úst. Bola som ďalej od nich, no toto som rozumela jasne. Podišla som k nim a Rion na mňa s obrovským rešpektom a ospravedlním hľadela.

"Čo sa to medzi vami deje?" vyhŕkla som nervózne. Brucho ma od nervozity z nich a z detí rozbolelo.

"Nič čo by stálo za reč." odpovedala Nea, prepaľujúc Rion ublíženým pohľadom.

"Neklam ma, Nea. Nie som slepá.." povedala som troška viac chladne a prísnejšie ako som chcela. Sklopila pohľad.

"Všetko je to moja vina. Bola tak bezbranná, tak strašne si jej chýbala. Nie som lesba ani nič také, Omi, poznáme sa, vieš to." vypadlo z Rion, ktorá mala v očiach stále rýdze ospravedlnenie.

"O čom to točíš? Nea, o čom točí?" pozrela som na Neu.

"Keď si bola s tou.. nepamätám si jej meno.. Nea sa tak trápila... chodievala sa mi sťažovať a jedného večera sa nám to trocha zvrtlo... A ja na ňu jednoducho nedokážem prestať myslieť..." vyhŕkla Rion zlomene. Nea sa od nich zvrtla a prešla k vrátnici. otočila som sa na päte, rýchlym krokom ju dobehla a potiahla ju za lakeť späť.

"Spala si s ňou, keď už sme boli spolu?" nekričala som. Zatiaľ nie.

"Nie... To by som si nikdy nedovolila..." šepla, hlas mala zlomený, ustráchaný z toho čo jej na to poviem.

"Prečo si to nepovedala skôr?" môj hlas zjemnel, pustila som jej lakeť.

"Mala som za tebou len tak prísť a povedať: Počuj Omi, spala som s Rion, ale stále ťa milujem, nechceš ísť do trojky?" rozhorčila sa. Mlčala som. Potom som chytila jej drieky a pritiahla si ju bližšie k hrudi. Sladko som ju pobozkala na líce a na ucho a ona mi samovoľne obvinula ruky okolo krku. Objala ma a Rion len stála o pár metrov ďalej, pozorujúc našu blízkosť. Našu lásku.

Rion s Neou už zvyšok dňa nehovorila. Vyhýbali sa jedna druhej a mňa pomaly prechádzal ten nepríjemný pocit. Áno, spali spolu, ale ešte predtým, ako sme to s Neou dali znova dokopy. A to mi nedávalo právo sa hnevať, keď si spomínam, ako hnusne som sa zachovala ja, keď som Neu opustila a spávala som s Reiko v našom spoločnom byte.

Prišli sme do spoločenskej miestnosti, kde už bola časť detí. Boli tam deti rôzneho veku a o to ťažšie bolo strážiť ich.

Najstarší tam bol chlapec. Mohlo mu už ťahať na 20, mal husté čierne vlasy s pár bielymi prameňmi. Skutočne bielymi. Vyzeral ako miešanec a v obočí nad čiernymi očami mal rovnako ako ja piercing. Vyzeral, že má svoj image, no divila som sa, že mu to vôbec tu v detskom domove dovolili. Oblečenie mal však rovnako nevýrazné ako ostatné detičky. Ani nás nepozdravil a držal sa bokom, i keď stále hľadel na Neu a na mňa. Cítila som ako si ma obzerá mi hneď mi bolo jasné, že vie kto som. Nemala som však odvahu ísť k nemu a zoznámiť sa.

"Kto to je?" spýtala som sa Rion a ona hodila pohľadom k chlapcovi.

"Reno. Rodičia sa o neho moc nestarali a v 15stich ho sem doviezli, pretože začal robiť problémy. Kradol a tak... Ako keby sme my nemali dosť starostí.." odvrkla Rion. Otočila sa k dieťaťu, ktoré držala na rukách a už Renovi nevenovala pozornosť. Ja som na neho ale stále musela pozerať. Rion odišla s menšími deťmi, aby ich uložila do postele a ja som jej pomohla. Keď som sa vrátila, Reno do mňa vrazil vo dverách.

"Kam ideš?" stopla som ho ihneď. Zamračil sa a jeho rebelský pohľad hovoril za všetko - ako sa vôbec opovažuje sa ma niečo také pýtať?!

Otočil sa na päte a odišiel si teda sadnúť späť do kúta. Pokrútila som nad tým chlapcom hlavou a odišla si sadnúť k Nei, ktorá sedela na zrolovanom koberci a práve sa rozprávala s malou skupinkou dievčatiek. Obdivovali jej vlasy a umelé nechty a ja som stála obďaleč a pozorovala jej zručnosť s deťmi.

Po zotmení som vybehla dozadu do ohradeného ihriska. Vytiahla som škatuľku cigariet ešte predtým ako som otvorila dvere. Keď som ich otvorila, zbadala som Renoa, sediaceho na húpačke ako pofajčieva. Obzrela som sa, ale zdalo sa, že nikto si toho nevšimol. Najprv som podišla len po začiatok kamienkového priestoru, kde boli húpačky a potom som predsa len prešla na húpačku vedľa neho. Zdvihol pohľad ale nepovedal ani slovo. Usadila som sa, cigaretu som si strčila do úst a hľadala po vreckách zapaľovač. Reno vytiahol svoj a neochotne mi ho podal.

"Ďakujem." usmiala som sa na neho ale on len otrávene odvrátil tvár. Zapálila som si a vyfúkla dym. "Keby ťa tu našli, hrozil by ti nejaký trest?" spýtala som sa. Sadla som si tak, aby som na neho dobre videla, voľnou rukou som sa držala reťaze húpačky a ťahala z cigarety nikotín, aby mi prúdil do pľúc, vsakoval sa do celého môjho tela a žilami mi rozprúdil upokojenie - a samozrejme kopu škodlivín.

"Pravdepodobne by mi vzali cigarety. Všetky čo mám. A verte mi, zohnať ich v tomto väzení je fuška.." odpovedal po dlhom zvažovaní. Pravdepodobne hodnotil či som dôveryhodná. "A navyše by mi naparili domáce väzenie... Akoby nestačilo, že spávame po piatich, niekedy až po desiatich na izbách.." odvrkol a pozrel sa na mesiac. Pozrela som smerom na oblohu. "Prečo, niekto ako Vy, prišiel pomáhať do úbohého detského domova?" vypadlo z neho odrazu. V hlase už nemal ten útočný tón. Skôr zaujatý a zvedavý.

"Lebo mám rada deti... a Nea chcela zmeniť môj stereotypný život..." pousmiala som sa. "A ver mi, byť gitaristom, nie je až tak super... "

"Bláznite? Dal by som čokoľvek za to, byť aspoň na deň Vami." pokrútil hlavou. Pozreli sme na seba a on po chvíľke uhol pohľadom.

"Tykaj mi... Volám sa Omi." podala som mu ruku. Váhavo mi ruku stisol.

"Reno..." prikývol. Dofajčili sme cigarety a spolu sme sa vrátili dnu. Pri odchode za mnou ale Reno ešte prišiel. Nenápadne som mu dala tri cigarety a on sa na mňa vďačne usmial.

Doma som sa osprchovala ale stále som myslela na Renoa. Bol to milý mladý chlapec a jeho rodičia mu úplne zničili život. Nea zaklopala na sprchový kút. Oznámila mi, že vymenila čisté uteráky a znova sa stratila z kúpeľne. Utrela som sa, obliekla si šortky a tielko a umyla si rovno aj zuby. V celom byte už bola tma, svietilo sa iba hore. Dvere už boli zamknuté a všade bolo ticho, tak ako to v noci bývava.

Vyšla som po schodoch, ktoré pár krát pod mojou váhavou zavŕzgali a potom som vošla do spálne. Nea práve vstávala zo stoličky pri kozmetickom stoličku, ktorý sme kúpili len nedávno. Na nočnom stolíku svietili naše dve obľúbené lampičky a vrhli na stene kužele svetla. Mala tesné čierne boxerky, tričko s krátkymi rukávom, ktoré bolo také dlhé, že jej takmer presahovalo boxerky. Vlasy sa jej jemne kučeraveli, preto deti v detskom domove jej ich nakulmovali. Niektoré jej spravili niečo čo malo byť akože make-up ten už si ale dala dole, takže nevyzerala ako šašo. Naopak bola krásne príťažlivá. Odložila hrebeň, no kučier sa aj tak nezbavila. Opatrne som jej kučery na chrbte odhrnula a pobozkala ju na zátylok. Zaklonila hlavu a ja som ju zozadu objala okolo pásu. Natiahla ruky dozadu a chytila ma za zadok. Pritisla si ma bližšie k chrbtu a hlavu si uložila na moje plece tak, že videla na strop. Nežne som jej prešla po bruchu a ona mi zavzdychala do ucha. Obe sme sa zasmiali a potom sme sa nežne pobozkali. Na niečo takéto nemávame čas vždy. Ja prichádzam neskoro, Nea vždy spí a budiť ju nechcem, pretože ráno vstávame obe rovnako. Zajtra ale máme voľno. Krásny voľný deň, len pre nás...

Odstúpila si o krok ale nemala čas mi utiecť. Hladne som ju potiahla späť a pobozkala ju. Objala som jej telo a bozkávala ju. Nemusela som sa ani zohýnať, ani naťahovať, boli sme približne rovnako vysoké a obom nám to vyhovovalo. Vyhŕňali sme si navzájom tričká, ale nevyzliekali sme si ich. Obe sme mali rovnaké chute, pomalé, nežné a hravé. Naťahovali sme jedna druhú, keď sme si nechtami dráždili podbruško a len horko-ťažko odolávali siahnuť tej druhej už do rozkroku a uspokojiť sa. Nei sa zošmykla ruka ako prvej. Vkĺzla mi medzi stehná, ja som jej obomi rukami chytila vlasy a vášnivo ju pobozkala. Potlačila ma k posteli a ja som si sadla na okraj. ľahko som sa posunula bližšie k vankúšom a rukami ju volala k sebe. Poď ku mne... Poď ku mne...
Opatrne si sadla medzi moje pokrčené nohy a bozkávala ma na pery. Veľmi ľahko som ju dokázala prevrátiť na chrbát. Vyhrnula som jej tričko, bozkávala ju na brucho a v rukách som zvierala jej prsia pod tričkom. Opatrne som jej do pŕs vrývala nechty a ona mi prehrabovala vlasy. Rukami mi hladila chrbát a zátylok a škrabkala ma vo vlasoch. Stiahla som jej boxerky, ľahla si na jej telo a bozkávala ju. Rukami som jej odtiahla stehná od seba a prstami som sa ponárala do jej lonu. Pustila mi ston do úst a odtiahla nohy. Zosunula som sa nižšie a ona mi zároveň vyzliekla tielko. Prstami som sa jej obtrela o brucho a podbruško a perami sa zaborila do jej rozkroku. Brucho sa jej pod mojimi dotykmi rozrušene stiahlo. Cítila som jej ruku vo vlasoch a počula jej tiché stony, ktoré púšťala pomedzi pery. Chytila som jej boky a jazykom ju uspokojovala. Keď vyvrcholila, spokojne si sadla a v kŕči mi vryla nechty do chrbta. Nervózne som sa od jej lonu odlepila a spokojne sa vrhla na jej pery. Bozkávala ma horúčkovito a vášnivo. Obe sme cítili chuť jej tela. Keď som si natiahla tielko a stála som pri posteli, Nea mi opatrne stiahla šortky a pozerala mi pritom do očí. Srdce mi zmätene búchalo a hanblivo som stála, nevediac ako reagovať. Potiahla ma za ruku znova k sebe a o chvíľku už mi v rozkroku oplácala nežnôstky. Ruku si uložila na mojom podbrušku, sem tam palcom natiahla kožu, alebo si prstami pomohla a jazykom ma trápila - v dobrom slova zmysle.

Snažila som sa mať či pevne zovreté, zatiaľ čo Nea ma zospodu pozorovala. Držala som jej vlasy preč z tváre ale voľnou rukou som ťažko hmatala po rohu vankúša, na ktorom som ležala. Zvierala som ho tak pevne až mi hánky beleli a ruka ma rozbolievala. Čím viac špičkou jazyka tlačila, tým viac ma dostávala do ťažkej agónie. Cítila som všetky pocity na raz. Zúfalosť. Šťastie. Lásku. Nenávisť. Opúšťala ma myseľ. Vzápätí sa vracala aby prijímala hriešne myšlienky. Závisť. Hnev. Bolesť. Slasť. Telom mi prúdil jeden kŕč za druhým ale keď som vyvrcholila, Nea pokračovala. Slasť vystriedala prudká bolesť, až som sem tam zaukala, nohy mi odtiahla viac a držala si môj rozkrok pri perách aj keď som sa odťahovala. Keď som začala opäť cítiť slastné kŕče, od prekvapenia som znova chytila roh vankúša a sťažka som stonala. Telo som mala ťažké. A všetko začalo odznova. . Zúfalosť. Šťastie. Lásku. Nenávisť. Opúšťala ma myseľ. Vzápätí sa vracala aby prijímala hriešne myšlienky. Závisť. Hnev. Bolesť. Slasť. Telom mi prúdil jeden kŕč za druhým.

I don't Let Her go nevermore † 11 †

Wed, 07 Mar 2012 18:51:47 +0100

Z pomedzi pier sa mi vydral lenivý ston. Prevrhla som sa na bok a perami sa letmo dotkla Neinho pleca. Pokožku mala hebkú, jemnú a voňala po jahodovovanilkovom sprchovom géle. Poznala som tú vôňu už veľmi dobre. Vždy, keď som prišla neskoro v noci domov a zaliezla som do sprchy, cítila som ho v každom kútiku sprchy. Neúprosne ma hladil po nose a keď som pootvorila pery, úplne som zabudla, že nie som v sprche ale ležím v posteli. Nea mala hlavu odvrátenú, ako väčšinou. Pery mala rovnako zo spánku pootvorené a dýchala dosť hlboko a nahlas. Prehodila som si cez ňu ruku a vyšplhala sa sťažka späť na vankúš. Nikdy som nechápala, prečo sa v spánku zosuniem z vankúša a spím na holej plachte. Teraz som bola len o kúsok vyššie ako ležala Nea a do nosa mi pre istotu udrela vôňa jej šampónu. Voňali rovnako, takže to pre moje čuchové bunky nebol až taký veľký šok. Nea otočila tvár, pootvorila oči a hneď ich aj zavrela. Len ma letmo pohladila po líci, ale hneď ruku stiahla, privrela oči a driemala ďalej.

"Ak hneď nevstaneme, nebudeme stíhať.." šepla som, aby som ju nerušila. Slnko sa plazilo po podlahe a ja som vedela, že len hodina a slnečné lúče zalejú celú stenu a dvere. Kocúr vybehol spod postele, kde mal provizórny košíček na spanie. Nespal tam často, no odkedy Nea znova začala spávať v mojej izbe, odrazu mu to miesto prišlo pohodlné.

Nea mu dáva lepšie konzervy ako ja...

...Riťovlez kočičí...On, nie Nea, samozrejme.

Vyskočil si najprv na kreslo a pozoroval ako pár vtákov ostalo sedieť na parapetnej doske. Vyskočil na parapetnú dosku zvnútra, motal sa okolo okien a potom labkami šmátral po okne. Asi si myslel, že ovládne čiernu mágiu a z čista jasna mu labka preletí von oknom a uchmatne vtáčika. Po chvíľke labkou do skla udieral a tak som schmatla vatové tampóniky, ktoré som mala na odličovanie, položené na stole a šmarila ich po ňom. Netrafila som, ale odrazili sa od okna, vtáky vzleteli a odleteli a kocúr urazene zliezol dolu. Nea ma pleskla po pleci, bol to jemný a laškovný plesk. Kocúr si vykračoval po izbe a pozeral mi do očí. Potom vyskočil na posteľ, Nea sa prevrhla na bok, chrbtom ku mne a kocúr sa usalašil v jej objatí. Neverila som vlastným očiam. Ta chlpatá obluda mi berie posteľ, jedlo, peniaze, byt a teraz už aj partnerku. Kocúr začal priasť a obtieral sa polospiacej Nei o hrudník a bradu. Pritisla som sa k jej chrbtu a začala jej mrnčať a priasť do ucha, presne tak ako to robil on. Nea otvorila oči a unavene sa zasmiala.

"Čo to robíš?

"Zvádzam ťa..." pozrela na mňa cez plece, popod dlhej ofiny jej žiarili dve čokoládové, unavené, no rozveselené oči. "..tak ako on...." upresnila som a jemne len zo žartu som odsúvala kocúra stranou. Kocúr sa mi zadrapol do hánok, bolestne som zasyčala a kocúr na mňa urazene vyprskol. Nea sa zasmiala a pustila kocúra, ktorý rýchlo ušiel do obývačky. Aj ta.. keď prídeme dole od kuchyne, už tam bude lapieť na kuchynskej linke. Vravíte si aké nehygienické? Preto mám všetko zatesnené, utesnené... U mňa rozhodne nikde žiadny chlp nenájdete,. Používam naň špeciálny šampón... Na neho... uhm.. na jeho chlpy. Nie na moje.

"chcela by som sa zúčastniť Rainbow Pride..." povedala Nea a vytrhla ma z dumania o chlpoch.

"Awh... TO je rozkošný nápad ale ja sa tma ukázať nemôžem.." povzdychla som. Obe sme hľadeli do stropu.

"Naoto ide..." zamumlala Nea a opatrným pohľadom na mňa mrkla.

"Lebo jej šibe." oznámila som jej a zamračila sa. Kedy nám to Naoto mienila oznámiť? Ísť na niečo také je príliš riskantné.

"Nebuď hlúpa Omi... Kto by vás už len tam prenasledoval? Dáš si okuliare, upravíš sa trochu ako inak ako to furt robíš a nikto neuvidí rozdiel.. nasadíš rúško... Ohákneme sa..." prevrhla sa na bruško, podoprela si tvár a ja som na ňu neoblomne pozrela. Opravujem, dovtedy neoblomne. Pozerala na mňa a ja som sa snažila ostať neoblomná.

"Ak ma tam niekto uvidí, budú z toho problémy, Nea." upozornila som ju, ale už len táto odpoveď naznačovala, že som zlomená. Zlomila ma jedným pohľadom...

"Bude to už túto sobotu... A bude tam veľa ľudí... Ľahko sa stratíš v dave, rovnako ako ja - rovnako ako keby ťa nikto nepoznal..." chlácholila moje svedomie. Váhavo som si dala ruky za hlavu a ona mi prstami prebehovala od podpažia až po lakte. Chcelo mnou triasť po týchto dotykoch, ale jednoducho som sa ovládala.

"Manipulátorka.." oznámila som jej, vstala som z postele a začala sa obliekať. Túto vojnu Nea úspešne vyhrala a vedela to. Obliekla sa a zišla dole skôr aby pripravila toasty. Zobrali sme si ich do auta a aj keď som neznášala otrusinky v mojej krásnej Hyundai, bola som taká hladná a nemala som toľko času, že som to oželela. Neu som vysadila pred barom.

"Buď dobré dievčatko.." usmiala som sa, keď cez otvorené okienko na spolujazdcových dverách ešte nakúkala dnu.

"ty tiež...a Nezabudni, že dnes hráte... Spolieham sa na vás, Omi... Nezabúdaj..." upozornila ma prstom. Zasalutovala som ako vojak a poslala jej vzdušnú pusu. Chytila letiaci bozk, zvrtla sa a stratila sa za dverami. Počkala som kým zájde, z dverí vykukla Saiina hlávka, zakývala mi a potom zavrela.Zasmiala som sa a dupla na plyn. Meškala som do práce a už som jasne videla tie oduté a kyslé tváre mojich netrpezlivých kolegýň.

Nakoniec sme aj na koncert došli neskoro. Nea ma obdarila rozčúleným pohľadom. V bar bol plný, a dokonca tam boli aj ľudia, čo pokojne stáli, len aby tam mohli byť. Miko nás ospravedlnila, respektíve naše meškanie vtipnou historkou a zabavila tak osadenstvo baru. Nea pozorovala ľudí ako sa smejú a jej rozčúlenie pomaly vyprchávalo. Vyhľadávala som jej pohľad, chcela som jej naznačiť, že sa ospravedlňujem. Áno. Zabudla som na ten koncert a dokonca som ho dievčatám ani neoznámila. A to mi ho chudera Nea pripomínala viac ako dva týždne v kuse.

Po upokojení smiechu a potlesku Mikoinmu zmyslu pre humor, sme sa rozhodli rozprúdiť žily podniku. Akustika bola vylepšená, bola lepšia ako naposledy. Pridali sme pár piesní navyše a pri poslednej piesni, mi Nea konečne upokojene opätovala pohľad. Po koncerte som prešla ku každému stolu, spýtala sa či niečo nepotrebujú a tak som spravila Nei poriadnu reklamu a zabezpečila hostí. Dosť ľudí si vypýtalo podpis a aj keď som podpisy rozdávala naozaj nerada, teraz som sa o ne podelila. Nea ma pri bare obdarila sladkým bozkom a prebehla mi po brade. Vďačne som na ňu pozrela a obzrela sa na Naoto s Luthien, ktoré sedeli pri bare a popíjali whisky s ľadom. Luthien mala krásne priliehavé a potrhané čierne šaty a čierny kabátisko. Bol dlhý a mohutný, no nádherne vykresľoval jej ženskosť a prirodzenosť. Naoto mala na hlave narazený klobúk a vyzerala, že každú chvíľu len tak tak prežíva. Bola unavená alebo opitá.

"Počula som, že idete na Pride.." povedala Luthien, upila si zo svojho pohára a obdarila ma protivným pohľadom. Protivne som jej oplatila úsmev a Nea sa začervenala. Musela sa jej samozrejme pochváliť, že ma prehovorila. Mykla som len plecom a nakoniec odložila všetky sarkastické poznámky, ktoré som mala v rukáve. Prikývla som. Skôr ako však Luthien stihla povedať niečo ostré, Nea sa predrala pomedzi nás, potiahla ma za ruku a ťahala ma na parket. Nechápala som prečo to robí, obe nenávidíme tanec, no očividne nemala chuť na moje škriepenie sa s drahou polską dziewczyną.

Opatrne som ju vykrúcala na parkete a sem tam sme spolu prehodili aj nejaké tie plnovýznamové slová. Keď došli likéry, odišla som s ňou do skladu a pomohla som jej ich doniesť do barovej časti. Vrátili sme sa však do šatne, usadili sme sa a potichu pozerali na stenu pred nami. Odrazu sa Nea nežne vymkla z môjho objatia a zobrala nejaké papiere z kôpky. Podala mi ich ale nepozrela na mňa. Prezrela som si vyplnené kolónky, Neine úhľadné písmo a jej obľúbené modré plniace pero. Hore stálo znakmi napísané "Žiadosť o udelenie japonského občianstva". Bola trocha irónia, že to bolo práve v znakoch, keďže zväčša predsa cudzinci japonské znaky neovládajú... Potom mi to doplo. Práve preto. Japonci len s ťažkým srdcom prijímajú cudzinca ako občana. Prijať cudzinca ako stážistu, praktikanta, návštevníka, turistu, dovolenkára a čo ja viem, čo všetko možné, bolo pre Japoncov cťou, krásou, naučiť ich niečomu. Ale prisťahovalci tu neboli dva krát šťastne vítaný. Možno by som reagovala rovnako, keby tým prisťahovalcom nebola práve moja partnerka.

Papiere boli pripravené na odovzdanie.

"Váhaš..." povedala som. Prikývla a hľadela bezducho na stôl. Popravde, nedokázala som si predstaviť, len tak sa vzdať rodiny, občianstva, krajiny v ktorej ste doteraz žili, vzdelávali sa, milovaných ľudí. Žiť tu postrádajúc niečo dôležité. Celú rodinu.

Potom na mňa krátko pozrela a ja som videla v jej očiach niečo, čo ma takmer doháňalo k slzám. Oddanosť, ochotu a bolesť. Bolesť, ktorú zobrala len aby ulahodila mne, aby mohla tráviť so mnou každé slnečné ráno, aby na mňa každý uzimený večer a temnú noc čakala v posteli. Učila sa japonskému životu, bála sa zemetrasenia, bola odstrkovaná. Ak sa tomuto hovorí láska, potom je láska nespravodlivá sviňa. Prečo neodídem ja s ňou? Lebo by to nechcela. A lebo by som pravdepodobne v sebe nenašla ani toľko silných väzieb a pocitov, ktoré by ma k nej pútali natoľko aby som opustila svoju rodinu a dobre vybudovanú kariéru. Milovala ma viac ako ja ju.

Šedé vlasy mi stáli hore dupkom - nie však vďaka strachu alebo dačomu takému. Držala ich pekná vrstva laku. Spodné vlasy mi žiarili dúhovými farbami, Nea mala zopár dúhových prameňov rovnako ako ja. Naotine dlhé temnotou žiarivé vlasy osvetľoval jeden prameň a Luthien sa s tým nepárala. Na hlave mala umelú dúhovú parochňu, ktorú si kúpila špeciálne pre túto príležitosť. Namiesto toho, aby som si užívala pokojnú letnú sobotu, som sa vybrala do ulíc s dvomi šiknutými lesbickými gotičkami, kopou inak orientovaných ľudí, extrémistov a to všetko za spoločnosti kamier, fotoaparátov a drahej Nei. Upravila mi vlasy, golier koženej rozpáranej bundy a posunula mi na nose tmavé veľké okuliare. Rovnaké mala aj Naoto a Luthien, iba Nea mala svoje klasické dioptrické. Mne a Naoto poskytovali únik pred otravnými novinármi a fanúšikmi a pre Luthien boli vtipom.

"Vyzerám ako vy... Možno si budú myslieť, že som Miko...." žartovala. Nea sa ma držala okolo ruky, viedla som ju ako gentleman svoju dámu. Mala rovnakú bundičku a vojenské tričko. Mala aj lolity, topánočky ,čierne silonky a čiernu rozcuchanú suknicu. Vyzerala v tom sladko a neustále sa ku mne túlila.

"Hej vyzeráš.. ako Miko s malými kozami, vypadanými vlasmi a európskym ksichtom..." odvetila som. Naoto to ignorovala. Nechcela sa púšťať do ďalšej nezmyselnej hádky. Nea sa potichu zasmiala, i keď i ona bola Európanka.

"Také prsia ako mám ja, ty nebudeš mať nikdy, moja droga płaska dziewczyna." odvetila mi a ja som sa zamračila.

"Počula som, že aj ty si si podala žiadosť o občianstvo, tak hovor japonsky, lebo ťa pošlú prvým letom späť do toho tvojho Polandu, Polskaja, či ako to tam tomu hovoríte.."

"Nea..." Luthien sa presladene usmiala, my sme zastali, bola prestávka na pitie a potom sme mali ešte dlhou traťou pokračovať ďalej. "..Powinieneś znaleźć kogoś mniej choleryczny...." zasmiala sa a mávla rukou. Rozčúlene som na ňu pozrela a Nea očervenela.

"Luthien, neprovokuj ju..."

"Áno Luthien... neprovokuj ma." zavrčala som.

Luthien len mykla plecami. Pri konci prestávky som odišla ku stánku s ľadovými čajmi a obzerala si ponuku. Luthien podišla, vypýtala si jemne kostrbatou japončinou dva čierne čaje a muž jej ich podal. Zaplatila a prešla ku mne.

"Prepáč, za to podpichovanie." povedala, nepozrela mi do očí ale ja som videla, že to myslí vážne.

"V pohode...Robíme to často, už si začínam zvykať..." prehodila som ľahkým tónom. Teoreticky, nikdy som nebrala to naše podpichovanie nejako extra vážne. Vždy ma to rozčúlilo ale po pár minútach som na to zabudla, akoby sa ani nič nestalo. Luthien bola milá, ale niekedy jej jednoducho vypadli mozgové bunky a začala sa správať prihlúplo, detinsky, egoisticky a namyslene. Stále som ju istým spôsobom nemala rada a istým spôsobom som si ju vážila a mala ju rada. Riadne schizofrenické, však?

Luthien prikývla a odišla odniesť čaj Naoto skôr ako sa kúsky ľadu na tom pražiacom slnku úplne roztopia a s nimi aj úľava po ochladení prehriateho organizmu. Nea mi pomohla vybrať, spolu sme odpili a plastové poháriky zahodili do príslušného koša. Občas som bola posadnutá ekológiou, inokedy som zabudla aj to do akého koša mám čo zahadzovať. Nea bola rovnaká. Ľutovala prírodu ale doma som v našich troch smených košoch, ktoré boli rozdelené s ceduľkami, vždy našla pomiešaný odpad. Neraz sme sa kvôli tomu hádali a vyhadzovali si to na oči až do kým sme nedošli na to, že to občas robíme obe. Dokázali sme sa však správať poriadne detinsky. Po celodennom strachu z odhalenie sme sa dostali domov, Naoto s Luthien sa od nás oddelili už počas Pridu a tak sme si užili s Neou chvíle osamote. Po dlhej dobe som vedela, aký to je krásy pocit, môcť ju bozkávať i niekoľko minúť v kuse, hltať jej pery a nechať svoje ruky stekať po jej bokoch.

Doma na nás čakali obálky. Účty za elektrinu, nájom, teplo a podobné hlúposti. Nejaké fanlisty, ktoré mi priamo z práce poslali domov. Všetko to bola ešte pošta z piatku, dokonca i oznámenie o podanej žiadosti na udelenie občianstva. Nea celé hodiny sedela v kresle, pozorovala z bezpečnej vzdialenosti obálku položenú na stole a váhala. Možno ani miestami nedýchala, lebo hrudník sa jej takmer nenadvihol. Upratala som byt, vyčistila kúpeľňu, vyvetrala izby, nakŕmila kocúra a potom som si neskôr sadla na sedačku. Ja som ale nepozorovala obálku. Pozorovala som Neu. Rozmýšľala som, či sa viac bojí toho, že to prijali a odlúčili ju tak od starého života, alebo že to neprijali a my sa onedlho budeme musieť znova rozlúčiť. Nevedno na ako dlho a či sa ešte uvidíme.

Siahla rozhodne po obálke a otvorila ju. Vytiahla z nej papier, bol ozdobný, hrboľatý atrament z tlačiarne na ňom pekne vyzeral a nerozmazával sa. Poznám tento druh papiera.

Neine ruky sa roztriasli, čakala som výskoky do vzduchu, radostné výkriky. Po lícach jej stiekli slzy, hodila obálku na stolík a zakryla si dlaňami tvár. Neúprosne sa rozvzlykala a mne došlo, že ruky sa jej nestriasli od radosti. Papier sa šmykol po stole, pokrčený stál uprostred a v strede, kde sa papier prehýnal, stálo Žiadosť zamietnutá v japonských znakoch, v romanji aj v angličtine. V krku sa mi objavila obrovská hrča a uši mi zaplavili Neine vzlyky a plač.

I don't Let Her go nevermore † 10 †

Wed, 29 Feb 2012 17:47:43 +0100

Zastavila som autom na poloprázdnej ulici, čo bolo teoreticky o takejto hodine i normálne. Všetci boli v práci, iba ja a Nea sme išli obzrieť barové priestory. Už mala presnú predstavu o tom aké to tam bude, no bez obhliadky priestorov si nemohla presne načrtnúť plány. Vžila som sa do tejto úlohy rovnako ako ona, predstava že konečne vypadnem od stereotypu hudobníčky a aspoň na okamih sa smiem vrhnúť do niečoho živého, niečoho čo mi trocha zafarbí zatiaľ nudný život.

Zaparkovala som svoju Hyundai k obrubníku, vypla motor a vystúpili sme skoro rovnako. Mala som len ľahké trojštvrťáky voľné tričko so sakom a ťažké platformy, na ktoré ma len nedávno nahovorila Nea. Nebyť jej, nikdy by som si také platformy nekúpila. Pozrela som na Neu, oprela sa o strechu auta a kľúče, pripevnené na mojej reťazi nohavíc zaštrngotali. Nea upierala zrak na ošarpanú budovu. Bola to jediná ošarpaná budova v tejto ulici a medzi krásnymi domami vyzerala skutočne príšerne. Nea si prešla po vlasoch a ja som si hrýzla do pery. Možno som mala ísť najprv sama a okuknúť to. Nevedela som, že už zvonka to vyzerá takto príšerne.

"Nemusíme to ani obhliadať.." odvrkla som naštvane. Rozmýšľala som, či Miko vie v akom stave sa to nachádza.. Možno nevie, veď prečo by nám to inak odporúčala? Avšak bolo to naozaj lacné kúpiť. A ja už som práve vedela prečo. Vyzeralo to ako po živelnej katastrofe, akoby sa mala každú chvíľu strecha prepadnúť a steny zosunúť na zem ako domček zo slamy pri čo len maličkom zafúkaní vetra.

"Daj tomu šancu.." ozvala sa Nea, keď už som chcela nastúpiť. Zháčila som sa a pozrela na ňu.

"Začínaš by optimistická a to ma deptá..." ozvala som sa. Nea sa zasmiala a obzrela sa na mňa.

"Budeš sama v depkách, čo?" zaškerila sa.

"Práve preto ťa milujem.." povedala som priamo. Nei poklesol úškrn na jemný úsmev. Pozrela znova na budovu a ja som sa pokúšala svoje srdce upokojiť. Búchalo ako o život. Keď Nea vychádzala po schodoch, išla neisto a hore pred nami váhavo otvorila dvere, ktoré zavŕzgali tak, že mi to až uši dralo. Vošli sme dnu a privreli sme dvere. Koľko vravela Miko, že je to tu opustené?! Na stenách boli diery, vytŕčali tam tehly, kožené boxy pri jednej stene boli predrané a v jednej veľkej diere trčala struna, a vedľa obrovskej struny sedel obrovský potkan. S Neou sme ticho hľadeli na potkana. Nea zvraštila nos a kýchlo sa jej. Prach sa tu víril pri každom jednom pohybe. Keď si kýchla, potkan zdvihol malú hlávku, zamykal rúžovým nosíkom a dlhými fúzikmi. Zoskočil dole a rozutekal sa. Nea zvýskla a rýchlo ma schmatla za plecia. Postavila ma pred seba až som sa tackala a nevydržala som to. Neskutočne som sa rozosmiala a Nea ma udrela do chrbta.

"Fakt smiešne, ty idiot!" sykla na mňa a ja som sa otočila. Nežne som ju objala a pobozkala do vlasov. Pobozkala som ju na spánok a chcela som ju pobozkať aj na pery. No Nea si znova kýchla a ja som sa odtiahla.

"Vďaka... Mám tvoje DNA na celom ksichte.." zaškerila som sa. Nea na mňa zazrela, pohodila vlasmi a otočila sa. Červeno-čierny bar bol zaprášený tiež, dalo by sa naň nakresliť do baru celé Tokyo. Taký dlhý a veľký bol. A samozrejme zaprášený. Nea k nemu podišla, prešla cez kovové dvierka, ktoré rozdeľovali barový pult na dve časti a obzerala si pult z druhej strany. Opatrne pohladila pult a potom vytiahla z vrecka mokré servítky. Utrela si ruky a s vreckovkou na ruke stlačila nejaký gombík. Cez káble, vytŕčajúce na stene a plaziace sa po zemi sa rozprúdila elektrina. Spoznali sme to vďaka syčaniu a pískavým zvukom. Predná strana baru zablikala. Potom zhasla a potom znova zablikala. Červený povrch baru sa odrazu rozžiaril a Neine očká poskočili. Takmer som vypustila z úst veľké Waaau. Žiarivý červený bar oslovil totiž aj mňa. Nesvietil nijako agresívne, len tlmene, no vrhal na zem plnú prachu a špiny jemné červené svetlo. Príjemne dopĺňalo čierny lak na pulte a čierne stoličky. Steny však boli šedé (kto už si len môže vybrať takú farbu? To už aj čierna je lepšia!), drevá okien boli hnedé a na môj vkus dnu vnikalo príliš veľa svetla. Dlho sme obdivovali barový pult a potom na mňa Nea pozrela.

"Chcem ho."

Majiteľ nás nepriamo odhováral od kúpy polorozpadnutého baru. Nea však bola ako slepá a hluchá. Nepočúvala ho, len naliehala aby som ho kúpila. Vraj mi to neskôr vráti. To, že od nej nikdy nevezmem žiadne peniaze, som jej zatiaľ nepovedala. Bolo to moje malé tajomstvo. Keď som zmluvu podpísala, Nea zvýskla, nadšene zatlieskala ako mladé dievča, ktoré právo zložilo skúšku. Hodila sa mi okolo krku a na líčko mi uštedrila letmý dievčenský bozk. Muž nechápavo krútil hlavou.

Hneď prvý deň sme dokázali vypratať bar a následne opraviť poškodené steny a strhnúť hnusné šedé tapety. Pomáhala nám s tým aj Naoto a jej oficiálna drobná priateľka, Luthien. Keď čistili barový pult, sem tam sa pobozkala. Túžobne som pozrela na Neu, umývajúcu dlážku a túžila som k nej podísť, vziať jej mop a bozkávať ju. Nemohla som si to ale dovoliť. Náš vzťah sa zlepšoval , no naozaj pomaly. Ona sa bála, že jej ublížim a ja som sa bála, že jej ublížim tiež. Po dlhom a namáhavom dni sme sa usadili v miestnosti, ktorá bola medzi skladom a barom. Bola to úzka miestnosť do ktorej sme horko-ťažko dovliekli dve kožené sedačky. Z malej čiernej chladničky som si vytiahla colu a podala ich tri plechovky aj im. Keď dopili, odišli, vraj majú ešte dôležitú návštevu. Ihneď som si domyslela, že majú dohodnutú návštevu s Naotinými rodičmi. Naoto si bola ich vzťahom istá. Viac istá, ako si bola istá vzťahom s Akim. Neviem, čím to bolo, no pomaly som si zvykala na to, že už o nej hovorím ako o žene s partnerkou.

S Neou sme osameli, ticho sme hľadeli na slnkom vyťahané plagáty na protiľahlej stene. Opatrne som si prehodila ruku okolo jej pliec a rozmýšľala. Nea si vzala papier a pomaly načrtla okraje budovy, načrtla útvar, ktorý predstavoval 5 miestností. Šatňu, v ktorej sme práve sedeli, barovú časť s pódiom, dvoje toalety a sklad, ktorý bol veľký asi ako polovica baru. Do skladu sa prechádzalo práve cez úzku šatňu a oboje to susedilo s pódiom. Pódium bolo z hladkého tmavého dreva, jemne zafarbené do krvavočervena. Po týždni - dvoch týždňoch bol bar celkovo prerobený. Okná boli zamurované, mohutné drevené dvere vymenené za ľahké, čierne s okrúhlymi červenými okienkami. Akoby to boli okienka do lode. Steny boli pokryté krvavočervenou farbou, po obvode pokryté nakreslenými čiernymi ružami. Stonky sa tiahli po celom obvode, kde tu vybočovali hlávky rúž, lístky a ostré tŕne, z ktorých akože kvapkali kvapky čiernej krvi. Vyzeralo to temne, morbídne a vášnivo zároveň. Už len keď som videla tieto steny, dvere, žiariaci vyčistený bar a gotické čierne lustre, vedela som, že toto bude útočisko punkerov, gotikov, cez deň sladkých gothic lolít a v noci drsných rockerov. Navyše ak si Nea zoženie aspoň na víkendy živé kapely, jej bar bude prosperovať. Uruha už sa ponúkol, že vybaví Gazette, ja som sa ponúkla s exist trace.

Pred pódium sme nechali miesto pre tanec, len taký maličký parket a do stredu obrovskej miestnosti sme rozmiestnili okrúhle stoly s čiernymi kreslami. Opravené kožené boxy zdobili okraje miestnosti a vytvárali troška viac intímneho priestoru pre ľudí. Introverti vpravo a vľavo, extroverti priamo do stredu sály.

V deň otvorenia sme ešte lepili plagáty, vešali obrazy, Miko sa vrhla na maľovanie na steny. S Naoto, Luthien, Mally a Jyo sme nosili krabice nápojov dozadu do skladu, Uruha upravoval repárky a aparatúru na pódiu. Pomáhalo mu pritom zopár ľudí z PS Company. Najprv bola Nea vydesená, že za nich musí zaplatiť. Uruha jej ale pyšne oznámil, že tí ľudia prišli dobrovoľne - a bar sa im samozrejme páčil, čiže s aparatúrou odviedli úžasnú prácu. Nea so Saii sa vybrali rozniesť letáky, vybaviť zopár reklám a samozrejme - rozposlali pozvánky s možnosťou pozvania nejakých tých ďalších hostí.

Odbehla som pomôcť Uruhovi s prípravou nástrojov exist trace. Keď držal moju gitaru, obdivne hladil jej okraje a struny a ja som videla, že aj muži dokážu preciťovať hudbu a lásku k hudbe rovnako ako ja. Postávali sme vedľa seba a podávali si plechovky coly. Viedli sme debatu o gitarách a hudbe. Prvý krát od našej známosti sme sa skutočne rozprávali a ja som k Uruhovi pociťovala obrovské sympatie a náklonnosť.

"Čo ty a Nea?" pousmial sa. Pozrela som na neho, prekvapene a trochu dotknuto. No potom som pozrela mimo. Napila som sa a znova sa pozrela na Uruhu. "No tak.. Pýtam sa ako kamarát, nie ako sliedič vašej kamarátky.." žmurkol na mňa. Nadýchla som sa.

"Strašne ju chcem.. Ani si nevieš predstaviť ako mi na nej záleží.. Teda vieš.. tak ako tebe na Saii..."

"Takže neskutočne moc.." pousmial sa popod fúzy, oči sa mu skryli za hustú ofinu a opatrne prebehoval po strunách mojej vyleštenej gitary.

"Presne.. Ale stráni sa.. Neverí mi.. Túžim po nej... Dala by som všetko preto aby som vrátila to s Reiko, aby mi Nea verila, aby zaspávala v mojom náručí, aby som ju mohla milovať každý večer.." povzdychla som a znova som pozrela do rozľahlého priestoru baru. Ľudia sa mihotali, smiali, bavili a s nadšením Nei pomáhali. Keď som medzi nimi našla Neu, práve sa rozprávala so Saii. Uprela na mňa sladké oči, jej pohľad bol vďačný, nežný a teplý. Zohrieval moje srdce a líca sa nám obom začervenali. Odišla som od Uruhu a prešla pomaly k nej.

"Máš chvíľu?"

"O chvíľu začnú prichádzať prvý ľudia a vy budete musieť ísť hrať... Mám chvíľku ak.." nedovolila som jej dohovoriť. Uchopila som jej ruku a potiahla ju smerom k šatni. Zavrela som za nami dvere a Nea na mňa pozrela. Nervózne som sa vrtela a rozmýšľala. Prečo som ju vlastne sem zobrala?

"Omi? Si v poriadku?" spýtala sa zvláštne. Bola som jej otočená chrbtom a potom som sa prudko zvrtla. Bol to taký prudký pohyb, že Neu priklincoval ku dverám a ja som sa zúfalo vrhla k nej. Rukou som tlačila dvere a druhou jej preplietla prstami vlasy. Vášnivo ju pobozkala, útočila som na jej pery prikrčená, vystrašená ako bude reagovať. Reagovala prekvapene a zmätene. Keď som ju pustila, zahanbene a so slzami na krajíčku som sa zvrtla a prehrabla si vlasy. Nea ma rýchlo schmatla za ruku a potiahla ma k sebe. Opatrne ma pobozkala znova a potom znova. Spokojne som ju objala a ona mi objatie opätovala. Dvere sa otvorili a my sme sa automaticky pustili. Saii si priložila ruku k ústam.

"Ja...sa ospravedlňujem.. prepáčte.. prepáčte.." zavrela dvere a iba sme počuli ako sa opätky jej topánok rýchlo ženú preč od dverí. Pozrela som celá neistá na Neu. Tá mi pozrela do očí, jemne ma pohladila po líci a nereagovala na moje dotyky. Prebehla mi hladko po líci a po ramene a rýchlo odišla. Miko sa s ňou stretla medzi dverami, Nea jej uhla pohľadom a Miko na mňa zvedavo pozrela, ako náhle Miko zmizla z dohľadu. Len mi bez slova podala oblečenie na vystúpenie. Ony už boli prezlečené a tak som sa musela trochu poponáhľať. Natiahla som si čierne nohavice, prichystala čierne sako z rovnakej látky a kravatu. Natiahla som si bielu košeľu a zapínala si ju. Nea znova vkĺzla dnu. Chvíľu stála pri dverách, potom sa pohla smerom ku mne a pomohla mi uviazať si kravatu. Pozorovala som jej oči, ktoré sa upierali na môj krk a kravatu. Upravila uzol a podala mi sako.

"Prepáč mi, ak sa ťa to nejako dotklo.." povedala som napokon. Nea pokrútila hlavou ale inak nič nepovedala. Pred odchodom na pódium ma ešte letmo objala.

Okrem nás, tu dnes bola i celá Uruhova kapela, pár ďalších ľudí ako Tomozo, Aldious a podobne. Boli tam priatelia, pár Neiných kolegov, Luthien a jej kamarátky am noho ďalších. Z pódia vyzerali všetci tmavo, sedeli za stolmi, niektorí už dávno postávali a vítali nás veľkým potleskom. Žmúrila som do prítmia a zbadal Neu, stojacu blízko pri pódiu, tam kde končil bar. Možno tak dva, tri metre od pódia, strany pódia kde stála Miko. Jyo jemne mávla rukou, čo znamenalo, že vystúpenie môže začať. Volili sme jemnejšie pesničky, ako Kiss in the dark, Little Mary, Mirror, ale i Knife a Umi no Shizuku. A samozrejme Daybreak. Nea tlieskala a ľudia sa dobre bavili, čo som brala ako dobré znamenie a na perách som konečne odkázala vytlačiť úsmev. Keď sme dohrali a zišli z pódia, pomohla som Nei zapojiť hudbu z rádia a odobrali sme sa ako kapela do šatne. Nea mi pomohla z upoteného oblečenia, i keď tma bola klimatizácia ,taká naobliekaná, pri toľkom hýbaní s gitarou a ostrých svetlách som bola skôr ako v soláriu nie ako na vystúpeniu. Nea nám pripravila nejaké miešané drinky a po prezlečení do "civilu" sme sa odobrali do baru. Rami sa so mnou znova odfotila a nezabudla do fotky pribrať aj Neu. Jej tvár očervenela okamžite ako zbadala Ramine obrovské prsia naživo. A nie len Rami. Všetky ženy z Aldious majú obrovské prsia. Exist trace sú ploché, Aldious prehnane obdarené.

Ale stále predsa len, exist trace predávajú viac CDčiek - ani tie ich obrovitánske prsníky im nepomôžu predať toľko čo my.

Saii nás potom odviedla od mojich ľudí a doviedla ma k stolu s GazettE a pár ďalšími j-rockermi z PS Company. Takáto klientela je pre Neu vhodná, pomôžu jej veľa zarobiť a keď sa o tom dozvedia fanúšičky, vďačne sem pôjde sadnúť si aspoň na pol hodinku na malú kávičku. Len aby sedeli na mieste kde sedel sexy Ruki, zženštilý Shou alebo malá kópia Rukiho - Byou.

"To je Omi, gitaristka z eixst trace, a to je Nea, moja najlepšia kamarátka, majiteľka tohto úžasného baru a..." Saii nás spokojne a hrdo predstavovala a ja som si povšimla Reitovu začervenanú tvár a vedľa neho sediacu Reiko. Odvrátila som od nich radšej tvár a mračila sa.

"A moja partnerka." doplnila som rázne. Chalani pískli a zo žartu mi zatlieskali. Nea sa jasnočerveno začervenala, zabodla pohľad do mňa a pramienok neposlušných vlasov si dala za ucho. Ani sme neboli príliš populárna téma, ako som sa bála. Vypytovali sa nás iba chvíľu a potom sa začali baviť ako inak - o hudbe. Iba tri pohľady sa na nás stále upierali. Reikoin, Reitov a ten posledný som nepoznala. Mladé dievča, možno ešte mladšie ako Nea, taktiež nie Japonka. Tých bolo dnes v bare kopa. Len pri tomto obrovskom stole sedela trojica nejaponských krásavíc.

Dievča malo krásnu hustú hrivu, neodolateľné sladké oči, drobné pery a drobnú tváričku. Celá bola drobná a tvárila sa veľmi hanblivo, ako náhle zbadala môj skúmavý pohľad, hodila očami na Neu, ktorá, ako som si stihla všimnúť, si dievča tiež skúmavo obzerala. Asi ju nepoznala tiež.

Dievča sklopilo pohľad do stola, nepokojne sa ošívala a vedľa nej sedel najmenší člen partie - Ruki. Ruku mal prehodenú za jej plecami, no ani ju moc nevnímal. Bol zažraný do hádky s Byouom. Dievča na neho občas hodilo žiadostivý pohľad, líčka sa jej stále červenali. Bola neskutočne sladká.

"Je taká sladká.." šepla mi odrazu Nea do ucha a zasmiala sa. Potichučky. Potmehúdsky som sa usmiala.

"A ja som myslela, že iba ja mám slabosť pre kvetinky.." zažartovala som. Nea ma sladko buchla do pleca a ja som ju pobozkala na ucho. Dievča nás zbadalo a keď sme na ňu pozreli opäť, vystrašene sa obzrela a zabodla pohľad tento raz do pohára.

"Odkiaľ si?" spýtala sa Nea, jemne naznačila, že sa rozpráva s dievčaťom.

"Zo Slovenska.." povedalo dievča a mne ten názov bol povedomý. Aha, jasné. Nea je odtiaľ. Sú z rovnakého štátu. Ona, Nea aj Saii. Iba Luthien je Polka.

"Oh nie!" zrúkla Nea so smiechom. Odrazu spustila ten svoj čudný jazyk a ja som len neveriacky čumela. Všetci spozorneli a načúvali ich rapotaniu v materštine. Cítila som, ako sa červenám, Ruki sa červenal tiež, iba Uruha sa odrazu pripojil k nim. Hovoril pomaly a vtipnejšie ako ony. Saii si ho pyšne obzerala a potom ho pobozkala na líce. Keď si dievčatá uvedomili, že sa na nich dorazu sústredí celá pozornosť, prestali a prešli do japončiny.

"Volám sa Reira.." podala mi ruku. Jemne som prikývla a červenala sa ešte viac. Mala hladkú pokožku na rukách. Rovnako ako Neina, či Saiina. Mladá pokožka. Pozrela som na pokožku, natiahnutú na Neinom príťažlivom krku a na pleciach ,ktoré jej vytŕčali z neforemného dlhého svetru. Reira bola stále ostýchavá, no s Neou komunikovala stále. Očividne bola rada, že našla niekoho s kým sa môže porozprávať. Ako som pochopila, teraz trochu randí s Rukim - Ruki je však známy sukničkár a ako som sa dopočula od Nei, momentálne to pre Reiru nevyzerá nijako svetlo. Obe jej však držíme palce. Ruki potrebuje zviazať ruky a Reira potrebuje muža, ktorý ju vo veľkom Japonsku ochráni. Nie je ani z polovice taká priebojná ako Nea, Luthien alebo Saii. Na to je ešte primladá, neskúsená a drobná. Nežné žieňatko.

Odchádzala zároveň s nami. Nea sa s ňou na ulici ešte rozprávala a na kúsok papiere jej spokojne napísala adresu. Vraj keď bude niečo potrebovať, má sa kedykoľvek staviť.

Doma nás privítal hladný kocúr a tak mu Nea hneď pripravila konzervu do misky. Vyzliekla som sa priamo v obývačke, nechala som si iba tielko a boxerky a zvalila som sa na sedačku.

"Mala by si ísť spať do postele.." pousmiala sa Nea odo dverí. "Inak tu zaspíš a už ťa odtiaľto nikto nedostane... Ako keď si bola opitá-.. Vieš aká to bola fuška dovliecť ťa tam?" zasmiala sa.

"Teraz však opitá nie som.." vyplazila som jej urazene jazyk a natiahla za ňou ruky. Dlho váhala, potom ku mne vykročila, chytila sa mojich rúk a ja som si ju usadila na bruchu.

"Prosím.. spi so mnou v mojej izbe." zamumlala som a upravovala je j vlasy. Dávala som jej neposlušné pramene za uši a následne jej bozkávala ruky.

"Na dnešnú noc?" spýtala sa ma.

"Už nastálo..." zamumlala som. Posadila som sa a ona sa zviezla do môjho rozkroku. Objala som jej pás a nešťastne jej pozrela do očí. Nežne mi prebehla po bokoch tváre a ja som sklopila zrak.

"Mrzí ma všetko čo sa stalo... Naozaj..." šepla som, no ona mi priložila prst na ústa.

"Ja viem, drahá..." zamumlala a pobozkala ma na čelo. "Mňa to tiež mrzí..."

"Stratili sme toľko času.." preglgla som a po spodnej linke oka sa mi stiekla slza. Nea mi ju palcom utrela.

"Ešte neviem, kedy budem musieť ísť domov.. Zatiaľ mi nepísali.. Ale.. keďže som odstúpila od práce na ambasáde..možno odídem skôr.." mumlala. Nešťastne som na ňu pozerala. Znova to chce spraviť. Nie nechce... Ona musí.

"Podaj si žiadosť o občianstvo.. Prosím.." povedala som a srdcervúco som ju objala.

"Skúsim to..."

"Skús.. Kvôli mne. Kvôli tebe... Kvôli nám."

I don't Let Her go nevermore † 9 †

Sun, 26 Feb 2012 13:08:36 +0100

Raňajky od Nei boli mierne pripálené, zobudila som sa na kúdol dymu vznášajúci sa z kuchyne.

"Snažila som sa spraviť tú skvelú omeletu, ktorú vždy robíš ty." vypadlo z nej zúfalým hlasom. Držala som sa aby som sa nesmiala. Líca mala začmudené, od toho, ako nad sporák strkala do dymu hlavu a snažila sa zachrániť už tak zničené raňajky. Postávala som popri kuchynskej linke a drevenou varechou som prehrabovala pripáleninu na panvici. Hodila som varechu do umývadla a podala Nei balíček mokrých vreckoviek. Vytiahla jednu a poutierala si zafúľané líčka. Nešťastne vreckovku prevracala v rukách a obzerala si odtlačky líc.

"Neviem si ani predstaviť, čo si tu stvárala... Ako.. ako.." zadržiavala som smiech, "..môžeš pripáliť omeletu? Nea, omeletu vie spraviť KAŽDÝ!" neodpustila som si a napokon, keď som videla jej zúboženú tvár, som sa rozosmiala. Utešujúco som ju objala okolo pliec. Nea ale mávla rukou a odišla do obývačky, ožehliť mi košeľu. Odkedy sme sa udobrili, robila to každé ráno. Náš vzťah nebol obnovený, no bol na správnej ceste. Stále medzi nami stáli jemné, neviditeľné no ľahko cítiteľné bariéry. Najmä zo strany Nei. Cítila som jej opatrnosť a odstup, ktorý sa márne snažila dodržiavať. Sem-tam sa v jej očiach zablyslo, uštedrila mi nežné pohladenie po líci a jej pohľad naznačoval chuť pobozkať ma. Jej líca niekedy zahoreli červeňou, keď som sa dotkla nechcene jej stehien, pŕs, bokov, alebo len jej uštedrila letmú lichôtku. Vyhľadávala som jej dotyky, aj keď som vedela, že mi na ne odpovedať bude iba jednou cestou - stiahnutím sa a odmietnutím. Na to som ju až príliš raz zradila. Chcela som si ju získať späť, nevedela som však, či je to ešte vôbec možné. Tak priveľmi sa jej srdce bránilo pred mojím. Zatváralo všetky dvere, moje bezducho vynakladalo úsilie hlúpe dvere rozbiť a okradnúť Neu znova raz o jej drahocenné srdiečko.

Ďalšou vecou, ktorá sa zásadne zmenila behom pol mesiaca bola moja drahá priateľka Naoto. Nedbanlivo sa prechádzala a schádzala s Luthien na verejnosti, vodili sa za ruky - prosto všetkým dávala najavo, že Aki je minulosť a Luthien budúcnosť. Odrazu som sa cítila žiarlivá, už som nebola v kapele výnimočná ani svojou orientáciou a chvastaním sa, čo všetko sa dá robiť s dievčatami v posteli - heterosexuálne ženy o tom môžu len snívať; aspoň teda väčšina, pretože muži sa o orgazmus žien a uspokojenie ich tajných túžob nestarajú. Luthien u nás sedávala častejšie, napokon začala chodiť aj s Naoto a večery sme trávili vo štvoriciach.. Nea sa vždy usadila v mojom obľúbenom kresle, ja na zemi s kocúrom v lone a Luthien s Naoto na sedačku. Hrali sme karty, pili pivo, sem tam sme si ja, Luthien a Naoto odbehli zapáliť cigaretu, čo Neu vždy vytočilo do nepríčetnosti. Cigarety sa jej zhnusovali čím ďalej, tým viac a ja som sa - samozrejme, láska je slepá a dokáže človeka pripraviť aj o štipku vlastného ja - pokúšala nefajčiť doma a v prítomnosti mojej drahej Nei. Nikdy to nepovedala nahlas, no ja som cítila jej oceňovanie a skrytú vďaku voči mne.

Keď Luthien prišla s nápadom, ísť do kina na nejaký rádoby lesbický film, ktorý mal premiéru, Nea sa zdráhala a mne došlo prečo až po pár hodinách. Ísť s Luthien a Naoto do kina, by znamenalo niečo ako štvorité rande. Luthien to samozrejme robila schválne, nahovorila Naoto a obe sa zhodli, že samy sa s Neou dokopy nedáme, ak nás niekto tak slovnou hračkou povedané, nenakope do zadku. Urputne presviedčali Neu, sľúbili jej hory doly, nakoniec jej platili lístok, ja som platila popcorn a colu. Tým, že som to platila, si však neuvedomila, že ešte väčšmi sa to podobá na to štvorrande, ktorému sa tak veľmi snažila vyhnúť.

Večer sme všetky štyri nasadli do autobusu, Luthien a Naoto sedeli pred nami a odovzdávali si nežnôstky. Ja a Nea sme pozerali, každá do druhej strany a občas sme si utrúsili medzi sebou nejaký ten žartík na adresu niekoho, kto práve nastúpil do autobusu. Pred kinom sme vystúpili a Naoto s Luthien si vytiahli cigarety. Luthien ma ponúkla štíhlymi cigaretami z čiernej škatuľky, no ja som odhodlane odmietla. Nea sa začervenala, pozrela mimo a ja som sa snažila pohľadom privábiť jej tvár späť. Keď na mňa po dlhom telepatickom boji konečne pozrela, tvár očervenela aj mne.

"Pôjdeme popredu a vyberieme si pukance.." navrhla som, keď som videla, že Luthien a Naoto sa k sebe zase majú. Naoto len mykla s nezáujmom plecom a keď sme s Neou zašli, len som videla, že sa bozkávajú. Nahodila som kyslý výraz tváre, no Nea ho zachytila a zasmiala sa. Dobre totiž vedela, prečo svoju tvár zohavujem týmto ksichtom. Zastali sme pri malom bufete. Vytiahla som svoju čiernu koženú peňaženku a prerátala drobné.

"Čo si želáte?" ozval sa chlapec za pultom, keď sme sa dostali na radu. Pozrela som na Neu.

"Jahodové pukance a colu..." povedala, podopierala sa o pult a ja som si obzerala lístok s ponukou.

"Tak dva krát colu a tie pukance veľké..." opravila som objednávku. Chalan prikývol a začal to pripravovať. Cítila som na sebe Nein pohľad a netušila som prečo. Potom som však zbadala, že svoje oči upiera na moju košeľu. Bola mi tesná a tak obopínala moje malé prsia. Pod voľnou košeľou, by ste ich hľadali márne, teraz však boli vidieť, boli výrazné a na moje prekvapenie aj mne samotnej pripadali príťažlivo. Neina tvár sa znova rozhorela.

"To bude..." prerušil nás chlapec a podal mi lístok. Podala som mu peniaze, upravila si sako na košeli a zobrali sme pochutiny. Odišli sme si sadnúť skôr, ako sme stretli Naoto a Luthien. Považovali sme za nepotrebné na ne dohliadať ako ich dozorkyne. Boli dospelé a navyše, na rozdiel od nás dvoch, spolu oficiálne chodili. Tak nie je o čom.

Na to, aké v dnešnej dobe robia film o ničom, bol tento dobrý. Mal zmysel, bol vtipný, vážny, erotický, rodinný, detský... Našiel by sa v ňom každý človek. Nao a Luth došli v strede filmu a tak si sadli na voľné miesta úplne v hornom rade. Kinosála bola pomerne plná, pukance sedeli v Neinom lone a obe sme z nich z času na čas odkradli. Prehodila som si ruku cez operadlo miesta, kde Nea sedela a cítila som sa trápne. Nenávidím filmové klišé. Nenávidím filmy. Parodujú flirtovanie a romantické okamihy, zveličujú a strápňujú. Chcela som ruku stiahnuť preč, no Nea mi ju jemne zachytila. Pozrela na mňa, obdarila ma jemným úsmevom a stiahla si ruku okolo pliec. Moje srdce išlo skolabovať. Bála som sa, že buchot môjho zblázneného srdca prebije i hudbu pomaly končiaceho filmu.

Pri východe sme sa rozlúčili s Naoto a Luthien. Mali sme dnes ešte absolvovať návštevu u Saii a Uruhu a nákup. Zajtra máme totiž večeru s mojimi rodičmi. Otec je konečne úplne zdraví, mama spokojná a konečne znova uvoľnená. Nea mala na svojom tričku moje čierne sako. Bolo jej akurát, len by ho nezapla v prsiach. Na mne to sako naopak plantalo a potrebovala by som najmenej troje vycpávok aby vyzeralo dobre, keby som ho zapla. Postávali sme pomimo, pri toaletách, ľudia už odišli na ďalší film alebo domov a tak tam bolo ticho, iba sem tam bolo z niektorej z troch sál počuť výskot, smiech alebo zvuková aparatúra. Nea triasla pohárikom, sŕkala a snažila sa vydolovať posledné kvapky coly. Potom to vzdala a hodila plastový pohár do koša. Dojedli sme hŕstku pukancov čo nám ostali a vyčkávali na metro do časti Tokya, kde mal Uruha jeho obrovský byt. Saii nám otvorila v domácom oblečení, Uruha sedel v kresle a brnkal na gitare. Vyzeral neskutočne rozjarený, oči mu žiarili, úsmev mu plával na jemnom prúde úsmevu. Saii mala rovnaké príznaky a mne začalo blysnúť hlavou, prečo nás asi pozvali v strede týždňa na návštevu. Nea na mňa zmetene pozerala, no ja som len mykala plecami. Takže ich čudné tváre neboli len mojim výmyslom, Nea ich videla tiež. Usadili sme sa na sedačke, vyfasovali poháre červeného vína a popíjali ako rodinka. Potom som to už nevydržala.

"Tak... ako ide život?" vyhŕkla som. Nei zabehlo víno, no rýchlo sa spamätala. Saii sa potichu zasmiala a Uruha, ktorý bol do teraz mysľou úplne mimo, zdvihol hlavu a stále sa usmieval - ako nafetovaný.

"Vy ste niečo šnupali?" ozvala sa Nea akoby mi čítala myšlienky a ja som vyprskla od smiechu nad slangovým japonským slovom, ktoré ani neviem odkiaľ sa naučila. Odo mňa to totiž nepočula a v škole sa také veci určite neučia.

"Nie nešnupali.. Prečo?" zasmiala sa Saii. Nea mykla plecami.

"Celí...."

"...žiarite.." doplnila som ju.

"presne.." potvrdila Nea a s nadvihnutým obočím pozorovala Saiin veľavýznamný úsmev, ktorým sa oprela o Uruhu. Uruha prikývol a Saii sa k nám otočila.

"Som tehotná." vypadlo z nej. V miestnosti razom ostalo ticho. Prisahala by som, že som počula ako o dve poschodia vyššie niekto spláchol záchod. Nea odrazu odložila pohár, vstala a vrhla sa k nej.

"Nie! Ó bože! To je úžasné!" vykríkla chrapľavo. Objímala Saii hodnú chvíľu a ja som zatiaľ pogratulovala budúcemu oteckovi Uruhovi. Nevedela som si presne predstaviť ich pocity no jeden pocit som mala - chcem dieťa tiež. Túžobne som pozrela na Neu, nenápadne a predstavila si ju so zaguľateným bruškom. Ako sa s ňou láskam v posteli a bozkávam jej bruško, akoby schovávalo samotného božského potomka. Tak preto mala Saii čaj a nie víno. Pripili sme si s Uruhom a celý večer sme rozoberali mená - dievčenské, Nei sa náramne páčilo meno Omi (ahaha..áno .. krásna náhoda!) a mne meno Naomi, pre chlapca sme sa zhodli meno Yuki. Uruha so Saii vybrali mená Miyu a chlapca vybratého nemali. Uruha bol snáď prvý muž, ktorý dúfal v dievčatko. Buď, alebo len chcel potešiť Saii, ktorá už veriaco volala svoje zatiaľ ploché bruško Miyu.

Po utrasení témy o bábätkách, deťoch, rodine, manželstvách a výchove sme sa dostali po prácu. Uruha mi dal prečítať si zopár jeho návrhov a ja som musela oceniť, že je dobrý skladateľ. Jeho texty boli podobné, no vždy nakoniec všetky spojil do jedného a vytvoril tak dokonalú pieseň. Skákal medzi riadkami, notami a písmenami akoby to bol jeho set, s ľahkosťou mi hovoril, ktorá struna by v tne moment vyznela zle a keď mi pozeral do očí, žiarili mu. Tento muž, miluje svoj život.

"Asi odstúpim od práce..." poznamenala Nea po dlhej odmlke, aby tak prerušila ticho. Všetci sme na ňu pozreli.

"Ale prečo? Veď ťa len nedávno povýšili..." povedala Saii a ja som na súhlas prikyvovala. Prečo by sa toho všetkého teraz chcela vzdať?

"Poznáš môj sen.." usmiala sa jemne, no zároveň trošičku trpko, "...chcem si otvoriť bar..Práca v takomto odbore nie je moja šálka kávy..."Pozrela som na ňu a spomenula si, ako mi Miko dlho omieľala o hlavu, že bar na 503 zrušili. Vraj majiteľ zomrel a nikto to nechcel prebrať. Priestory boli podzemné, veľké, i s pódiom a chladeným skladom. Oči mi blýskali nápadom. Môžem si Neu ískať. Ona peniaze nemá, ale ja áno. Ona nevie o priestoroch, ale ja áno. Ona nemá občianstvo, ale ja áno.

"Ale nemáš občianstvo..." ozvala som sa. Nea smutne prikývla. "Ale stále to môžeš dať napísať na mňa.." mykla som plecom. Tri páry očí sa na mňa upreli.

"Skutočne?" šepla. Prikývla som a Nea ma srdečne objala okolo krku. "Bože Omi, ty si úžasná..."

Počas nákupu sme sa rozprávali o plánoch na ten bar. Boli to zatiaľ len sny, túžby, nikto nemohol vedieť či sa nám to podarí. No po dlhej dobe sme mali spoločné plány, niečo čo odrážalo nás obe. Nea hádzala do košíka potraviny, ktoré som jej z maličkého zdrapu papiera diktovala. Pri pokladni sme sa dohadovali, čo uvaríme pre mojich rodičov a potom sme sa autom dopravili domov. Rodičia prišli, jedlo už bolo hotové a Nea práve chystala stôl. Dlho sa s nimi vítala a mne až teraz došlo, že oni sa vlastne ž dávno poznajú. Pri večeri moji rodičia stále chválili jedlo a Nea sa spokojne usmievala. Nenavarila to ona, no z jej pohľadov na mňa som usúdila, že je na mňa skôr pyšná. Variť pre Neu nebolo ľahké. Je len kuracie mäso, takmer žiadnu zeleniny.

"Ako dlho tu už si Nea?" spýtala sa jej mama. Nea odo mňa odvrátila tvár, napila sa vína a zamyslela sa.

"Už viac ako mesiac..." prikývla. Moja mama sa na mňa usmiala a všimla som si ako si otec Neu stále obzerá a došlo mi na čo myslí. Analyzuje ju ako každú moju doterajšiu "priateľku". Nikdy nebol z toho nadšený, no nikdy to ani nedal najavo. Trval na tom, že sa mi nemôže donekonečna starať do života.

"Drahý, Nea tu bola už keď si bol v nemocnici..." prikývla moja mama a Nea sa začervenala.

"Viem, pamätám si ju.." prikývol slabo a usmial. Odkašlala som si a všetci traja znova stíchli.

"Takže tu bývaš.." ozval sa otec znova. "To ste akože teraz pár?"

"Otec..." zavrčala som. Nea si utrela ústa servítkou.

"Sme spolubývajúce..." opravila ho Nea jemným hláskom.

"Ach, aká škoda..." pokrútil hlavou a pousmial sa. Prevrátila som očami. Nea by bola prvá priateľka ktorá by bývala v mojom byte. Už som jednu priateľku mala, no u tej som pre istotu bývala ja. "Ani nič neplánujete?"

"Drahý.. nechaj ich.. obe sú mladé.." zasmiala mama a ospravedlňujúco na mňa a Neu hľadela. Nahnevane som vstala a zbierala taniere. Nea rýchlo vyskočila na nohy a začala mi pomáhať.

"Nie, zvládnem to sama.." odsekla som, vytrhla som jej taniere a hodila ich do umývadla. Mama s otcom radšej odišli do obývačky a Nea im išla spraviť kávu a čaj.

"Čo to s tebou je?" povedala, keď kanvica na sporáku pripravovala vodu. Utrela som si ruky do utierky a pozrela na ňu.

"Čo je so mnou?! Čo je s ním! Chová sa ako hlupák.."

"Omi, nebuď hlúpa... Len už by ťa proste rád videl usadenú.. Najlepšie s nejakým chlapom ,ale to sa nekoná a on to dobre vie tak ti len hľadá priateľku.." pohladila ma po líci a ja som schmatla jej ruku a držala som si ju na tvári čo najdlhšie.

"Bolo to trápne..." zamumlala som ublíženie.

"Nie.. Bolo to milé.. Tak nevymýšľaj.." pousmiala sa a upravila mi ofinu. "a je to muž.. Od nich nevieš čo máš kedy očakávať..." zasmiala sa potichu. Uškrnula som sa a jemne ju objala okolo pásu. Vsunula som si nos do jej vlasov a túžobne vdýchla vôňu šampónu.

Si moja.

I don't Let Her go nevermore † 8 †

Fri, 17 Feb 2012 15:55:34 +0100

Ráno ma hlava bolela, žalúdok som mala hore nohami a hlava sa mi sem tam ešte zakrútila, keď som kráčala dole schodmi aby som horenohatý žalúdok aspoň trochu zaplnila. V ústach som mala sucho, nie nadarmo sa tomu hovorí že po opici nastávajú suchoty. Pomaly sa mi v hlave vytvárali spomienky na predchádzajúcu noc a po chrbte mi behali zimomriavky od nervozity. Nevedela som, či ma v krku bolí a tlačí od nervozity, alebo od toho množstva studeného pitia z toho flákania sa s dievčatami. Neu som nepočula a tak som prebehla do kuchyne. Hneď ako som však vošla, Nea sedela za stolíkom. Zdvihla pohľad, začervenala sa a potom hlavu znova sklonila. Tiež som sa červenala a cítila ten dotieravý pocit, že si potrebujem kýchnuť. Zobrala som papierovú vreckovku zo škatuľky, ktoré boli vždy položené na kuchynskej linke.

"dobré ráno..." povedala som, keď som sa vysmrkala. Vlasy saj ej jemne krútili, čo znamenalo, že buď niekde už bola alebo niekam dnes ešte len ide.

"Dobré ráno.." pousmiala sa a klikala myškou po obrazovke. Vybrala som si z chladničky suroviny, ale Nea vstala. "Ja... ti to pripravím..." ponúkla sa. Znova sa jej tvárička začervenala a moja tiež. Obe sme spomínali v kútiku mysle na ten bozk. Na to aká som bola opitá, som si ho pamätala až príliš dobre. A pamätala som si aj ten príjemný teplý pocit a chvenie v žalúdku, keď som znova ochutnávala jej jemné, no popraskané pery. Jazykom som ich zvlhčila a zacelila jej tak rany po okusovaní pier.

"Čo dnes plánuješ?" nadýchla sa nervózne. Pozrela som na dátum na kalendári. Premýšľala som. Mala by som sa ozvať Reiko, no vôbec sa mi do toho nechcelo. Po včerajšku som sa jej neozvala a ani ona mne. Keď som však pozrela ráno do telefónnu, bolo tam, že som jej volala len chvíľu pred mojim príchodom domov. To som si však nepamätala a podľa toho čo som si v telefónne prečítala tak mi nezdvíhala. Buď bola urazená, spala alebo jednoducho mala iné starosti. Ja som bola jej veľkým problémom už od začiatku. Niekedy bola prehnane milá, niekedy sa však ku mne správala ako k záťaži.

"Budem s Reiko..." povedala som a v mobile naťukala jej číslo. Napísala som jej milú smsku, samozrejme s ospravedlnením a pozvaním na maličké rande u mňa doma. "A ty?" čakala som, že na mňa vychrlí nejaké mega plány s Reitom. Miesto toho však len sklamane zohla hlavu, čo ma prekvapilo. Kde sa odrazu podela všetka jej nedotknuteľnosť, všetko jej opovrhnutie?

"Ja... Idem von s Rion.." vzdychla. "Chceme skočiť pozrieť do kina, potom do galérie a tak..ako za starých čias.. Poznáš to..." zamumlala. "Kam chcete ísť s Reiko?" spýtala sa zvedavo.

"Asi ju pozvem sem, spravím pre nás niečo dobré a potom si asi pozrieme film... Také menšie rande... Čo ty na to? Znie to okay?" spýtala som sa a očakávala jej reakciu. Nea len vzdychla znova.

"Si do nej zamilovaná?" spýtala sa odrazu. Zarazene som odložila šálku jej čaju, z ktorého som po troškách upíjala.

"A ty si do Reitu zamilovaná?" Nea na mňa udivene pozrela.

"Reitu? Prosím?" nechápala som jej prekvapený pohľad a odrazu si spomenula na čo som sa bavila s Naoto a Luthien. Luthien tvrdila že Nea s ním nič nemá. Ja som ale videla ich bozk na vlastné oči. "Ja s ním nič nemám..." povedala na obranu, no ja som si povrchne odvrkla.

"Nea.. Videla som ten váš bozk.. ten večer keď tu spal.." pokrútila som hlavou. Nea sa na mňa otočila.

"Koľko z toho si videla? Videla si aj to ako som ho odstrčila? Alebo to ako som mu povedala že chcem byť kamarátka? Videla?" hovorila tichšie no výrazne. Prekvapene som na ňu pozrela.

"Nie nevidela.." uhla som jej pohľadom a ona sa otočila späť ku kuchynskej linke. Cítila som sa hlúpo. Práve som vyzerala ako absolútny idiot. Položila predo mňa raňajky, zaželala mi dobrú chuť a radšej sa vytratila, spraviť na sebe posledné úpravy. Jedlo som do seba rýchlo nahádzala a o chvíľu na to, už mi Reiko volala a potvrdila naše stretnutie. Vyprevadila som tichým hlesnutím Neu a išla sa upraviť. V krku ma nehorázne bolelo a tak som sa v maličkej zásuvke v kuchynskej linke pokúsila pátrať po niečom čo by mi uľavilo ako na hrdlo, tak aj na upchatý nos a svrbiace uši. Pravdepodobne som mala zapálené mandle. Za toto ma dievčatá zabijú. Málokedy bývala niektorá z nás chorá a i keď, snažili sme sa na skúšky chodiť akoby nič - s rúškami na ústach.

Tabletky nezaberali a v hrdle mi zavládol totálny oheň. Sem tam som si musela odkašlať ako starý fajčiar. Keď Reiko prišla, jej tvár vyzerala normálne, no sršala z nej dávka nervozity. Nevedela som prečo a ako, jednoducho to ale znervózňovalo aj mňa. Sedeli sme v obývačke, jedli činu, ktorú som spravila. Čínu sme obe milovali, Nea ju rada nemala - pre ňu tam bolo príliš veľa zeleniny a ona zeleninu nemohla cítiť ani na míle ďaleko. Odrazu sa vytratil všetok smiech a humor, niečo sa zmenilo a mňa oziabalo všade kde sa dalo. Reiko sa však ešte aj vyzliekla a mne došlo, že niečo so mnou nie je v poriadku. Teraz však nebol čas riešiť to.

"Mali by sme si pohovoriť.." prehovorila prvá. Vsrkla som poslednú dlhú nudlu a odložila jedlo. Prikývla som, položila si trpezlivo ruky na kolená a čakala. Keď spustila, jej hlas chodil okolo horúcej kaše, vyberala slová a tak som to už nevydržala.

"Prosím.. buď priama Reiko, neznášam keď niekto hovorí omáčky okolo jednej veci. Pointu, prosím..." utrúsila som kyslo. Reiko vzdychla.

"Chcem sa rozísť..." povedala, pozerala do zeme. Udivene som pozerala na jej sklonenú hlavu a nevedela nájsť v mysli, žiadne normálne vysvetlenie. Navyše som sa ale bála aj spýtať, čo som spravila zle. Nerada som od iných počúvala o mojich chybách. Nakoniec však Reiko zdvihla hlavu, niekto zazvonil a obe sme pozreli ku dverám.

"Neber to zle.,. si úžasná.. a ja som do teba naozaj zamilovaná ale... ja.. potrebujem..." jej vysvetlenie znova prerušilo nepríjemne zvonenie. Obe sme vstali a ja som na ňu pozrela. "To je pre mňa.. musím už ísť... Máme plány ísť k nemu.." Už len to "ísť k nemu" mnou trhalo. Našla si chlapa? Jasné.. zase ma raz muži porazili. Preši sme k dverám, skôr ako sme k nim došli ešte zvonček zazvonil tak zo 5 krát. Asi sa ten dotyčný bál, že mu ju tu znásilňujem. Reiko sa šikovne obliekla aj obula a ja som otvorila dvere. Pohľad na Reitu stojace za dverami ma šokoval. Dych sa mi zastavil a ja som sa nezmohla ani na slovko. Nepríjemne si ma premeriaval, ja som mu ani nemohla od šoku oplatiť nepríjemný pohľad. Pozrela som na Reiko pohľadom ktorý hovoril - Toto snáď nemyslíš vážne!. No ona ho spokojne objala a Reita ju pobozkal do vlasov.

"Navyše..." otočila sa ešte ku mne. Aj Reita na mňa pozrel a jeho pohľad hovoril niečo ako Oh, chúďa..Celý čas sa snažíš zbaliť ženu a ja ti ju vždy preberiem -haha. "Nie som slepá...Nie sme slepí, aby sme si nevšimli, to napätie vládnuce medzi tebou a Neou... A ja nechcem byť s niekým, kto sa každú chvíľu môže pošmyknúť a podviesť ma so svojou spolubývajúcou..." Odrazu som mala chuť jej jednu vlepiť. Hovorila to arogantne, povrchne. Ešte dobre, že tá čínska drahá váza bola veľmi ďaleko, inak by som jej ju rozbila o hlavu.

"Naozaj?" nedala som si, "A si si istá, že Reita skôr nechodí od ženy k žene? Nedivila by som sa.. Nea ho odkopla ako špinavú spodnú bielizeň... Tak si hľadá obeť na utíšenie pichľavej bolesti a podnet na uzdravenie zhodeného ega." utrúsila som chrapľavým hlasom a premáhala chuť sa rozkašľať. Okrem tejto chuti som mala aj iné chute. Napríklad, im obom napľuť do ksichtov. Zavrela som dvere, nenechala som ich ani spamätať sa z šoku a odišla hore do postele. Dvere som zavrela a odolávala túžbe zavolať Nei aby mi doniesla poriadnu polievku s morskými plodmi. Len by som to zhoršovala. Navyše by ma určite vyhrešila keby zistila, že vďaka litru alkoholu, studeného chľastu, som teraz chorá, boh vie s akou chorobou. Musím sa jej vyhýbať aspoň kým mi lekárka nepredpíše nejaké dobré lieky.

"Cítim sa tak detinsky.." odvetila som a pohrávala sa s rozstrapkaným rohom vankúšika. Rionina izba bola krásne tyrkysová, s bielymi doplnkami a všetko bolo hodvábne. Na jednej stene, naľavo od postele bola namaľovaná pláž s ostrým slnkom, palmami, žiarivým, na slnku lesknúcim sa piskom, množstvom piesku. Vonku už pofukoval mierny večerný vetrík, nadvihol hodvábne záclonky pri otvorenom balkóne a pohládzal palmu, stojacu vedľa balkónových dverí. Rion si práve dolakovala nechty, napäto počúvala moje sťažnosti, týkajúce sa Omi a Reiko. A môjho detinského správania voči nim.

"Najradšej by s jej vytrhala vlasy, vždy keď ju vidíš, však?" zasmiala sa Rion a prehrabla mi vlasy. Milovala česať ich, tak ako Omi milovala prehrabávať mi ich prstami. Rion ma sem tam poriadne pošticovala, lak na vlasy sa u nás doma míňal tak dva krát od týždňa. Nielenže moje vlasy to vyžadovali, no Omi bola lakovaním svojich vlasov priam posadnutá.

"Omi bola tvoja prvá?" spýtala sa Rion, keď som jej neodpovedala. Omi? Nie.. Nebola.. Pred ňou bolo zopár iných, po nej zopár ďalších. Žiadna ma ale nedokázala naplniť tým, čím ona. Horiacou láskou, iskrivým priateľstvom a na kúsky trhajúcou rozkošou. Pýrila som sa čo len pomyslením na náš sex. Vždy bola tak jemná. A potom som ju videla s Reiko, ako si ju drsne berie, drsne si ju zotročuje. Možno práve preto som jej nedokázala vystačiť. Rion am jemne pohladila po krku a ja som sa otočila a letmo ju pobozkala na bradu. Čo také zlé by sa mohlo stať?

"Vždy keď hovoríš o Omi a o tom ako sa miluje, chcem sa k vám pridať...Niekedy keď sme samy, najradšej by som sa opila a milovala sa s tebou..." priznala sa Rion. Rion nikdy nebola na dievčatá a predpokladám, že to ani neplánovala. Niekedy aj heterosexuálne ženy rady spia s inými ženami. A nebola by ani prvá taká, s ktorou by som ja spala. Vstala som z postele a zo stolíka jej podala pivo. Otvorili sme ich, štrngli si a na tri hlty sme vypili dve pivá. Stiahla ma za boky na posteľ. Odporovala som svedomiu a žalúdku a bozkávala ju tak, ako som Omi nikdy nebozkávala. Vášnivo s drsne. Chcela som to skúsiť tak ako to robila ona. Potom som to ale vzdala a znova ma prepadla nežnosť. Hladila som Reiko nežne, tlačila jej prstami na rebrá. Na to že bola Japonka, mala pekné, pomerne veľké prsia. Bola štíhlučká, od Omi ju odlišovali len ženské krivky, krásneho oblúkov padajúce boky a stehná, do ktorých som počas vrcholenia mohla zarývať nechty.

"Vy ste tu neboli už dlho.." smiala sa lekárka a ja som na ňu zakašlala. Lekárka mi nazrela do hrdla a stále niečo kecala. Po troch dňoch zvracania, nehoráznej bolesti v krku a horúčiek som konečne vypadla k lekárke. Vyhýbať sa Nie nebolo tak ťažké, keďže posledné tri strávila mimo bytu. Neviem kde bola, iba mi občas zavolala a spýtala sa, či je všetko v poriadku. Niekedy ma kontrolovala ako mama, nie ako spolubývajúca.

"Vyzerá to na chrípku..." vzdychla a pozrela na papiere. Sadla som si a natiahla si tričko.

"Chrípku v lete?" zachraptila som. Lekárka s na mňa usmiala.

"Jeden z mála prípadov, Omi ale áno..." zasmiala sa. "Ale to je len slabučká chrípka, niečo vám predpíšem a prejde to.. Hlavne ale viete čo?"

"Žiadne skúšky.." prižmúrila som oči a čítala čo je na papieriku ktorý mi podala. Nemohla som uveriť tomu, že mám chrípku. V lete. To sa môže stať len mne. V práci mi to pravdepodobne ani neuveria.

"Presne tak... A veľa ležať, dopĺňať tekutiny.. Dám vám niečo na hrdlo, na nádchu, na horúčky a na prípadné bolesti kĺbov.. Avšak máte len slabú chrípku, takže nepredpokladám, že po tie bolesti kĺbov sa dostanete ak hneď teraz začnete s liečbou.. Najmä však, veľa spánku a nevystavovať sa chladu... Horúčky vždy vypotiť, dobré sú i horúce kúpele a kloktanie slanou vodou.." Prikyvovala som ako somár a potom si pobrala kopu propagačných letáčikov. Keď som prišla domov, Nea už bola doma a tak som rýchlo prebehla, s krátkym pozdravom, hore po schodoch a do izby. Mala som izbu upratanú a vyvetranú. Nea mala vždy v oku to, aby bolo upratané. Ja som varila, ona upratovala - tak nám to vyhovovalo. Celý večer som preležala zavretá v izbe a čítala knihy, ktoré som mala kúpené možno už aj viac ako dva roky. Len proste nebol čas si ich prečítať. Nakoniec som však skončila pri notebooku, obklopená kopou servítok, čajom, ktorý som si sem tma zbehla nenápadne dole spraviť a tabletkami na nočnom stolíku. Nea ma neprišla ani raz pozrieť, za čo som bola bohu vďačná. Bola by naštvaná dvojnásobne, že som jej to nepovedala. Vedela som, že musím niečo zjesť, no nemala som chuť na nič. Žalúdok som mala úplne prevrátený z vracania v posledných dňoch. Teraz odmietal vziať čokoľvek dovnútra. Keď však Nea objednala pizzu, neodolala som a zobrala si. Jedli sme spolu a ona si ma stále obzerala. Niečo už tušila ale nič nepovedala. Pizza bola veľmi slaná, čo spôsoboval syr na vrchu. Sem tam ma naplo ale nedokázala som odolať. Navyše som musela niečo zjesť, inak by som vracala len kyselinu žalúdočnú a bylinkové čaje. Nakoniec by som si meno vyvracala už len svoj vlastný žalúdok.

V noci som sa zobudila na to, že ma bolí hlava. Horúčku som mala nehorázne veľkú a v hrdle vyschnuté. Obzerala som sa zúfalo po tme, miestnosť sa so mnou točila a strácala sa. Po chvíli, keď som proste už nedokázala zaspať, som radšej vstala a rozhodla sa ísť si spraviť čaj. A však, len čo som sa postavila, môj žalúdok spanikáril a naplo ma. Z dverí som vyletela ako stíhačka a otvorila dvere na toaletu. Len som do nich buchla, privreli sa a ja som si ubolene kľakla k toalete. Držala som sa záchodovej misy a do očí mi pomaly vbiehali slzy. Hlava ma bolela, pálila, cítila som sa ako keby mi ju rozožierali vrelé uhlíky. Všetka pizza zo mňa vypadla, dokonca aj zo dve tabletky, ktoré ešte nestihli zapôsobiť a úplne sa rozpustiť.

"Omi..." matne som počula Nein hlas. Vystrašene mi stále za chrbtom, držala mi zničené a spotené vlasy a snažila sa na mňa hovoriť. V jej hlase boli cítiť obavy a hnev, pretože len čakala, kedy za ňou prídem a priznám sa že sa necítim dobre. Teraz však hnev odkladala stranou. Dovracala som, pustila moje vlasy a ja som sa zvalila na zadok a keby nebolo jej, pravdepodobne by som hlavou praštila priamo o dlaždičky v kúpeľni. Čupla si a držala ma.

"Si v poriadku? Budeš ešte vracať?" pýtala sa a toaletným papierom mi utierala ústa. Potom zobrala uterák a utrela mi spotený krk a čelo. Pokrútila som hlavou a ona mi pomohla vstať. Odviedla ma do izby, usadla ma na posteľ a odbehla pre pohár vody. Vypáchla som si ústa a ledva sa držala vzpriamená. Nea položila vedľa postele misu, predpokladala, že i keď som v kúpeľni sľúbila, že vracanie skončilo, môže to na mňa ešte prísť.

"Mám chrípku.." hlesla som. Nea vzdychla a na čelo mi pritisla obklad.

"Ja viem, drahá.." povedala. "Tvoje lekárka po obede volala, že ti zabudla povedať termín kontroly.. Nie si ku mne moc milá, že mi takéto veci tajíš.." pokrútila hlavou, no skôr s ľútosťou ako s hnevom. V očiach sa mi zaleskli slzy, nevedela som či od bolesti hlavy, od horúčky alebo od čoho. Nea mi ich utrela.

"Úplne horíš..." šepla a pobozkala ma na čelo. Natiahla som za ňou ruky ako dieťa a ona ma jemne objala. "Ľahni si, idem ti spraviť čaj.." povedala, keď som sa zvalila ubolene do postele. Vystrašene som sa posadila.

"Neopúšťaj ma!" zachripela som. Nea na mňa najprv prekvapene pozrela, potom sa zasmiala a vrátila sa. Sadla si a ja som si spokojne ľahla. Keď mi tabletky začali zaberať, upadala som do spánku veľmi pomaly, no aspoň už bez bolesti. Nea sedela pri mne a stále mi kontrolovala čelo. Začínalo mi byť studeno, po tele mi stekali kvapky potu.

Ráno som sa zobudila s tým, že ma bolia kríže a všetko možné. Cez boky som mala prehodenú Neinu rúčku a držali sme sa za ruky. Cez plece som pozrela na ňu, no ona ešte spala. Odfukovala a po dlhej dobe vyzerala znova tak uvoľnene a bezstarostne...

I don't Let Her go nevermore † 7 †

Tue, 14 Feb 2012 23:01:19 +0100

Ráno sme zišli dole pomaly. Reiko mala na perách jemný úsmev, mňa náš sex v noci vyšťavil, ju úplne nabudil. Nasledovala ma rozžiarene do kuchyne. Za stolom už sedel Reita. Neverila som vlastným očiam. Pásku nemal, vlasy mu však ešte stále držali, rovnako ako jemné linky a make-up zakrývajúci kde-tu nejakú tu nedokonalosť na jeho tvári. Na tielku mal prehodenú mikinu a bol tam len v čiernych trenkách. Nea mala šortky a tielko, s rovnakou mikinou ako Reita - the Gazette. žeby ju práve tým uplatil, aby tu mohol prespať? Nea na nás krátko pozrela. Zo slušnosti pozdravila, až potom nás pozdravil Reita, i keď nás si všimol už skoršie. Reiko sa usadila oproti Reitovi a pýtala sa ho na kapelu a podobné veci. S Neou sme stáli pri kuchynskom pulte a pripravovali každá jedlo pre svojho hosťa.

"Spal si na sedačke?" otočila som sa k nim, môj tón bol drzý, drsný, nebolo v ňom ani štipku rešpektu. Nea odpovedala skôr ako Reita, rovnako nepriateľským tónom, čo sa ma trochu dotklo.

"Nie..so mnou v izbe-" pozrela som na ňu.

"Nebolo vám tam trochu pritesno?" ohrnula som nosom. Predsa len, posteľ v Neinej provizórnej izbičke bola len jednolôžková.

"Tiež sa ťa nepýtam či sa vám s Reiko spalo pohodlne, tak smieš prestaň strkať nos do cudzích vecí?" odvrkla. Odložila som nožík, stala si bokom a bokom sa aj opierala o pult.

"Oh.. skutočne? Stále je toto môj byt, to mi dáva právo, vedieť kto spí v mojom byte!" usmernila som ju prudko. Nea odvrkla a Reita zasiahol.

"Bol som trocha opitý a Nea sa bála pustiť ma samého autom domov..." vysvetlil. Reiko videla náš rozpor rovnako ako Reita.

"Oh.. To je tak rozkošné milé... Nie tak, Omi-san?" usmiala sa na mňa chlácholivo. Niečo som nezrozumiteľne zamumlala, ani ja som tomu nerozumela a otočila sa späť k jedlu. Nea spravila to isté a prestali sme rýpať jedna do druhej. Jedli sme znova v tichosti, len sem tam Reita s Reiko prehodili nejakú tú vetičku a zaplnila tak trápne ticho. Po obede sa naša domácnosť ocitla v ďalšom tichu, keď sme všetci odišli do práce. Reita vzal svojim autom Neu a ja Reiko. Mala som nejaký ten čas a tak som auto zaparkovala na parkovisku pri malej budove. Keď ma Reiko viedla dnu, obzerala som si dlaždicovú zem a steny tyrkysovej farby. Bolo to len jedna chodba so štyrmi miestnosťami. V jednej bola nejaká kaderníčka, v druhej miniatúrny obchodík s príliš farebným oblečením (aspoň teda na mňa). Tretie dvere viedli do obchodu s bižutériou. Dvere, ktoré boli umiestnené hneď oproti vchodu, boli tmavofialovej farby a bol na nich plagát s modelkami a dlhými nechtami. Reiko sa pyšne usmiala a viedla ma dnu. Saii už sedela oproti nejakej žene. Mala dlhé vlasy, bola dosť výrazne namaľovaná a so Saii sa práve na niečom smiali. Saii mala vlásky zviazané v chvoste a bola namaľovaná len jemne. Ihneď nás veselo pozdravila a ja som počkala, kým si Reiko prezliekla fialové tričko a sadla si za ďalší stolík. Všetko tu bolo zladené do fialovo-čierna a väčšina vecí, dokonca aj kreslá, mali motív zebry. Reiko uchopila moje nechty a pustila sa do jemnej práce pilníkovania a upravovania. Nechcela som nič špeciálne, len ich upraviť, predsa len, keď som gitaristka, neraz mi pozerajú ľudia najmä na ruky. Reiko bola celý čas rozkošne sústredená, len sem-tam mi niečo povedala, inak sa stále sústredila. Očividne to bolo pre ňu naozaj dôležité. Keď mi oznámila, že robí manikúru, mierne som sa jej v duchu vysmiala. Teraz som ale videla, že nezáleží na tom, čo človek robí, ale s akou chuťou, nasadením a dôležitosťou to robí. Keď mi nechty zasychali, Reiko si odskočila kúpiť kávu. Saiina klientka už bola dávno preč a Saii nemala čo robiť. Hneď ako však Reiko zmizla za sklenenou výplňou dverí, sadla si do kresla oproti mne a mne bolo jasné o čo ide.

"Nezačni ma poučovať.." upozornila som ju. Saii sa oprela, dala si nohu cez nohu a elegantne si rozpustila vlasy. Pri inej žene by mi toto gesto aj prišlo riadne sexy. Nie však pri najlepšej kamarátke mojej bývalej 'priateľky'. Saii poriadne zvažovala svoje slová, čo som si na nej vážila. V tom sa od Nei líšili. Nea tresla prvé čo jej na jazyk prišlo, dokázala človeka zhodiť, uraziť, nahnevať a potom to zväčša i patrične ľutovala. Bola to však tiež jedna z vecí, čo ma na nej priťahovala. Jej neohrabaná úprimnosť. Bola ako začarovaná...

"Všetci mi hovoria, že ma do toho nič nie je..." začala Saii, zmierlivým tónom a jemným, nežným pohľadom.

"A samozrejme, ani nie je.." pritakala som jej. Veta vyznela drzo, no ja som si dala záležať aby som ju tým neurazila. Tón hlasu som zmiernila a povedala to len ako konštatovanie, nie výčitku či útok. Saii bola milá, nikdy som proti tomu drobnému žieňaťu nič nemala. Saii však i tak netrpezlivo poklopkala topánkou po dlaždičkách. Tento rozhovor mi bol nepríjemný a najradšej by som aj hneď v momente zutekala.

"Mám ťa rada, Omi." vypadlo z nej. Neviem či ju to prekvapilo rovnako ako mňa, ale mne sa skoro srdce zastavilo. Čo to má k čertu znamenať? "Ty si pre Neu ako stvorená...." dopovedala a mne odľahlo na srdci. Snáď si si nemyslela, že by ťa chcela, ty trkvas!

"Saii.. Rozišli sme sa..." povedala som.

"Nie nerozišli.. vy ste spolu ani nechodili, nikdy ste si nestanovili hranice a ty si to využila a rozbehla sa za prvou, ktorá sa o teba obtrela, Omi." vyprskla Saii. Pravdepodobne už jej so mnou došla trpezlivosť. Zamračila som sa.

"No dovoľ?! To ona prvá tancovala s tým kreténom! Keď má rada vtákov tak nech sa s ním váľa v posteli! Ona si niekoho nájde a ja nemôžem?!" vykríkla som.

"O čom to hovoríš?! Nea by ťa nikdy nepodviedla! Bola tebou posadnutá, zniesla by ti aj modré z neba!"

"Naozaj? A pochválila sa ti tým, že dnes u nás Reita spal? Spali v jednej posteli? Že sa s ním bozkávala? Povedz Saii, toto je podľa teba to tvoje skurvené modré z neba?" Saii zmĺkla.

"Nie.. to mi nepovedala..." šepla po chvíli. Jemne mnou lomcovala ľútosť.

"Ja.." vstala som a nenápadne pozrela na nechty, či už sú uschnuté, "..ja... nechcela som... Prepáč.. Nechcela som na teba takto vyletieť.. Nechcela som ti ani povedať takéto veci.." povedala som rýchlo. Saii na mňa ani nepozrela. "Prepáč.." zamumlala som a zobrala si koženú bundu. Na chodbe som stretla Reiko, niesla tri kávy a prekvapene na mňa pozerala.

"Kam..."

"Musím ísť.. prepáč mi..." zamumlala som a zobrala jej jednu kávu. Do vrecka som jej strčila bankovky a prešla popri nej.

"A čo bozk?" zakričala za mnou. Ani som sa nevrátila. Nemala som na to chuť.

Nasadla som do auta a vycúvala z malého parkoviska. Nasmerovala som si to priamo ku Naoto. Ona jediná mi teraz môže pomôcť. Miko by ma vysmiala, Mally nemá čas a Jyo nezdvíha telefón. Naoto bývala len približne 5 minút od tejto šialenej pussy-budovy. Zaparkovala som na jediné prázdne parkovacie miesto pri Naotinej bytovke a vystúpila. Zamkla som svoj drahocenný dopravný prostriedok a trepala sa dnu. Nemusela som ani zvoniť, keďže práve vychádzali nejaké dievčatá a ochotne ma, za dva podpisy, pustili dnu. Na Naoto už asi boli zvyknuté, teraz chceli obrať o podpisy mňa. Vyviezla som sa na 7. poschodie a vystúpila z výťahu. Našla som Naotin zvonček a zazvonil. Nikto neotváral a tak som zazvonila ešte raz, načož som počula z dnu kričanie. Pritisla som na chvíľu ucho na dvere, potom som ale počula zvuk odomykania a tak som sa rýchlo odtiahla. Dvere otvorila Luthien. Mala jeden z Naotiných chlpatučkých županov čiernej farby. Vlasy mala mierne strapaté a mne to došlo.

"O môj bože! Nie!" obrátila som sa jej chrbtom. Ozvalo sa spláchnutie toalety a Naoto v župane vyšla von. Dlhé čierne vlasy mala stiahnuté v hustom chvoste. Pozerala som si cez plece a neveriacky krútila hlavou.

"Keď chceš s niekým hovoriť, aspoň sa mu otoč tvárou.." pokrútila Naoto nesúhlasne hlavou. Otočila som sa ale pozerala som všade možne.

"A čo Aki?" vypadlo zo mňa. Naoto však mykla plecami a Luthien mala v očiach víťazoslávny pohľad. "Oh..chudák.." zamumlala som sama pre seba.

"Podľa seba súdim teba." ozvala sa Naoto. Zazrela som na ňu a už ma aj prešla chuť ísť sa jej požalovať, ako jedinej práve dostupnej priateľke. "Tak čo pre teba môžem spraviť, Omi-san?" nadvihla obočie a Luthien sa oprela o jej bok.

"Chcem s tebou hovoriť.. O samote.." precedila som nervózne pomedzi zuby. Luthien pretočila očami ku stropu a odišla spraviť čaj. Naoto ma pozvala dnu a uvítala ma vo svojej novej, prerobenej obývačke. Usadila som sa a Luthien nám o chvíľu doniesla horúci čajík. Jeho vôňa okamžite zaliala miestnosť a mne už sa zbiehali sliny. Voňal totiž nádherne a vôňa lesného ovocia vám narážala do nosa, ako neviditeľný útočník. Usadila sa na operadlo kresla v ktorom sedela Naoto a obe očakávali o čom začnem hovoriť. Najprv som si upila z čaju a i keď bol pekelne horúci, chutil úžasne. Položila som šálku späť a nadýchla sa. Pravdepodobne tu nie je šanca hovoriť s Naoto o samote a tak začnem, i keď mi Luthienina spoločnosť nebola príjemná. Práve z dôvodu, že hneď zajtra mohla všetko vykecať Nei v práci.

"neviem čo mám robiť.. Všetci sa do mňa púšťajú, lebo sme sa s Neou rozišli.."

"Nerozišli..ty si ju opustila..." skočila mi Luthien do reči.

"No vidíš?!" vykríkla som rozhorčene. Naoto ma usadila pohľadom a nežne prebehla Luthien po odhalenom kolene, aby ani ona nerýpala. Luthien len povzdychla a tvárila sa teda že tam ani nie je, stále však mala nastražené uši. Naoto si odkašlala a všetky tri sme si zapálili cigarety. Luthien otvorila okno, aby sa dym pomaly vypúšťal von a vyfukovala elegantne dym. Naoto ju nežne držala za koleno, z čoho ma až napínalo. Neprišlo mi to ako skutočnosť - Naoto a iná žena.

"Takže si sa prišla poradiť ako máš reagovať na útoky ľudí?" spýtala sa Naoto po dlhej odmlke. Prikývla som. "To ti ja ale moc nepomôžem, drahá... Vieš že sa vyhýbam všetkému čo sa začína na ľu- a končí na -dia." pousmiala sa a priložila si cigaretu k perám. Luthien jej prehrabovala dlhé vlasy zviazané v chvoste. Pozrela som na Luthien ako na poslednú možnosť, no ona pokrútila hlavou.

"Som asociál, ani na mňa nepozeraj." Naoto sa potichu zachechotala. Tie sa teda našli. "Ale jedno viem... Nea je do teba zamilovaná.. Stále.."

"A ja viem, že ty do nej tiež.. Reiko je len taký pošmyk, že?" pousmiala sa Naoto. Nahnevane som na ňu zazrela.

"Reiko nie je žiadny pošmyk!" odvrkla som. Naoto vzdychla a Luthien radšej vstala a odišla fajčiť k oknu. Asi to tak bolo lepšie, Neu mala očividne veľmi rada. "Navyše, Nea si našla chlapa.." ohrnula som nosom. Naoto na mňa neveriacky pozrela, prižmúrila jedno oko a premeriavala si ma ako lekári psychopata. "No nepozeraj tak na mňa...!" bránila som sa.

Naoto len pokrútila hlavou. Spolu sme odišli na obed do neďalekého bistra, s jedlom sme ale postávali vonku. Bol už večer a na to že bolo leto sa dosť ochladilo. To globálne otepľovanie mätie všetko naokolo, celá príroda má zmätok. Mala som len mikinu a nepríjemne mi fúkalo na krk. Úžasné čínske nudle s kuracím mäsom a smaženou zeleninou som zapíjala ľadovým bublinkovým nápojom z citrusových plodov a byliniek. Medzi bublinkami dokonca plávali kúsky byliniek. S dievčatami sme sa smiali a napokon si i skočili do baru. Keď som sa dotrepala domov, nohy sa mi trocha plietli. Nea ešte sedela za notebookom v kuchyni. Všade však bolo zhasnuté a ona tam sedela po tme. Ledva ledva som si vyzula kanady a zvliekal som si mikinu. Padla mi z pliec a skončila na zemi medzi dverami. Kašlala som na to, vchodové dvere som nechala pootvorené a opretá jedným plecom o stenu som sa plazila do kuchyne. Vyzliekla som si ponožky, pritom takmer zvalila starú gotickú vázu, našťastie som ju stihla zachytiť a utíšiť okolie jemným Pssst. Rozopla som si rifle a vyhrnula si tričko. Prešla som nemotorne k chladničke, Nea ma pozdravila a tak som na ňu len mávla rukou. Oprela som sa o otvorenú chladničku, takmer som spadla. Nea zdvihla pohľad od notebooku a nenápadne, podozrivo si ma obzerala. Vytiahla som plechovku Pepsi coly, ktorá musela byť pre mňa vždy po ruke. Pasovala som sa s nechtami s plechovkou. Potom som ju konečne víťazoslávne otvorila a priložila si ju k perám. Nahla som ju ale cola mi stekala po brade a nakoniec som si obliala biele tielko.

"Si v pohode?" spýtala sa Nea.

"hoplá.." zasmiala som sa. Nea vstala a zobrala mi plechovku. Chytila ma za bradu a pozrela mi do zakalených očí.

"Si opitá?" povedala prekvapeným hlasom.

"Nie nie som.. vyzeza..mar...vyzerámam..tak?" Nea nevydržala a zachichotala sa.

"Poď... uložím ťa do postele.." Jemne ma chytila pod pazuchu a ťahala ma do izby. Celú cestu som jej niečo kecala, ani si neviem spomenúť čo. V spálni Nea ani nezapla svetlo. Naslepo mi chytila okraj tielka a chcela mi ho vyzliecť. Chytila som jej zápästia.

"Chcem ti pomôcť.." šepla do tmy. Nahla som sa a spokojne ju pobozkala. Keď som sa odtiahla, Nea na mňa ublížene pozrela. Hlava sa mi zatočila a zatackala som sa dozadu. Nea ma rýchlo zachytila a ja som si sadla na posteľ. Vyzliekla mi tielko a hlava mi stále padala. Nea mi natiahla tielko a vyzliekla mi rifle. Nestihla mi na boxerky natiahnuť ani šortky. Zvalila som sa do postele a usalašila sa do klbka na posteli.

"Chcem byť opäť tvoje mačiatko.." šepla som opito do tmy, ale nikto mi neodpovedal...